Prezbrojovanie ľavice

Úlohou ľavice je hľadať a presadzovať humanistické riešenia vývojových rozporov civilizácie. Ide o intelektuálnu a politickú tvorivosť, kde každý stereotyp, netolerantnosť a strata solidarity medzi ľuďmi znamenajú prehru.
Počet zobrazení: 1254

Úlohou ľavice je hľadať a presadzovať humanistické riešenia vývojových rozporov civilizácie. Ide o intelektuálnu a politickú tvorivosť, kde každý stereotyp, netolerantnosť a strata solidarity medzi ľuďmi znamenajú prehru.

Moderná ľavica sa nemôže definovať inak než ako bojovník proti súčasným spoločenským nešvárom. Ľavica orientovaná do minulosti je zakomplexovaná, historická ľavica. To platí ako o tých, ktorí s nostalgiou spomínajú na svetlé včerajšky, tak o tých, ktorí na minulosti nevidia nič dobré. Minulosť je natoľko nevratná, že ako clivota, tak sebabičovanie majú minimálny praktický význam. Dôležité je iba riešenie dnešných a zajtrajších problémov.

Ľavica pristúpila k súčasným problémom nepripravená. Nemohlo to byť inak - problémy sú skutočne nové a tvorivosť je v teórii i politike veľmi vzácne korenie. Zároveň sú rozpory, ktoré umárajú slovenskú a českú spoločnosť, natoľko originálne, že je márne hľadať poučenie ako v minulosti, tak často i za hranicami strednej a východnej Európy. Fakt, že v tejto situácii v Prahe a Bratislave prevzala ľavica podiel na vláde v podmienkach, ktoré nekontroluje, nevyhnutne vedie k celkom novej strate nevinnosti. O to viac vystupuje na povrch nezrelosť ľavice, ktorá má trojaký rozmer: psychický, programový a organizačný.

O psychike ľavice Psychická kríza stredoeurópskej ľavice bola po roku 1989 v znamení depresie. Strata istôt sa takmer rovnala strate vedomia. Ľudia s ľavicovým cítením sa zaraďovali za každého, kto dal najavo akékoľvek odhodlanie - bez ohľadu na to, čo hovoril a aké podnikal organizačné kroky. Zlomom bol na Slovensku vstup SDĽ do vlády, v Česku prehupnutie sa preferencií ČSSD nad KSČM. Prúdy sa vyhranili natoľko, že do popredia vystúpil iný rys psychickej krízy ľavice, ktorý je už spojený s jej adaptáciou na ponovembrové pomery: nedostatok pasionárnosti.

Pasionárnosť je výraz, ktorý používal ruský historik a etnograf L. V. Gumilev na označenie tej pudovej časti osobnosti, ktorá je v protiklade s inštinktom sebazáchovy - je to ochota obetovať sa v mene vznešenejších cieľov, než je vlastná kariéra. Nie je dnes potrebné žiadať od niekoho, aby svojím telom prikryl guľometné hniezdo. Lenže v systéme, ktorý povýšil predstavu sebectva jednotlivca ako zdroja pokroku na štátnu ideológiu, je ľavica bez pasionárnosti stratená. Darwinizmus má veľkú pravdu v tvrdení, že v bezohľadnej súťaži víťazia tí silnejší, bezohľadnejší, cynickejší. To nie sú práve dispozície, s ktorými možno vystrojiť ľavicovo orientovanú osobnosť. Jediný spôsob, ako obstáť proti egoizmu a bezohľadnej dravosti, je skupinová solidarita.

Na ľavej strane politického spektra prebieha zásadná premena v orientácii osobnosti, ktorá sa z bojovníka v mene vznešených ideálov svetovej revolúcie mení na predvolebného agitátora v zapadnutej dedine. Z cieľa vytvoriť spravodlivú spoločnosť sa stáva zápas o rozpočtové priority. Nejde len o to, zriecť sa nástrojov, ako je násilná revolúcia či diktatúra proletariátu, ide o revitalizáciu cieľov. Dochádza i k rezignácii na možno podstatnú časť komunistického ideálu, jeho antropologický rozmer - žiadny nový, sovietsky človek sa počas budovania socializmu nezrodil. Možno bolo chybou prílišné ponáhľanie sa. Alebo je historickou úlohou ľavice iba uľahčiť ľudský údel, nie vytvoriť celkom humanistickú spoločnosť.

Bez pasionárnosti sa ale ísť vpred nedá. Pohľad na zoznamy predstaviteľov ľavicových zoskupení v strednej Európe však ukazuje žalostne málo vodcov, ktorí dokážu dobrovoľne odísť z teplého miesta veľvyslanca na nevďačnú prácu do rozhádanej opozičnej strany. Výsledkom nedostatku pasionárnosti sú potom stredoeurópski politici, ktorí sú vždy pripravení viesť pod americkou vlajkou celé národy do všetkých vojen a poľných lazaretov v euroatlantickom priestore, nechcú však riskovať vlastnú kariéru skrížením meča v riskantnom boji o navŕšenie rozpočtu na školstvo a vedu. Budúca kvalita života na Slovensku i v Česku, nové pracovné miesta, konkurencieschopnosť i zisky sú ale skryté práve vo vede a na školách. Tam je tiež ukrytá možnosť spolupráce s fascinujúcou americkou vedou na skutočne tvorivých úlohách ľudstva.

O programe ľavice Kríza identity ľavice v Česku a na Slovensku prepukla v polovici 80. rokov v súvislosti s nástupom perestrojky. Pri kolíske tejto straty identity stálo dlhodobé odintelektualizovanie politiky, zabúdanie na vlastné duchovné korene a ľudský rozmer. Zabúdanie, že v politike nie je nič na večné časy, že je potrebné zaslúžiť si každé víťazstvo každý deň znovu. Tento problém u ľavice pretrváva, hoci nabral novú podobu: chýba ako odvaha k radikálnej kritickej analýze, tak i k abstrakcii. Viac než symbolickým výrazom tejto skutočnosti je liberálny komplex ľavice. Strnulé "leninské" poňatie ľavice prehliadalo vývoj liberalizmu, jeho vstrebávanie demokratických prvkov na začiatku 20. storočia. Výčitky za túto skutočnosť vedú k tomu, že ľavicoví intelektuáli a politici majú málo odvahy ukázať, že táto svadba liberalizmu a demokracie bola na úkor celého radu demokratických ideálov. A nejde len o odvrhnutie niektorých dôležitých ideí, ale i o deformáciu demokratických myšlienok o verejnej samospráve i o slobodnej samospráve osobnosti. Príkladom môžu byť do omrzenia opakované prísahy vernosti liberálnej vízii deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktorá je predstavovaná ako podstata demokratickej správy vecí verejných. Zmyslom deľby moci však nebolo, aspoň podľa predstáv otca tejto myšlienky, utopického socialistu J. Harringtona, formálne vyvažovanie síl, ale napomáhanie spravodlivosti. A kto kde vidí rozdelenie moci na tri časti? Veď

  • v parlamentnej demokracii schopnosť získať či vytvoriť väčšinu v parlamente znamená získať výkonnú moc;
  • sudcovia sú vyberaní podľa ideologickej vernosti režimu;
  • nevyhnutným a stále významnejším prvkom mocenskej štruktúry liberálnej spoločnosti sú masové oznamovacie prostriedky. Civilizácia vstupuje do postguttenbergovskej fázy, kedy knihy vytláča televízia a internet. Avšak masmédiá majú síce nezastupiteľnú demokratickú funkciu, sami ale nie sú demokratickými inštitúciami. V rozhodujúcich segmentoch ide o normálne podniky, ktoré sa riadia logikou fungovania kapitálu, nie demokratickými normami. Ich sila je v tom, že dokážu pretrhať tradičné väzby medzi ponukou a dopytom tým, že vedia vytvoriť umelé potreby - a to i na liberálno-demokratickom trhu politických osobností a strán;
  • občianska spoločnosť sa v liberálnom poňatí zmenila na sieť dobrovoľných organizácií nezávislých na štáte, ale závislých na sponzoroch. A tak o sile občianskych iniciatív nerozhoduje sociálna potreba, ale to, kto má peniaze. Tie sú predovšetkým u prosperujúcich súkromných spoločností a u rôznych štátnych agentúr;
  • špecifickým ohniskom moci sa stávajú národné banky, ktoré sú programovo "samostatné" - teda nepodliehajúce domácej demokratickej kontrole, ale závislé na medzinárodných inštitúciách. Tie podriaďujú monetárnu politiku požiadavkám širším, než je národný či štátny záujem strážený parlamentom a vládou na to ostala len fiškálna politika;
  • značná časť rozhodovacích procedúr, ktoré zásadne ovplyvňujú kvalitu života ľudí, sa presunula do zahraničia, a to hneď po dvojakej línii: v smere medzinárodných organizácií sídliacich napríklad v Bruseli a v prerastaní nadnárodných korporácií do domácej ekonomiky. Ak rozhodovanie v Európskej únii podlieha aspoň sprostredkovane - teda celkom oneskorene - demokratickej kontrole, korporácie sú nekontrolovateľnými nástrojmi opierajúcimi sa o vnútroštátnu deľbu moci.

Programové otázky ľavice sa teda musia riešiť v kontexte kritiky pravicových prúdov v liberalizme. Navyše je nevyhnutné vždy zohľadňovať dve ústredné témy, ktorými sú globalizácia a regionálna integrácia. Cieľom nie je odmietnutie - to by bolo nielen príliš ľahké, ale hlavne zbytočné. Každé riešenie dnešných problémov bez zohľadnenia globalizácie a integrácie môže byť len pragmatické - teda dočasné riešenie. Tým sa dostáva súčasná ľavica k rozštepu strategického myslenia: deštruktívne dôsledky transformácie treba riešiť tu, originálne, bez ohľadu na okolie, no skutočné civilizačné otázky majú globálny rozmer a riešiť sa budú v radoch celoeurópskej ľavice. Základnou metódou postmodernej kritickej tvorivosti ľavice musí byť humanistický synkretizmus - zbieranie všetkých vhodných motívov, ideí a koncepcií a ich organické spájanie na báze humanizmu. Ústrednou teoretickou otázkou je
a) definovanie všetkých závažných rozporov globalizácie a integrácie, najmä tých, ktoré prehlbujú sociálnu diferenciáciu a pri honbe za ziskom môžu začať uprednostňovať autoritatívne režimy
b) nájdenie hybných síl k ich prekonaniu tak, aby globalizácia a integrácia mali humanistický náboj. Na tejto ceste musí byť prirodzeným spojencom ľavice vedec tvoriaci v laboratóriu zárodky nanotechnológií budúcnosti, ale nesmie sa nikdy zabudnúť na žiadneho vykorisťovaného, žiadneho nezamestnaného, žiadneho dôchodcu, žiadneho chorého, žiadneho utláčaného, no ani na žiadnu vojnu. Humanistický romantizmus je návratom k pasionárnosti ľavice.

O organizácii ľavice Ľavica, ktorá sa dnes v bratislavskej a pražskej vláde podieľa na obhajobe a upevňovaní systému, musí nevyhnutne prežívať krízu identity: tento systém desať rokov vykazuje malú či dokonca mínusovú ekonomickú efektívnosť a zároveň splodil nespravodlivú sociálnu diferenciáciu. Jediným ziskom z vládnutia sa stáva propagandisticky takmer nepredajné zmenšenie - nie odstránenie - škôd. Strata vierohodnosti je preto prirodzená a nemôže jej zabrániť ani tvrdenie, že všetko je vedené dobrými úmyslami s ohľadom na strategické ciele. Navyše sa objavili ďalšie diskreditačné prvky. V súvislosti s globalizáciou a integráciou sa zúžili možnosti národnej ľavice v stredoeurópskych krajinách, a to bez ohľadu na talent a znalosti vodcov. Narastá pestro motivovaná politická pasivita. Rastie i počet voličov, ktorí sa rozhodujú podľa toho, aká tvár im nevyhovuje, a nevyberajú si medzi alternatívami podmienok života: ľudia volia skôr podľa toho, koho nechcú, a nie reálny alternatívny model spravodlivosti. To všetko sú situácie, na ktoré ľavica sektársky poňatá len ako strana musí nevyhnutne tvrdo doplatiť, ak čokoľvek zásadne nezmení.

Výraz "ľavica" však slúži na označenie spoločného menovateľa postojov určitých jednotlivcov a skupín. Tým spoločným menovateľom je humanizmus. Ak nie je "ľavica" iba abstraktným pojmom a ak je realitou, potom to nie je jedna politická strana, ale široké hnutie. V ňom úspešná strana tvorí jadro s prirodzenou autoritou. V Európe má dnes ľavica tri hlavné organizované časti: sociálnych demokratov, komunistov a Zelených. Patria k nej ale i "socialisti na voľnej nohe", neorganizovaní, avšak angažovaní jedinci, radia sa k nim i anarchisti, ktorí ako "divokí socialisti" môžu byť v mnohom inšpiratívni, a ďalší. Je to hnutie zákonite pluralitné, plné vnútorných rozporov - podobne ako pravica. Ako jednotná bývalá ľavica vnímaná viac zvonku ako zvnútra - J. Haiderovi vadí pre mnohých neviditeľný rakúsky socializmus, esej Prečo nie som komunista neochránila K. Čapka pred besnými útokmi pravičiakov. Pluralita však môže ľavicu tak rozbíjať, ako vzájomne oplodňovať. Zatiaľ skôr štiepi, to je ale vždy iba prejav nedostatku politického umenia a nezrelosti situácie.

Kríza, ktorou stredoeurópska ľavica prechádza, patrí k tým, ktoré stoja na počiatku nového rozvoja. V Česku i na Slovensku väčšina ľavicovo orientovaných ľudí absolvovala v poslednej fáze rozkladu byrokratického socializmu a následne po "zamatovej revolúcii" hlbokú osobnú hodnotovú krízu. Preto dnes vykazujú ako oveľa väčšiu schopnosť pochybovať o vlastných názoroch, tak následne i tolerantnosť voči iným, než víťazní liberáli a konzervatívci. Preto sú ľavicovo zmýšľajúci ľudia otvorenejší novým ideám. To síce nie je zásluha, ale je to významný fakt. Predpoklad ďalšieho rastu.

Humanizmus žil tisíce rokov v najrôznejších kultúrno-historických typoch, teda nielen v socialistickom myslení, vo frakciách všetkých veľkých koncepcií - od konfucianizmu cez budhizmus a hinduizmus až po kresťanstvo a mohamedánstvo. Ich rešpektovanie je zárukou pozitívneho vyústenia globalizmu, nie zárodok konfliktu civilizácií. Je tiež zdrojom nádeje, že humanizmus prežije i kapitalistickú transformáciu strednej Európy. Humanistické myslenie predsa nie je len najlepším rozmerom ľudskej kultúry, je i jej zákonitým prejavom. Preto má ľavica budúcnosť - nemôže odumrieť inak než naplnením svojho poslania. n

Autor (1948) je český politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984