Druhé šance
Vo vyše 80 detských domovoch po celom Slovensku žije 6184 detí. Ich počet každoročne vzrastá. Len vlani ich do ústavnej výchovy umiestnili takmer tisíc. Riešením môže byť osvojenie. Adopcia je tou najlepšou formou náhradnej rodinnej starostlivosti. Mnohí adoptívni rodičia ale musia prejsť zdĺhavou tortúrou na ceste k vytúženému cieľu.
Martin je príjemný tridsiatnik, povolaním programátor. Teraz sme ale na chate v horách a on má na starosti kŕdeľ detí. Pod jeho dohľadom si maľujú kamienky a mušle. Hneď vedľa iný rodič farbami mení tváre drobizgu na tigrov, levov, čarodejnice a víly. Denis je tiger. Drobný rómsky chlapček ešte pred pol rokom v dojčeneckom ústave v Skalici ledva chodil po vlastných. Teraz sa veselo naháňa s ostatnými.
Martin sa pousmeje: "Už mi viacerí povedali, že sa na mňa podobá. Je to trocha čudné, celý život som si hovoril vtipy o Záhorákoch a o Cigáňoch som vedel len z tlače. Teraz mám jedného takého doma." Jeden z pojmov, ktoré Denis donedávna bežne používal bolo spojenie: "Čo cigániš?" ako synonymum slova klamať. Martinovi sa zdalo dosť čudné, že sa to naučil na mieste, kde dve tretiny detí sú rómske. Presviedčal Denisa, aby tento výraz nepoužíval, na čo reagoval otázkou: "Prečo?" Ťažko sa odpovedalo aj na Denisovu otázku, či je Cigáň. "Musel mu to povedať niekto zvonku. Decká sú O. K. Horšie je to s dospelákmi."
Rozhodnutie Dada uvažovala o adopcii už na vysokej škole. Spolu s kamarátkami chodievala pomáhať do detského domova. S Martinom síce majú vlastné deti, v súčasnosti deväťročného Maťa a päťročnú Majku, ale vždy rozmýšľali nad tretím.
"Dohodli sme sa, že pomôžeme dieťaťu, ktoré už existuje. Tobôž, keď sme po domovoch videli, ako tie detváky vyzerajú a aký je stav domovov. Keď vyjdú v osemnástich z domova, sú takí bezbranní a nepripravení... Nechcem tvrdiť, že sa tam majú zle, ale rozhodne sú o veľa ochudobnení a nepripravení do života," rozhovorí sa Dada. Spomína si na deti, ktoré mali osemnásť rokov a ešte stále dúfali, že si ich niekto jedného dňa adoptuje.
Manželia Môťovskí najprv absolvovali štvormesačnú pedagogicko-psychologickú prípravu. Martin sa už dnes iba pousmeje, ale v skutočnosti to pre neho boli priam galeje: "Nikdy som nemal potrebu ísť k psychológovi. Očakával som nejaké rady, ale ono to bolo o mne, respektíve o nás. Psychologička mi z iného hľadiska vykreslila, kto vlastne som. Keď sme písali testy, tak pri dvestej otázke som si povedal: Toto asi neprekonám. Preskákali sme všeličo, no to už bolo aj na mňa priveľa."
Ako na konskom trhu… Po absolvovaní prípravy mali konečne právo navštevovať domovy. Najprv sa poobzerali v Bratislave. Po prvom stretnutí na Patrónke, keď chceli vidieť deti, ich odkázali čakať jeden a pol mesiaca. Zlý dojem mali aj z iných domovov: "Priznám sa, mal som pocit ako na konskom trhu. Div, že mi neukazovali zuby. Potom prišla štandardná manželská situácia - ja som ukázal na jedno a Dada na druhé. V domovoch mi to pripadalo strašne ťažkopádne, akoby nás vyšetrovali."
Neskôr dostali typ na občianske združenie Návrat. Stretli sa tu s oveľa prijateľnejším správaním a okrem toho v združení mali informácie o situácii na celom Slovensku. V Návrate sa neukazuje prstom, ale záujemcom poskytnú fotografie. Kurátorka tu dokáže rozprávať konkrétne o každom dieťati. "Iba sa nás pýtali, aké máme predstavy." Môťovskí boli pevne rozhodnutí, že si chcú adoptovať dieťa, a tak nemali žiadne kritériá. Nezáležalo im na veku, pohlaví, ani na rase.
"O bábätká je obrovská bitka. My sme sa rozhodli, že keď chceme niekomu pomôcť, tak sa nebudeme s niekým biť o dieťa. Keď sme im povedali naše ne-kritériá, tak sme sa automaticky zaradili do škatuľky - rómske staršie dieťa. Len čo im poviete, že nemáte žiadne podmienky, tak sa odsúdite na takúto voľbu. Tým sme mali ihneď k dispozícii výber z mnohých detí, ktoré sme chceli."
Vianočné prekvapenie Môťovskí dostali malého Denisa takpovediac priamo "pod vianočný stromček". Nečakane, úplne nepripravení si ho mali prísť vziať 20. decembra. Z dojčeneckého ústavu v Skalici na nich nástojili, aby si ho zobrali ešte pred sviatkami. Všetko sa zomlelo strašne rýchlo. Najväčšiu starosť mali babky, že pod stromčekom bude mať menej darčekov.
"Mal ich síce oveľa menej, ale ani tie svoje si nevládal vybaliť," dodáva s úsmevom Dada. Hneď po príchode s ním išli na týždennú dovolenku do hôr. Avšak nevydržal von ani päť minút. Bola mu zima. Až vtedy si čerství rodičia uvedomili, že deti z dojčenského ústavu nechodia v zime vôbec von. Aj na tomto príklade vidieť, o čo všetko je ich život ochudobnený.
Živé striebro Začiatok bol pre Môťovských strašne ťažký, ale trval, našťastie, len krátko. Denis bol ako vypustený z reťaze. Naraz si chcel vyskúšať sto vecí. Lákadlom bolo prakticky všetko - televízor, chladnička, vypínače. Zo začiatku nepočul nič iné, ako "nesmieš". Prvé dni sa desaťkrát denne pýtal, či ho vrátia do domova. Darmo mu stále hovorili, že nie. Až keď mu raz Majka v škôlke povedala: "Čo ti šibe? Pre mňa príde mama a potom pôjdeš s nami." Pochopil, že patrí do rodiny.
"Keď sme išli na návštevu," spomína si Martin, "tak sa vždy rozplakal a mal pocit, že ho ideme odovzdať. Po dvoch, troch mesiacoch nechcel o domove rozprávať nič, bolo to tabu. Približne v piatom mesiaci sa v ňom čosi zlomilo a začal spomínať, akých tam mal kamarátov, ktorá učiteľka bola dobrá a ktorá nie. Zrazu sa prestal báť a uvedomil si, že to nie riskantné, je to normálne. Dokonca, keď bol raz na mňa nahnevaný, tak povedal, že sa vráti do domova." To už ale vedeli, že je to dobrý krok a cíti sa u nich bezpečne.
Deti zareagovali na nového súrodenca pozitívne. Získal si ich, lebo s ním bola zábava. Deväťročný Maťo je klasický starší "brácho", ktorý ho poučuje, ako to chodí vo svete. Je rešpektovaní oboma malými. Majka má päť rokov, Denis štyri a pol. Obaja sú rovnakej výšky, veku i temperamentu. Jednoducho, sú na jednej vlnovej dĺžke. Zdá sa, že Majka mu rozumie spomedzi všetkých asi najviac. Na druhej strane žiarli, vie, že je to určitá konkurencia vo vzťahu k matke a bratovi.
Devínskonovoveské príhody Dada ďalej spomína: "Prvý večer prišiel a opýtal sa: A kerá príde na nočnú? Ja tu budem na nočnú, hovorím mu. Reagoval: Nie, ty si tu bola cez deň, ty choď domov. Deti sa rozrehotali. Čo, nepáčim sa ti? Krútil hlavou. Neboj sa, choď domov, príde druhá! Keď už som ho presvedčila, tak o chvíľku prišiel za mnou do kuchyne a vyvalil oči: Tak ty si ešte aj kuchárka?"
Denis mal všetkých ľudí rozdelených na učiteľky, kuchárky a vychovávateľky. Pre muža nemal žiadnu funkciu, dokonca ani tento pojem nepoznal. Údržbára, ktorého vídal v ústave raz za čas, považoval takmer za poloboha. "Ja som mal spočiatku neotrasiteľnú pozíciu. Odvtedy mi autorita už iba klesá, ale ešte je stále vysoko," smeje sa Martin. Keď Denis pochopil, že Martin je ocko, tak nadobudol presvedčenie, že všetci muži sú otcovia.
Dada spomenie príhodu z obchodu: "V zelovoci som chcela kilo mandaríniek, bolo toho o čosi viac. Zelovocár sa ma spýtal, či je to v poriadku. V rade stáli nastúpené babky a do toho Denis: - Ale ocko, ešte pokojne pridaj! Predavač začal meniť farbu, celý očervenel. Zatváril sa úplne mŕtvolne. Denis to ešte priklincoval: - Ocko, ešte dve tieto lízatka si prosím, aj pre Majku, vieš."
Krok za krokom Dada je z toho, ako Denis napreduje, sama veľmi prekvapená: "Za tie tri mesiace urobil taký obrovský pokrok!!! Dieťaťu fakt stačí príležitosť." Denis bol výnimočný prípad. Napriek svojmu veku stále umiestnený v dojčenskom ústave. Nachádzal sa na zozname ťažko adoptovateľných detí a pritom podľa psychologických testov mal nadpriemernú inteligenciu.
"My sme sa nad tým pousmiali, keď v domove napíšu, že nadpriemerne inteligentný... Ono to je ale fakt, lenže nevedel chodiť!" Denis mal úplne zlú motoriku. Zo začiatku na všetkom padal, dokonca aj na rovnej ceste. Nevedel nastúpiť do auta, ani poriadne vyskočiť na posteľ. Zároveň ale rodičov tešilo, že mohli pozorovať jeho každodenný pokrok. Dnes už nielenže behá a pláva, no vie sa i lyžovať, korčuľovať, bicyklovať. A to všetko dokázal za pol roka!
Absurdná právna situácia Nedoriešený právny stav je asi jediná vec, ktorá trápi Dadu a Martina. Na otázku, ako je to s Denisom po právnej stránke, Dada s povzdychom odvetí: "Teraz nanič. My ho máme v starostlivosti, v žiadosti o nezrušiteľnú adopciu. Keďže sme podali žiadosť, je zbytočné vybavovať pestúnstvo, pretože chceme adopciu. Na tú ale treba súd a naň čakáme. Ja zatiaľ nemôžem vôbec nič. Vôbec. Nemáme rovnaké ani priezvisko, ani bydlisko. Vôbec nemám jeho rodný list."
Podľa zákona sa mal do troch mesiacov po schválení žiadosti sociálnym oddelením okresného úradu konať súd. Môťovských, napriek tomu, že si ju podali už pred pol rokom, stále na pojednávanie nezavolali. Ďalším paradoxom je, že spolu nemôžu opustiť republiku. Denis ešte nemá pas a adoptívni rodičia si ho nemôžu zapísať do svojho.
"Mám brata v Čechách. Radi chodíme k nemu na chalupu, a nemôžeme. Občas cestujeme do Viedne, do Prátera. Teraz nemôžeme ísť nikam," vzdychne Dada. Štátna moc im život nielen komplikuje, ale ešte aj zneprímňuje prostredníctvom sociálnych kurátoriek. Je pochopiteľné, ak sa tieto pracovníčky zaujímajú o podmienky, v ktorých dieťa vyrastá. Menej pochopiteľná už je ich snaha rodičov od adopcie odhovoriť. "Tie, čo boli pozrieť Denisa, ma celý čas presviedčali, že si to máme rozmyslieť, lebo existuje aj zrušiteľná adopcia. To bolo asi jediné, o čom hovorili," rozčuľuje sa Dada.
Ako ho vychovávať? Dada s Martinom si už teraz kladú otázku, ako Denisa vychovávať. Či ako "bieleho", alebo majú u neho vedome rozvíjať rómsku identitu? Boli už síce na viacerých prednáškach a prečítali si niekoľko kníh, posledný raz Rómsky dejepis, ale sa dohodli, že svojho adoptívneho syna budú vychovávať v prostredí pre nich prirodzenom. Inak by to asi ani nevedeli. Sú si vedomí mnohých úskalí, ktoré ich ešte najmä v puberte čakajú. S ich optimizmom to ale určite zvládnu.
Keď opúšťm túto milú rodinu, spomeniem si na slová jedného známeho: "Keď vidím Drapáka z Metalindy, ktorý si urobil kariéru na detských domovoch, tak sa mi zdvíha žalúdok." Chvalabohu, nie všetci si cez "decáky" potrebujú urobiť imidž. Nájdu sa medzi nami takí, čo chcú naozaj pomôcť. Napríklad Môťovskí malému Denisovi.
