Koruna - čepiec pre bláznov

Ľudia ich obdivujú ako symbol moci. Svojim vlastníkom zabezpečujú rešpekt a často aj bolenie hlavy. Raz do roka musí britská kráľovná Alžbeta II. niesť naozaj ťažké bremeno. Podľa tradícií totiž s Imperial State Crown - kráľovskou korunou s hmotnosťou 1,27 kilogramu - na hlave otvára zasadanie parlamentu. Zakaždým si s uľahčením vydýchne, keď tento vzácny klenot odkladá do sklenenej vitríny.
Počet zobrazení: 2100

Ľudia ich obdivujú ako symbol moci. Svojim vlastníkom zabezpečujú rešpekt a často aj bolenie hlavy. Raz do roka musí britská kráľovná Alžbeta II. niesť naozaj ťažké bremeno. Podľa tradícií totiž s Imperial State Crown - kráľovskou korunou s hmotnosťou 1,27 kilogramu - na hlave otvára zasadanie parlamentu. Zakaždým si s uľahčením vydýchne, keď tento vzácny klenot odkladá do sklenenej vitríny.

Nie všetci vladári tak nepríjemne na vlastnom tele pociťovali túto ťarchu. Faraóni v starom Egypte sa zdobili ľahkým vencom z kvetov a vtáčieho peria. Tibetskí božskí králi nosili vysoké kožušinové čiapky. Indiánski náčelníci si na hlavu dávali ozdobu s orlími perami. Cieľom mnohých náčelníkov však bolo, aby sa aj opticky zdali najväčší. To je idea kráľovskej koruny. Kto ju má na hlave, vyníma sa nad ostatnými a vzbudzuje rešpekt.

Pôvod koruny

Koruny majú dávny pôvod - zrejme pochádzajú ešte z čias Alexandra Veľkého. O ňom je známe, že si po víťazstve nad Perzskou ríšou roku 333 pred naším letopočtom na červenú kapucňu navliekol náhrdelník protivníka vykladaný drahými kameňmi.

Od raného stredoveku sa v Európe zaužívalo, že kráľov korunovali rýdzim kovom - prevažne zlatom, ktoré predstavovalo víťazstvo svetla a symbol slnka. Koruna bola pôvodne vencom, v ktorom sa symbolicky uzatváralo kúzlo prírody. To malo svojho nositeľa ochraňovať pred nešťastím a dodávať mu silu.

Najstaršou známou európskou korunou je nemecká ríšska pochádzajúca zrejme z korunovácie Otta I. v auguste 936, ktorú tvorí osem zlatých, vzájomne po bokoch pospájaných zlatých platničiek. Presne o sto rokov neskôr k nej kráľ Konrád II. pripojil kríž a uzavretú kruhovú výstuž, zrejme podľa vzoru germánskej helmy, čo akiste robilo dojem, a nielen na poddaných. Tento prvok prevzali aj iní európski panovníci, aby sa cítili suverénni. Neskôr k tomu pribudli ďalšie kruhy a od 16. storočia je koruna s viacerými kruhmi a sponami najčastejšou formou korunovácie.

Koruny nenosili iba králi, ale aj príslušníci vysokej šľachty. Tie však na rozdiel od kráľovskej boli hore otvorené a zakončené hrotmi alebo zúbkami, ktorých tvar a počet označoval hodnosť: deväť zúbkov mal na korune gróf, sedem barón a päť obyčajný šľachtic. Ani jedna z týchto korún však nebola taká vzácna a vyšperkovaná ako kráľovská.

Nemecká ríšska koruna je z rýdzeho zlata a drahých kameňov, ktoré sú usporiadané tak, aby ich bolo dvanásť v jednom rade ako symbol dvanástich apoštolov. Osem storočí bola táto koruna najdôležitejším znakom stredovekej moci - až po habsburského cisára Františka II., ktorý sa jej musel roku 1806 vzdať. Dnes je uložená v klenotnici viedenského Hofburgu.

Pribudli ďalšie insígnie

Okrem koruny mali králi aj ďalšie korunovačné insígnie, ktoré predstavovali ich moc, a to predovšetkým žezlo a meč. V roku 1191 sa po prvý raz pri ceremoniáli kráľovskej korunovácie odovzdávalo aj ríšske jablko ako insígnia Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Táto zlatá guľa s krížom symbolizovala kresťanskú svetovládu a napĺňal ju popol na znak pominuteľnosti všetkého pozemského. A ako dokazuje história, naozaj nič nie je večné. Zo stredovekého anglického korunovačného pokladu sa napríklad zachovalo iba niekoľko perál. Keď roku 1649 popravili kráľa Karola I., republikán Oliver Cromwell dal roztaviť všetky kráľovské korunovačné klenoty a drahokamy predal do zahraničia.

Ani francúzska revolúcia nemala zľutovanie so symbolmi absolutizmu. Kráľovské koruny zničili a jej nositeľom odťali hlavu. Iba náhodou sa zachovala ľaliová koruna (ľalie boli znakom Bourbonovcov) Ľudovíta XV., ktorá teraz s falošnými kameňmi žiari v Louvri, pretože tie pravé tiež padli za obeť revolúcii.

Hneď vedľa nej je nikdy nenosená koruna Napoleona Bonaparta. Tento ctižiadostivý diktátor sa 2. decembra 1804 v parížskej katedrále Notre-Dame sám korunoval na cisára. No v poslednej chvíli cisársku korunu pripravenú na túto príležitosť nahradil zlatým vavrínovým vencom podľa vzoru rímskych imperátorov.

O pol roka neskôr si Napoleon v milánskom dóme prisvojil povestnú železnú korunu talianskych kráľov, ktorá pochádza z 9. storočia a ako relikviu má v sebe klinec vraj z Kristovho kríža. Sebavedome si ju položil na hlavu a potenciálnych kritikov varoval: "Dal mi ju Boh a beda tomu, kto na ňu siahne!"

Po revolúcii v Anglicku si králi opäť rýchlo zadovážili nové symboly moci. Jedenásť rokov po poprave Karola I. mal Karol II. na hlave novú korunu, ktorá sa stala základom dnešného najbohatšej kráľovskej klenotnice na svete. Po celé stáročia sa pri korunovácii používa britská koruna sv. Eduarda a iba štyrom panovníkom robila ťažkú hlavu. Pre Eduarda VII. oslabeného chorobou bola 2,23-kilogramová koruna roku 1902 priažká a museli mu ju niesť v kráľovskom sprievode. Alžbeta II. má na hlave kráľovskú ťarchu každý rok podľa ústavy a zvládne to s pomocou svojho kaderníka. Koľko času potrebuje na to, aby korunu zapasoval do vlasov jej veličenstva, sa tají. Švédska kráľovná Silvia však otvorene priznáva, že celá procedúra až po tú najkrajšiu čelenku trvá tri hodiny.

Hviezdy Afriky a Kohinor

Imperial State Crown je najvzácnejšie umelecké dielo z anglických korunovačných klenotov. V roku 1838 ju vyhotovili pre kráľovnú Viktóriu - s piatimi rubínmi, 11 smaragdami, 18 zafírmi, 277 perlami a 3000 diamantmi. Najväčší z nich - Druhá hviezda Afriky má 317 karátov. Najväčší diamant na svete Prvá hviezda Afriky sa skvie na anglickom štátnom žezle. Kolónie v južnej Afrike a India slúžili Britom ako bane na ťažbu zlata. Legendárny 108-karátový Kohinor žiari ako "svetlo vesmíru" už štrnásť storočí. O tento diamant, o ktorom sa hovorilo, že prináša šťastie, po dobytí Indie v roku 1849 prejavila veľký záujem kráľovná Viktória a, samozrejme, dostal sa do jej vlastníctva. Dnes sa vyníma v korune 90-ročnej kráľovnej matky.

Ona a jej manžel Juraj VI. nastúpili na trón po Eduardovi VIII., ktorý sa radšej vzdal koruny ako lásky k "neurodzenej" Walise Simpsonovej. So slovami: "Keď chcú korunu, nech si ju zoberú!" sa pobral do Paríža - s diamantom v batožine. Hneď za ním pricestovali vyslanci dvora. Keď prišli do metroply nad Seinou, Mrs. Simpsonová mala najväčší klenot britského impéria v hnedej papierovej škatuli pri dverách. Odstúpeného monarchu stíhali za trestný čin, lebo od 17. storočia je prísne zakázané vyviezť anglické korunovačné klenoty za hranice. Tento zákon mal vtedajšiemu panovníkovi Eduardovi III. zabrániť v úmysle založiť kráľovské insígnie u záložníka vo Flandersku, aby mohol financovať vojnu proti Francúzsku.

Britské korunovačné klenoty sú najvzácnejšie na svete. Majú nevyčísliteľnú cenu. Keď sa jeden novinár na ňu vyzvedal, odpovedali mu: "Nerobte si žarty!" Pracoviskom britských strážcov korunovačného pokladu je už niekoľko rokov osobitná klenotnica v londýnskom Toweri. Každý deň tam prichádza okolo 20 000 návštevníkov, aby na vlastné oči videli deväť kráľovských korún, rozličné žezlá, ríšske jablká, meče, ako aj desaťkilogramový korunovačný plášť. Bezpečnostný systém, ktorý tvoria 80 centimetrov hrubé oceľové vráta, ťažké pancierové sklá a najmodernejšie poplašné zariadenie, stál v prepočte na nemecké marky 25 miliónov.

Habsburský výpredaj

Klenotnici vo Viedni nepomohol ani najdrahší bezpečnostný systém. Krátko pred rozpadom Rakúsko-Uhorska nariadil cisár Karol V. všetky korunovačné klenoty vybrať z vitríny a tajne previezť do Švajčiarska. Bolo to krátko pred koncom Prvej svetovej vojny - 1. novembra 1918. Obchodník so šperkami Sondheimer mal za ne zaplatiť v hotovosti s predpokladom, že po znovuobnovení monarchie sa vrátia na pôvodné miesto. Bol to však - ako neskôr napísal jeho životopisec - "jeden z najhorších obchodov na svete".

Sondheimer nechcel poklad rozobrať, no kúpiť celý za 15 až 18 miliónov frankov. Tým by tento majetok priniesol zisk a ne-presypal by sa cisárovi pomedzi prsty. Plán sa však nepodaril. Cisárov sekretár hanebne zneužil plnú moc, ktorú mu rakúsko-uhorský expanovník poskytol, a rozpredal jednotlivé časti korunovačného pokladu za neprimerane nízke ceny. Zo smaragdových hodín ktosi vybral 133-karátové brilianty a aj vzácny collier s 30 brilanto-vými ružami Márie Terézie zmenil za niekoľko frankov majiteľa. Pri tomto výpredaji sa ukázalo, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. V benzínovom kúpeli vysvitlo, že slávne ružové diamanty cisárovnej sú iba bezcenný, na červeno pomaľovaný kov.

Sondheimerovi sa podarilo v poslednej chvíli zabrániť aspoň kupčeniu s cisárskou korunou. Argumentoval tým, že "ak sa má z politických dôvodov všetko rozpredať, musí sa cisárska koruna z presne tých istých dôvodov zachovať". Dnes sa opäť skvie vo viedenskom Hofburgu.

Každý si nepotrpel na okázalosti

Aj klenoty ruského cára mali pohnutý osud. Väčšina sa rýchlo rozkradla. Ešteže sa cárovninej sestre barónke Márii roku 1917 podarilo uniknúť revolucionárom a najvzácnejšie šperky preniesť do Dánska. Po jej smrti roku 1928 chcel anglický kráľ Juraj V., ktorý svoju tetu podporoval v exile, dať klenoty v Londýne na dražbu. Výťažok mal pripadnúť ruskej veľkovojvodkyni Oľge. Na dražbu však prišla aj jeho manželka kráľovná Mária, vášnivá zberateľka. Vybrala si najkrajšie šperky a podľa svedkov za ne zaplatila len polovičnú cenu a za niektoré vôbec nič. Ruská veľkovojvodkyňa z toho sotva niečo mala. Zomrela chudobná v malom byte v kanadskom Toronte.

Nie všetci monarchovia si potrpeli na prepych a okázalosť ako anglická kráľovná Mária. Pruský kráľ Fridrich II. vyhlásil všetky kráľovské ceremoniály za zbytočné. V tom mu dávala za pravdu aj jeho odporkyňa rakúska cisárovná Mária Terézia, ktorá v jednom liste označila svoju korunu za čepiec pre bláznov. Členovia britskej kráľovskej rodiny sú však dodnes zaťažení konvenciami. Každý z nich má pripravenú svoju vlastnú korunu pre prípad novej korunovácie. Všetci urodzení účastníci tohto ceremoniálu ju totiž musia mať na hlave, aby sa cítili ako kráľ. Aj keď to trvá iba dve hodiny.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984