Vlastenectvo ešte nie je nacionalizmus

Ako ste sa stali archeológom? K archeológii ma priviedol predovšetkým záujem o históriu v najširšom zmysle slova, ktorý u mňa vyvolali jednak moji profesori na gymnáziu, ale aj môj strýko, ktorý pôsobil na Orave ako archeológ a ja som ho pravidelne cez prázdniny navštevoval.
Počet zobrazení: 1626

Dušan Čaplovič
Narodil sa 18. septembra 1946 v Bratislave. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave archeológiu a historické vedy. Po skončení štúdia nastúpil do Archeologického ústavu SAV v Nitre na oddelenie archeológie stredoveku. V rokoch 1986-1990 bol vedeckým tajomníkom, v rokoch 1990-1991 zástupcom riaditeľa Archeologického ústavu SAV. Od roku 1992 je členom Predsedníctva SAV v Bratislave, od roku 1995 je podpredsedom SAV pre vedy o spoločnosti a kultúre a od roku 1996 predsedom Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Realizoval archeologické výskumy stredovekého kláštora (Červený Kláštor), hradu (Ľubovňa), hradiska Slovienov (Zemplín), stredovekých kostolov a zaniknutých dedín (Svinica, Malý Horeš) a stredovekých miest (Košice, Bratislava). Externe prednáša na Filozofickej fakulte UK. Centrom jeho vedeckej práce je problematika osídlenia územia Slovenska v IX.-XV.storočí. Uverejnil 75 vedeckých prác doma a v zahraničí a je autorom veľkého počtu popularizačných článkov a kníh. Medzi najvýznamnejšie patria Stredoveké zaniknuté osídlenie na východnom Slovensku (1983), Počiatky stredovekého mesta na území Slovenska (1995), Včasnostredoveké osídlenie Slovenska (1998). K populárnovedeckým prácam patrí napríklad zborník V spore s dejinami (1998). Kým v období po roku 1989 sympatizoval s ľavicou transformujúcou sa na SDĽ, neskôr sa od nej dištancoval. V súčasnosti sa politicky angažuje v rámci novej politickej strany Smer. Je ženatý a má dvoch synov, obaja sú vedeckými pracovníkmi v oblasti histórie.

Ako ste sa stali archeológom?

K archeológii ma priviedol predovšetkým záujem o históriu v najširšom zmysle slova, ktorý u mňa vyvolali jednak moji profesori na gymnáziu, ale aj môj strýko, ktorý pôsobil na Orave ako archeológ a ja som ho pravidelne cez prázdniny navštevoval. Pracoval napríklad na známom archeologickom nálezisku Tupá Skala, ktoré sa nachádza nad Vyšným Kubínom. Okrem toho to však boli aj knihy nášho najlepšieho popularizátora starovekej histórie Vojtecha Zamarovského.

Pokiaľ viem, slovenskej archeológii sa naozaj podarilo urobiť také revolučné objavy, ktoré utvorili iný obraz našich najstarších dejín, než si bolo možné predstaviť na základe písomných prameňov.

Takéto objavy priniesol najmä výskum obdobia od konca ranej histórie, keď naše územie malo kontakty so svetom zanikajúceho starovekého Ríma a jeho provincií, najmä Panónie. Ale aj od času, keď naše územie postupne osídľovali Slovania. Zvlášť v oblastiach nad stredným Dunajom sa podarilo lokalizovať celý rad významných archeologických nálezísk, ktoré preukázali jedinečnosť tohto regiónu napríklad v období Samovej ríše, neskôr Nitrianskeho kniežatstva Pribinu a napokon mojmírovskej Veľkej Moravy.

Správy franských kronikárov predsa neboli objektívne, vyjadrovali skôr pohľad zvonka. Obraz Veľkej Moravy, ktorý prináša archeológia, je iný, než by sme si mohli vytvoriť na základe písomných správ.

Záujem o strednú Európu bol nielen zo Západu, ale aj z Východu, presnejšie z juhovýchodných oblastí Európy. O Veľkej Morave písal byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos v polovici 10. storočia, ale aj necelé storočie predtým informátor anglosaského kráľa Alfréda Veľkého okolo roku 873, a to v diele Historia mundi (História sveta). Napriek tomu, že zápisy franských kronikárov boli dosť tendenčné, dotvárajú nám vedno s nebývalým množstvom archeologických prameňov dostatočný obraz o tomto ranostredovekom útvare. Netreba zabúdať, že i prostredníctvom Frankov k nám prenikali kultúrne civilizačné vplyvy. Veď na Karlovom dvore pôsobili významní učenci.

Frankovia šírili kresťanstvo „ohňom a mečom“. Nezachránila misia Konštantína Filozofa - sv. Cyrila a sv. Metoda Slovákov a Čechov pred osudom polabských a pobaltských Slovanov?

Tak by som to netvrdil. Pokresťančovanie tohto územia sa predsa začalo oveľa skôr. Zánik moci polabských a pobaltských Slovanov prichádza neskôr, v iných politických súvislostiach v priebehu 11. a začiatkom 12. storočia. Pred a za panovania Karola Veľkého (i v bezprostredne nasledujúcom období) nebolo kresťanstvo šírené násilím. Išlo skôr o vzájomné zbližovanie, o akúsi akulturáciu pohanského sveta presiaknutého už istými kresťanskými prvkami. Je pravda, že kresťanský vzdelanec Alkuin si neraz povzdychol, že Karolovo náboženstvo bolo podobne, ako islam, náboženstvom meča. No práve jeho zásluhou bolo, že kristianizačný proces medzi naddunajskými Slovanmi nemal charakter vyvražďovania, ale presvedčovania.

Prejdime k všeobecnejšej otázke. Akú má mať archeológia úlohu pri vytváraní historického vedomia národa, konkrétne v prípade Slovákov?

Archeológia, ako historická vedná disciplína, sa musí stať regulátorom formovania zdravého historického myslenia tak, aby sme neskĺzli do krajných nacionalistických postojov, napríklad o našej etnickej výlučnosti. Aj archeológia bola nacionalistami v Európe zneužívaná, najmä od konca 19. a v prvej polovici 20. storočia. Musíme pochopiť - a aj archeologické poznatky to potvrdzujú - že kontakty medzi Slovanmi a Germánmi neboli od počiatkov antagonistické. Slovania a Germáni v strednej Európe boli predovšetkým roľníkmi, mali podobný spôsob života, uctievali pohanské kulty, napokon aj ich pohanský panteón mal takmer identickú schému. Až na základe archeologických výskumov bolo možné presne lokalizovať územie Veľkej Moravy. Len niektorí historici, pri ignorovaní archeologických poznatkov, ju umiestňovali a aj dnes lokalizujú na územie dnešnej zvyškovej Juhoslávie - do oblasti srbskej Moravy. Archeológia by mala byť akýmsi protijedom vo vzťahu k nekritickým prístupom pri hľadaní národných koreňov v príliš dávnej, pravekej minulosti.

Ale to sa na Slovensku ešte deje... Aj v súčasnom spore o slovenské dejiny sa predstiera neexistujúca historická kontinuita. Proti vedeckému poznaniu, ktoré sa opiera o výsledky archeológie a histórie, sa predkladá historický mýtus.

Takéto historické mýty mali napríklad aj Nemci a dnes majú v tzv. keltománii Francúzi. Aj v súčasnosti pretrváva mýtus priamej väzby na keltské etnikum. Kriticky sa k tomuto nedávno vyjadril Michael Dietler z Univerzity v Chicagu v stati o archeológii, etnickom nacionalizme a manipulácii s keltskou identitou v modernej Európe. Niečo podobné sme sledovali u Nemcov vo vzťahu k prastarým germánskym kmeňom. U nás pretrvával mýtus, že tzv. lužická kultúra v praveku bola slovanská. V tejto súvislosti si je však treba uvedomiť, že stredná Európa bola vždy multietnická. Bolo tu multikultúrne kontinuálne prostredie a vždy tu dochádzalo ku konfrontácii, obrazne k zrážkam rôznych kultúr. Istú etnickú príslušnosť predstavovali vládnuce elity, ktoré podchytili súvekí kronikári, analisti, no pospolitý ľud mal multietnický charakter. Na multietnickosť - od praveku a staroveku - by sme nemali zabúdať, keď hovoríme a píšeme aj o našich dejinách.

Možno teda tvrdiť, že slovenský národ sa sformoval až na území Uhorska?

Slováci majú pôvod v naddunajských, nitrianskych Slovienoch. V druhej polovici 10. a 11. storočia sa v interakciách s formujúcim maďarským etnikom postupne dotvorila slovenská stredoveká národnosť. Ak odmietame teóriu o starých Slovákoch, musíme odmietnuť tvrdenia aj o starých Maďaroch. Do Dunajskej kotliny na konci 9. a začiatku 10. storočia neprišli starí Maďari, ale nomádske kmene. Konštantín Porfyrogenetos spomína sedem a jeden z tých kmeňov sa nazýval Megyer. Práve spomínané nomádske multietnické spoločenstvo sa dotváralo do maďarskej stredovekej národnosti až koncom 10. storočia a v prvopočiatkoch Uhorského kráľovstva. Vlastne porážka pri rieke Lech pri Augsburgu v roku 955 znamenala pre toto etnikum záchranu, inak by i toto spoločenstvo skončilo tak, ako skončili podobné etniká: Húni, Avari, Vandali, ktoré sa rozplynuli. Sila veľkokniežaťa Gejzu bola v tom, že po tejto porážke dokázal prijať veľa kultúrnotvorných, duchovných a kresťanských hodnôt a územnotvorných prvkov, ktoré sa zachovali na území pod Vysokými Tatrami a nad stredným Dunajom. Otec Gejza pochádzal z kmeňa Megyer, matka bola Slovanka. Mnohí Arpádovci sa ženili so Slovankami alebo Nemkami - vznikala multietnická arpádovská dynastia. Severná časť neskoršieho Uhorska, ktorú poznáme aj pod názvom Sclavonia, zohrala dôležitú úlohu pri formovaní a upevňovaní uhorského štátu.

To, čo ste doteraz vraveli, nepôsobí vôbec nacionalisticky. Prečo ste často prezentovaný ako nacionalista?

Tí, čo to tvrdia, asi nečítajú moje práce. Ak je láska k vlasti, k jej kultúre a histórii prejavom nacionalizmu, potom som nacionalista. Problémom prítomnej slovenskej spoločnosti je, že istá skupina ľudí si vás zaradí a vy už musíte s ich pečaťou kráčať po celý život. V prítomnosti rozhodujú opäť ideológovia, hodnotiť nás, naše skutky však bude história. Pretože Čaplovič mal bližšie k patriotizmu, ktorý u nás mnohí neuznávajú, jednoducho dostal nálepku nacionalistu. Neviem to už presnejšie vyjadriť, po skúsenostiach nielen z posledných rokov si dovolím tvrdiť, že u nás na Slovensku si prekliaty, ak prejavíš národný, vlastenecký postoj. Veď na to doplatili napríklad i tzv. buržoázni nacionalisti na začiatku päťdesiatych rokov. Pojem „nacionalizmus“ sa neustále inkvizítorsky zneužíva ideológmi novej doby, jemne povediac nepresne používa. Napriek tomu sa hrdo hlásim k tomuto regiónu a etniku, Slovákom, slovenskej kultúre a tradíciám, ktoré v tomto priestore zohrali dôležitú úlohu Pritom chápem, že neboli osamotené, ale vždy spolunažívali s inými etnikami, ich kultúrami a prijímali mnohé kultúrne podnety.

Tvrdí sa, že so Stranou demokratickej ľavice, ktorá sa vždy hlásila k patriotizmu, ste sa rozišli práve pre nacionalistické postoje. Boli ste politicky priraďovaný k ľuďom, ktorých hádam možno takto označovať a ktorí SDĽ obviňovali z nevlastenectva, internacionalizmu.

Ja som napríklad v Novom slove uverejňoval články o význame uplatňovania národného princípu aj v radoch SDĽ. S jej politikou som sa nerozišiel preto, že by oni boli slabší vlastenci, než som to ja cítil. Mali sme rôzne názory na smerovanie politiky. Mal som pocit, že SDĽ stráca dych práve v sociálnej dimenzii politiky, že nekladie dostatočný odpor voči neakceptovateľnému spôsobu transformácie spoločnosti, že dokonca niektorí jej predstavitelia koketovali s krajnými neoliberálnymi ekonomickými prístupmi. Veď práve tieto postupy, bez potrebného humanistického rozmeru, dnes už krachujú aj v západnej spoločnosti a väčšina nielen ľavicových intelektuálov na Západe tento trend nekompromisne kritizuje. Ako ľudský organizmus zväčša neprijíma transplantované cudzie orgány, podobne je to aj so spoločnosťou. Napokon, spomenul som, že aj kresťanstvo sa v strednej Európe nešírilo v pohanskom prostredí len násilím. Čo je však podstatné, zdalo sa mi, že v SDĽ sa jednostranne preceňovala úloha ekonomiky v transformačnom procese spoločnosti, hoci nepopieram jej dôležitosť a zaznával sa význam kultúry, vzdelanosti a vedy, ako fenoménov, ktoré zasahujú čoraz viac i do ekonomických vzťahov. Transformácia duchovného rozmeru spoločnosti akoby sa stala apendixom programotvorných cieľov. Profesor Damián Kováč mal pravdu keď povedal, že tragédiou tejto spoločnosti je, že si vychovávame silnú vrstvu inžinierov a formujeme tak spoločnosť, ktorej prirodzene chýba, a čoraz viac budú chýbať duchovné hodnoty. Takpovediac, v SDĽ mi chýbalo srdce. Nebola to teda otázka vlastenectva. V tejto strane je veľa ľudí, ktorí naozaj cítia vlastenecky, ale zdalo sa mi, že skôr prevládalo to z minulosti tradičné - internacionalistické. Napríklad SDĽ komplexne a kriticky dodnes nezhodnotila dejiny ľavicového hnutia na Slovensku, hoci som navrhoval, aby sa to urobilo. Mala dosť schopných ľudí, ktorí by to dokázali urobiť. Vyšla síce monografia o dejinách sociálnej demokracie na Slovensku, ale chýba napríklad nové zhodnotenie davistov v medzivojnovom období, likvidácie aj komunistických intelektuálov v prednovembrovom totalitnom režime. Treba tu povedať jasné slovo o prínose a negatívach ľavicového hnutia v najširšom slova zmysle aj pre históriu a kultúru tohto regiónu.

O dejinách sociálnej demokracie už na Slovensku vyšla syntetická práca, ale tá druhá ľavica, to boli slovenskí komunisti. Treba napríklad zhodnotiť úlohu Vladimíra Clementisa a povedať, že na Slovensku boli aj iní, nielen kominternovskí komunisti.

Život a dielo V. Clementisa vlastne nik poriadne nepozná, hoci vyšlo niekoľko hodnotiacich prác i vydaní jeho vystúpení, článkov a súborov korešpondencie. Nedávno vyšla publikácia o jeho diplomatických aktivitách. Clementisova životná tragédia dokazuje, že napriek tomu, že bol ľavicovým intelektuálom, odmietal krajnosti komunistickej ideológie. Vždy víťazilo jeho svedomie, čo sa napríklad prejavilo v jeho postoji k paktu Ribbentrop - Molotov alebo k sovietskej agresii voči Fínsku. Clementis bol mnohorozmernou intelektuálnou osobnosťou, dovolím si poznamenať, politikom európskeho formátu.

Dôležité je, že sa Clementis snažil dať slovenskej otázke európsky rozmer.

Pozeral sa na Slovensko očami Európana. Nie opačne, ako mnohí iní aj dnes, na Európu len očami lokajského slovenského prípecníctva a ideologickej vyhranenosti. Veď podobne európsky nazeral napríklad aj Ivan Horváth a Ladislav Novomeský. Chcem sa vrátiť k inej veci. Ja som hneď po prevrate vyzýval komunistickú ľavicu, aby sa vrátila do sociálnej demokracie, k jej hodnotám s pridaním národného rozmeru. Práve týmto sa mala prekonať tzv. schizma v slovenskej i v českej ľavici z roku 1921. Ak by po prevrate nastúpila hneď táto cesta, aj za cenu straty „majetku“, verím, že by tu nebola prítomná až taká rozpoltenosť ľavice, a najmä miniatúrna, parazitujúca a slabá sociálnodemokratická strana, a možno ani nie populistické HZDS. Zrejme silnejšia by ostala ortodoxná komunistická vetva ľavicového hnutia. Dlho som bol svedkom, akou často kľukatou cestou sa SDĽ uberala, nielen na prešovskom zjazde. Nemohol som sa stotožniť s tým, že ľudia, ktorí boli radikálne proti transformácii KSS a nutnosť zmeny prijímali neochotne, ba až útočne - uznávam, že mali na to právo - postupne začali cez okresy v SDĽ preberať žezlo. A tak zo SDĽ začali odchádzať tí, čo boli skutočným motorom transformácie, napríklad Gabriela Rothmayerová, ale aj tí, čo požadovali, aby sa SDĽ čo najviac zblížila so SDSS, a napokon aj členovia s vlasteneckým cítením. Žiaľ, aj v SDSS sa vývoj uberal tak, že sa dlhotrvajúci rozpor už nedal preklenúť. A boli v tom už aj osobné antagonizmy, záujmy mať stranu len pre seba a pre svojich kamarátov. Aj na súčasnom zložení parlamentu je zreteľné, že v SDĽ majú veľký vplyv ľudia, čo boli tvrdo proti jej transformácii. Vycítil som, že mnohým išlo, a zrejme aj ide, iba o moc a majetok.

Vy sa teraz politicky angažujete vo Ficovom Smere.

Prečo sa vraciam do politiky? Pravdu povediac, do politiky som už nechcel ísť. Svoj návrat som veľmi dlho zvažoval. Verím, že pre intelektuála je najlepšie, ak môže vystupovať nezávisle. V parlamente bolo niekoľko ľudí, ktorí zosobňujú moju predstavu, ako by politika na Slovensku mala vyzerať. Nezastávali vyhranene ideologické, ale odborné postoje, neboli proti niečomu, ale za niečo. Išlo im vždy o riešenie problému, nie o útok proti niekomu. Vzorom takéhoto politika pre mňa bola už spomínaná Gabriela Rothmayerová a Marcela Gbúrová. Spomedzi mužov Ján Figeľ, a najmä Róbert Fico. Smer sleduje konkrétne riešenie problémov Slovenska. Odmieta bojové búšenie, vyvolávanie rozličných káuz. Ako občan tu môžem presadzovať svoje odborné názory, ktoré netreba (možno nateraz) zväzovať ideologickými motúzmi. Uvedomoval som si dlho, že Slovensko potrebuje práve politiku pre Slovensko, nielen na centrálnej, ale aj na komunálnej úrovni. Že Slovensko potrebuje mladú generáciu politikov nepoznačených antagonizmami minulosti a že musí prísť k totálnej výmene generácií. Nemám iné ambície než podporiť mladých ľudí a získavať ich pre vstup do politiky. Na Slovensku je, žiaľ, taká situácia, že mladí ľudia v tejto oblasti často rezignovali. Poznal som tento pocit po roku 1968. Oni sa politiky akosi začali báť. Za krátky čas od vzniku Smeru ma však doslova šokoval záujem i mladých ľudí o prácu v tejto strane bez zbytočných -izmov. Slovensko potrebuje, aby sa politike vrátila ľudská tvár. Už dnes jej ju pomáhajú vracať práve mladí ľudia v našom Smere, pevne verím, že aj také tváre, ktoré nie sú poznačené hospodárskymi machináciami s predchádzajúcimi vládnymi garnitúrami. A ak by sa objavili, mali by sme sa s nimi rozísť. Ak som vstúpil do politiky, tak budem požadovať v našom subjekte transparentné prostredie, čisté ruky z minulosti, mladosť i múdrosť, obetavosť, ľudskosť a úprimný vzťah k svojej vlasti.

Lenže Slovensko je politicky rozdelené na dva tábory a k tomuto rozdeleniu sa nik, kto sa chce angažovať v politike, nevyhne. Hoci Róbert Fico zatiaľ prejavuje snahu nezapojiť sa ani do jedného z týchto zoskupení, vývoj ho aj tak donúti, aby tak urobil.

To je však až vec, ktorá sa bude riešiť po voľbách a pevne verím, že predovšetkým na základe príbuznosti politických programov. A voľby budú až o dva a pol roka. Rád by som poukázal na hodnoty obsiahnuté v ideových východiskách Smeru. Zdôrazňovanie poriadku, čo je iste konzervatívna hodnota, ale je tam aj spravodlivosť, v podstate hodnota socialistov i kresťanov a pre mňa akceptovanie týchto dvoch hodnôt, nielen pragmaticky sa vlieva do stability, tak potrebnej pre prítomné Slovensko. Sú to hodnoty, pre ktoré sa oplatí dačo urobiť, aby naša vlasť nevstupovala kolenačky alebo v predklone do Európskej únie. Pre mňa spravodlivosť však nemá iba sociálny rozmer, spravodlivosť má pre každého občana znamenať vytvorenie rovnakých možností, obrazne spoločnej štartovacej čiary.

To, čo hovoríte sú zväčša zásady, ktoré chce presadzovať moderná ľavica. Lenže Róbert Fico údajne vyhlásil, že sa za ľavičiara už nepovažuje.

Neviem či to povedal, ale viem, že sa považuje za ľavičiara, že je odborne na výške, je úžasne pracovitý, schopný politik, komunikatívny a srdečný. Mne osobne ide o taký politický subjekt s osobnosťou, ktorá mi umožňuje vyslovovať a presadzovať ľavicové názory. Čo nie je v rozpore s programovými tézami Smeru. Dnes je vo svete podstatná časť intelektuálov ľavicovo orientovaných, napriek tomu, že svoju orientáciu verejne necharakterizujú ako ľavicovú. Vezmime si napríklad niektoré state z prejavu Güntera Grassa pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru. Ide tu o postoj prominentného intelektuála k situácii v dnešnom svete. V tomto svete existuje skupina mocných, ktorá chce o všetkom rozhodovať a diktátom presadzuje svoju koncepciu globalizácie pričom veľká väčšina ľudstva sa ocitla v totálnej biede, hlade. A žiaľ, Slovensko je dnes majstrom Európy v nezamestnanosti. Vedno s ňou ide hlad, kriminalita, prostitúcia, drogy, narastanie počtu bezdomovcov. Vzdelaný občan našej vlasti by nemal v tomto prípade mlčať, ale občiansky i politicky sa angažovať. U nás na Slovensku je skupina ľudí, ktorá často nezákonne, či protizákonne získala obrovské majetky a tým aj ekonomickú a cez ekonomiku i politicky neúnosnú moc. Ak niekto vstupuje do politiky, má záujem zastupovať občanov, mal by sa voči atakom tejto moci postaviť. Odmietnuť chobotnicu finančného kapitálu vo vzťahu k politickým stranám a cez tieto strany k ich poslancom, ba až do najvyšších vládnych kruhov. Už teraz prehlasujem, že ak by som mal mať takýmto spôsobom zviazané ruky a ak by som mal presadzovať takúto politiku, tak z nej radšej odídem. Netušil som, že takýmto odstrašujúcim príkladom bude pre mňa práve Nemecko. Sledujem prvotné prítomné chvenie aj na našej politickej scéne, preto už teraz Zolovsky takýto druh politiky „žalujem!“

Chcel by som prejsť k inej bolestnej otázke. Naša spoločnosť si uvedomuje katastrofálny stav zdravotníctva a školstva, ale predsa rovnako katastrofálny je aj stav slovenskej vedy. Verejnosť v tomto smere nevyvíja taký tlak, ako v prípade školstva či zdravotníctva.

To je aj mojou veľkou osobnou bolesťou. Môj vstup do politiky je motivovaný aj situáciou našej vedy. Som doslova sklamaný z toho, že si mnohí túto situáciu nechcú uvedomiť. Ako si my môžeme pomôcť? Hľadáme kultivované formy, ako upozorniť spoločnosť na našu situáciu. Aj výsledkami vedeckého bádania, medzinárodnými aktivitami i úspechmi pri prezentovaní SR v zahraničí. Význam vzdelania a vedy pre malú krajinu a mladý štát si musia predovšetkým uvedomovať politici. Veď investície do vzdelania a vedy sa neskôr mnohonásobne vracajú. Mali by to byť transparentné investície, napríklad prostredníctvom nadrezortnej grantovej agentúry ako právnickej osoby, ktorú by nespravovali len ministerskí úradníci a vedecké projekty by hodnotili renomovaní vedci doma i zo zahraničia. No kým sa náš parlament bude zaoberať len všakovakými kauzami a kauzičkami a nebude riešiť životne dôležité otázky našej krajiny, podobne aj naše vlády, aby som bol spravodlivý, i pred voľbami v roku 1998, nie je možné dosiahnuť pozitívny obrat vo financovaní školstva, vedy, zdravotníctva a kultúry.

Súkromníci môžu sponzorovať zväčša iba riešenie konkrétnych úloh, ale základný vedecký výskum (aspoň v Európe) by mal financovať štát.

V EÚ sú krajiny, ktoré majú prepracovaný systém sponzorovania aj pre základný vedecký výskum s tým, že sponzori majú zabezpečené odpisy z daní z prostriedkov, ktoré poskytli do vedeckého projektu.

V ktorých krajinách tento systém funguje?

Napríklad vo Francúzsku, a predovšetkým v severských krajinách. K tomu sa však vytvorila príslušná legislatíva. Existujú tam nadrezortné grantové agentúry, ktoré nie sú podriadené ministerstvu, kde sa môže každý vedec, či vedecký kolektív uchádzať o grant. Vlastne podobný systém už niekoľko rokov úspešne funguje aj v Českej republike.

Lenže na Západe sú aj inštitúcie podobného druhu, ako je Slovenská akadémia vied.

Vo Francúzsku podobnú úlohu nemá akadémia, tá má skôr reprezentačný význam, ale je tam napríklad Centrum pre národný vedecký výskum, čo je pendant našej SAV. V Nemecku je to Spoločnosť Maxa Plancka, ktorá vznikla transformáciou staršej Wilhelmovskej cisárskej akadémie, ktorá má svoje vedecké ústavy. Podobná ustanovizeň, ako je SAV, existuje nielen v susedných krajinách V4, ale aj v Rakúsku. Mimo Európy podobná vedecká inštitúcia existuje v Izraeli, ktorý patrí medzi krajiny s mladou štátnosťou. Európska komisia si čoraz viac uvedomuje, že vysoké školy kvôli príliš veľkým úväzkom spôsobeným obrovským nárastom prijímaných študentov, nemôžu popri edukačnom procese zohrávať úlohu vo vývoji vedy, ako to bolo v minulosti. Preto sa odporúča zriaďovať aj autonómne vedecké inštitúcie mimo vysokých škôl, napríklad v oblasti sociálnych a humanitných vied.

Aká bude u nás potreba vysokoškolsky vzdelaných ľudí v budúcnosti?

Vo výrobe bude klesať počet fyzicky pracujúcich a bude sa skracovať pracovná doba. Vzdelanosť ľudstva bude narastať a s ňou aj potreba vysokoškolsky, a ďalej vedecky dobre pripravenej mladej generácie, nielen v tradičnej forme doktorandského štúdia. V tejto oblasti bude vzrastať aj úloha terajších akadémií či Národných centier vedeckého výskumu. Hovorí sa o informačnej epoche. Lenže neslobodno zabúdať, že práve táto informačná epocha vyžaduje humanizáciu spoločnosti. Vzdelávanie bude celoživotnou potrebou. Súčasťou zrejme bude pravidelná medzinárodná akreditácia pracovísk a atestácia vedeckých a vedecko-pedagogických pracovníkov. Ak spoločnosť nebude vzdelávaciemu procesu venovať dostatočnú pozornosť, hrozí jej degenerácia, civilizačný kolaps. Bez vedy niet vzdelania a bez vzdelania nie je možné rozvíjať vedecký výskum. Na Slovensku by sa však mala najskôr odstrániť nepochopiteľná animozita medzi univerzitami a akadémiou. Predovšetkým vo vzťahu SAV a Univerzity Komenského. Znamenalo by to, že vysokoškolský učiteľ by na istý čas prešiel do ústavu akadémie, kde by sa intenzívne venoval výskumu a naopak, aby vedecký pracovník akadémie, ktorý má najnovšie vedecké poznatky mohol prejsť na istý čas na univerzitu a týmto spôsobom najrýchlejšie odovzdať nové poznatky vysokoškolským študentom. Malá krajina bez nerastného bohatstva by mala vedieť využiť najvzácnejšie bohatstvo a v istom slova zmysle i vlastníctvo - vedecký a vzdelanostný potenciál.

Toto striedanie by teda zvyšovalo kvalifikáciu vedeckého pracovníka...

Samozrejme nielen vedeckého pracovníka, ale aj vysokoškolského učiteľa. Na Západe podobné výmeny či prechody nie sú problémom. Predovšetkým si už nemožno myslieť, že vzdelanie získané na vysokej škole nám postačí na celý život.

S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984