Strategicky príťažlivé územie

Zemepisný názov Kaukaz v širšom zmysle znamená územie medzi Čiernym, Azovským a Kaspickým morom, od Kumsko - manyčskej zníženiny na severe po bývalú hranicu ZSSR s Tureckom a Iránom, ktorá toto územie delí na Predkaukazsko (severný Kaukaz) a Zakaukazsko. Prírodné podmienky sú rôznorodé: od subtropických krajín po vysokohorské oblasti, nerastné bohatstvo tvorí ropa a kovy.
Počet zobrazení: 1040

Zemepisný názov Kaukaz v širšom zmysle znamená územie medzi Čiernym, Azovským a Kaspickým morom, od Kumsko - manyčskej zníženiny na severe po bývalú hranicu ZSSR s Tureckom a Iránom, ktorá toto územie delí na Predkaukazsko (severný Kaukaz) a Zakaukazsko. Prírodné podmienky sú rôznorodé: od subtropických krajín po vysokohorské oblasti, nerastné bohatstvo tvorí ropa a kovy.

Rusi sa po prvý raz objavili na Kaukaze v roku 880, keď obsadili južné brehy Kaspického mora. Z neskorších útokov je známa neúspešná výprava kniežaťa Igora proti Polovcom v roku 1185. Niektorí gruzínski vládcovia sa dožadovali ochrany ruských cárov už v 15. storočí. Ruský vplyv vzrástol v polovici 16. storočia, keď sa ruské hranice posunuli k severokaukazskej rieke Tereku a upevnil sa výpravou v roku 1604 a sústavným prenikaním na územie v rokoch 1608-50. Veľkú výpravu podnikol aj Peter Veľký v roku 1722, a tým na desať rokov pripojil ku svojej ríši kaspické pobrežie Kaukazu. O päťdesiat rokov neskôr ruské zbory prešli Kaukaz definitívne. Prepojenie Krymského chanátu a posunutie hranice na Kubáň uvoľnilo cestu smerom k Čiernemu moru a Kaukazu.

Prienik Ruska na juh V roku 1774 si Rusko pripojilo východnú Kabardu, s ktorou ho viazali dobré vzťahy. Toto priateľstvo viedlo dokonca k tomu, že si cár Ivan Hrozný vzal za ženu kabardskú princeznú. Neskoršie chyby ruskej správy spôsobili, že Kaukazania sa stali najväčšími odporcami Rusov. Do konca 18. storočia cárske úrady ovládli severný Dagestan a založili pevnosť Vladikavkaz na ingušsko-osetskom pomedzí. Toto mesto sa stalo východiskom ruskej expanzie v tejto oblasti. Význam týchto zmien tkvel v tom, že Rusko začalo hraničiť s východogruzínskym kráľovstvom Kartli-Kachetia. Tento štát bol vyčerpaný vojnami s okolitými národmi, a tak jeho panovník Heraklins podpísal v roku 1783 traktát, v ktorom pristúpil na ruský protektorát. Ruská ríša sa v ňom zaviazala brániť zahraničné záujmy a nezasahovať do vnútorných vecí. Prax bola ale iná. V roku 1795 po vpáde perzského šacha Agu Mohameda sa ruské jednotky iba prizerali plieneniu Gruzínska, ktorého časť sa o šesť rokov neskôr stala súčasťou Ruska. Tak preniklo za hlavný kaukazský chrbát, ktorý by inak bol ťažko prekonateľnou prekážkou. Zakaukazsko sa však dalo iba ťažko brániť, čo využili ruské zbory a bez výstrelu obsadili západogruzínske štáty: v roku 1803 Imretiu, Megreliu, o rok neskôr Guriu a v roku 1810 Abcházsko.

Šamylov tvrdý režim Keď sa zdalo, že ovládnutie Kaukazu je dovŕšené, narazili Rusi na najväčší odpor. Necitlivo postupovali voči domácemu obyvateľstvu, a navyše, v dvadsiatych rokoch 19. storočia sa v horách medzi moslimskými obyvateľmi začal šíriť muridizmus (učenie hlásajúce rovnosť moslimov a snažiace sa preklenúť rozpor medzi oboma hlavnými smermi islamu). Hlásalo aj svätú vojnu proti neveriacim, teda proti Rusom. Najvýznamnejším vodcom bol Šamyl, ktorý sa stal imámom v roku 1834. Podporovali ho horské kmene Dagestanu a Čečenska. Jeho odpor trval do roku 1859. Obe strany proti sebe postupovali kruto: navzájom si pálili zásoby, pustošili polia a zabíjali civilné obyvateľstvo. V Šamylovom štáte panoval veľmi tvrdý režim bez náznakov demokracie.

Po krymskej vojne (1853-56) sa tlak ruských vojsk zosilnil. Zakladali pevnosti, rúbali lesy. Šamyl sa v auguste 1859 vzdal. Odpor kmeňov na Západnom Kaukaze trval o päť rokov dlhšie, ale boje neboli až také urputné. Ich príslušníci museli hromadne emigrovať do Turecka, ak nechceli zostať pod ruskou nadvládou. Po týchto udalostiach bola oblasť Kaukazu relatívne pokojná, zmeny sa udiali až cez prvú svetovú vojnu. Po ruských revolúciách v roku 1917 sa aj tu šírili silné národné hnutia. V Predkaukazsku vznikla Republika horalov Kaukazu, ktorá sa však v roku 1920 sovietizovala a napokon sa rozpadla. Zakaukazské národy vytvorili federáciu, ktorá sa spočiatku rozhodla pokračovať v bojoch proti Turecku.

Získanie nezávislosti V máji 1918 nastali rozpory a rozpad spoločného štátu. Medzi jednotlivými štátmi napokon prepukli krvavé boje pre územné spory: Arménsko a Azerbajdžan súperili (a súperia dodnes) o Náhorný Karabach. To využila Červená armáda, ktorá bez boja 28. 4. 1920 obsadila Azerbajdžan, kým jeho vojsko bolo sústredené v Karabachu. Nová národná vlna sa začala dvíhať koncom 80. rokov a vyvrcholila vyhlásením nezávislosti v Gruzínsku 9. 4. 1991, Arménsku 23. 8. 1991 a Azerbajdžane 30. 8. 1991. Zároveň sa však oživili staré spory, ktoré dôsledne využíva Rusko. Príkladom je prebiehajúca vojna v Čečensku.

(Podľa článku I. Ištoka v Historickej revue 1, roč. VI, upravila L.K.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984