Sokoly pristáli na Záhorí
Vojenská letecká základňa v Kuchyni pri Malackách na dva týždne ožila nebývalým ruchom. Prvého apríla tu zosadlo dvanásť stíhačiek F-16 Falcon. Slovensko, stojace zatiaľ mimo bezpečnostnostného dáždnika NATO, poskytlo priestor pre výcvik cudzích vojsk. U našich občanov to vyvolalo zmiešané reakcie.
Spomienky na nedávne časy, keď tu lietali piloti "spriatelených" krajín Varšavskej zmluvy, sú ešte stále čerstvé. V budúcnosti by možno stačilo len trochu lepšie informovať verejnosť. Zámer, aby mohli americkí piloti cvičiť na našom území, je staršieho dáta, vznikol už za Mečiarovej vlády. Memorandum o porozumení medzi vládami SR a USA o využívaní strelníc a výcvikových priestorov ozbrojenými silami Spojených štátov amerických na území Slovenskej republiky - ako sa celý dokument volá - obe strany definitívne podpísali minulý rok 9. februára. V zmluve sa striktne vymedzujú podmienky, zohľadňujúce prítomnosť civilného obyvateľstva v okolitých obciach na Záhorí. Takže akékoľvek dôvody na nenáležité reakcie typu "dzurindovci sú len bábkovou vládou", či "Američania si tu budú robiť, čo sa im zachce" z úst Hejslovákov strácajú na opodstatnenosti. Nebyť vlaňajších udalostí v Kosove, tak by už "Yankees" nad Záhorím lietali minulý rok. A my by sme si už na ich prítomnosť dávno zvykli...
Koľko ľudí sa zmestí do Kuchyne O tom, že nie všetci vidia v "Amíkoch" len akýchsi votrelcov, sme sa mohli presvedčiť v sobotu 8. apríla, keď na základni v Kuchyni zorganizovali deň otvorených dverí. Ani kilometrové kolóny áut, chladné počasie a čakanie na vstup do priestorov základne neodradili davy záujemcov od možnosti vidieť naše lietadlá typu SU-22, SU-25 a L-39 a najmä dve americké stíhačky F-16. Invázia zvedavcov sa začala krátko po 10. hodine. Zástupy celých rodín s deťmi doslova zaplavili letisko. Vzápätí sa vytvorili pomaly hýbajúce rady čakateľov pred kabínami lietadiel. Každý sa chcel vyfotografovať s "efšestnástkami", no najmä ratolesti na kolenách pilotov. Organizátori boli z návalu ľudí prekvapení.
"Posledný raz tu podobné podujatie pre verejnosť uskutočnili pred piatimi rokmi a návštevnosť bola približne polovičná, hoci do programu boli zaradené aj letové ukážky," povedal na margo neočakávaného záujmu hovorca ministerstva obrany Pavol Vitko. Ľudia odchádzali z letiska v Kuchyni väčšinou spokojní, mrzela ich len jediná vec, že americkí piloti nemohli predviesť svoje umenie. Paradoxne im v tom bránilo Memorandum, v ktorom sa zaviazali, že cez víkendy lietať nebudú. Raz darmo, zmluva je zmluva a platí bez výnimiek.
Štvrtok 13. apríla Podľa dohody mali piloti naplánovaných 16 letov denne. Počasie však letcom neprialo. Dva dni nelietali vôbec. Falcony sú napriek všetkým superlatívom veľmi citlivé na vietor. Dnes je ale príjemný slnečný deň a vietor fúka pod povolenú normu 12 m/s. O deviatej hodine ráno sa štyri stíhačky s rachotom v niekoľkosekundových intervaloch odliepajú od zeme. Na strelnici trénujú navigáciu a streľbu vzduch - zem a vzduch - vzduch, všetko len cvičnou, nevýbušnou muníciou. Fotografi si ulovia pár záberov a potom máme hodinku čas na rozhovor o týchto mašinách. Lietadlá F-16 vyrába koncern Lockheed Martin v Seattli, ale montujú sa aj v mnohých krajinách v Európe. Použitie "efšestnástky" je mnohostranné, najlepšie mu pristane označenie stíhací bombardér. Dosahuje až dvojnásobnú rýchlosť vzduchu a dolet má vyše 2000 míľ.
Na veži riadenia letovej prevádzky, kde sa slníme, sa do našej debaty zapojí aj major Jozef Takáč. V letectva pracuje už 18 rokov, dá sa povedať, že je to starý skúsený letec. Reč sa zvrtne na porovnávanie "našich" a "ich" lietadiel. Podľa neho niet veľa čo porovnávať: "F-16 sú výborné stroje. Manévrovateľnosťou, palubným vybavením, avionikou a všetkými najnovšími prístrojmi. My sme s týmito ruskými lietadlami zostali pozadu. Potrebujeme ich buď úplne vymeniť, alebo zásadne modernizovať. Keď je lietadlo staré ako tieto tu, už ani modernizácia nie je ekonomicky výhodná. Potom už zostáva len vymeniť celý lietadlový park. To znamená strašne veľa financi,í a najmä určitý záväzok do budúcnosti, lebo akékoľvek nové lietadlo, nadzvukové alebo podzvukové, by znamenalo zaviazať sa na ďalších 30 rokov určitým smerom. Nielen politicky, ale aj pokiaľ ide o technické vybavenie celého letectva a možností ďalších modernizácií." Prototyp F-16 vzlietol v roku 1976 a sériovo sa vyrába od roku 1980. Za 30 rokov však prešiel 5 až 6 zásadnými modernizáciami. "Tieto tu, nové verzie 50 a 52, sú už 20 rokov v službe a prešli za ten čas takými modernizáciami, že z pôvodného ľahkého stíhacieho lietadla urobili špičkové viacúčelové bojové lietadlo. Udržiavali stále krok s vývojom. Neustále menili palubné počítače, programy, zbraňové systémy, lokátory a tak ďalej," povzdychne si mjr. Takáč.
Radšej lacnejšie lietadlá Slovensko plánuje v najbližšom čase nákup podzvukových lietadiel. V ponuke sú Hawk 100 a 200 od British Aerospace, AY 130 od talianskych Aermachci, české L-159 a ruské MiG AT. Major Tkáč mal možnosť zúčastniť sa na oficiálnych prezentáciách na ministerstve obrany. Domnieva sa, že "jediná cesta pre Slovensko je relatívne lacnejšie viacúčelové bojové lietadlo, ktoré by spĺňalo podmienky výcviku aj pôsobenia proti vzdušným a pozemným cieľom". Otázku, ktoré lietadlo by to konkrétne malo byť, diplomaticky obíde. Určite to nebudú F-16. Ich cena sa pohybuje okolo 20 miliónov dolárov. "Do budúcnosti si nemôžeme dovoliť také drahé komplexné zbraňové systémy, ako je F-16. To sú neuveriteľné peniaze! ...a ani to nepotrebujeme. Kredibilitu obrany môžeme dokázať aj s lacnejšími lietadlami. Na to musí byť dostatočný počet dobre vycvičených pilotov a kontinuálna modernizácia."
Pri slovách o dobre vycvičených pilotoch si spomeniem na ranný rozhovor s vojakom, ktorý ma sprevádzal v objekte základne. So smiechom v hlase zo seba vyhŕkol: "A viete aký problém tu máme?" Okamžite si tiež odpovedal: "Američania za dva týždne minú všetok letecký benzín, ktorý tu my máme na celý rok!"
Aké problémy majú letci s počtom nalietaných hodín, je všeobecne známe. Vojakova poznámka je však aj na mňa prisilná káva. Obrátim preto rozhovor týmto smerom. Podľa vojenských expertov nemožno pilotov s náletom pod 50 hodín za rok považovať za použiteľných na boj. Samozrejme, že to vie i major Takáč: "Je to krutá realita, lebo naše tohtoročné plány sú 30 hodín letu. Podobne, ako vlani. Pokles od rokov 1996 a 1997 je taký rapídny, že ani najväčší pesimisti to nečakali. Ťažko sa hľadajú príčiny, prečo sa to deje. Vojenský rozpočet ostáva v absolútnych číslach stále rovnaký, aj keď inflácia znižuje jeho reálnu hodnotu."
Niekde nastal zlom. Ťažko povedať, prečo piloti mohli v roku 1995 nalietať ročne 60, predtým dokonca 80 hodín a prečo to dnes nejde. Je zrejmé, že zdraželi všetky vstupy a že zastaralé lietadlá sú náročné na prevádzku a servis. Problém leží aj niekde inde. Major Takáč to dobre vie: "Myslím si, že reforma ministerstva obrany, generálneho štábu, ale najmä tu dole je nevyhnutná. Konečne sa musíme dohodnúť na tom, čo chceme a za koľko chceme. Robiť stále niečo dokola iba preto, aby sme to robili, nemá zmysel. S letectvom to takto donekonečna nejde!" S jeho slovami sa nedá nesúhlasiť. Na druhej strane je zrejmé, že okrem reformy bude treba pre armádu veľa peňazí. Lenže tie nie sú ani na zdravotníctvo, či školstvo.
Bohvie, kam by sme sa až v problémoch letectva dostali. Našu diskusiu náhle preruší avízo amerického dôstojníka: "O minútu Falcony pristávajú!" Fotoreportéri si bleskovo nachystajú svoje "kanóny", aby im neunikol ten jedinečný okamih, keď nebeskí jazdci ladne zosadnú na betónovú plochu letiska.
Keď v armáde velia ženy Poobede vstupujeme do "amerického sektora". Ak som si ešte ráno naivne myslel, že sa budem môcť "producírovať" po letisku len tak hore-dole, rýchlo som pochopil, že tu vládne vojenský poriadok. Zóna, v ktorej sa nachádzajú hangáre s F-16 je prísne strážená. Na "checkpointoch" stoja po zuby ozbrojení vojaci, s ktorými by diskutovať nemalo veľký zmysel. O chvíľu si nás príde vyzdvihnúť nadporučíčka Angela Johnsonová. Toto šťúple žieňa by v civile iba málokto považoval za profesionálnu vojačku. Na jej rozhodnutie vstúpiť do armády mal vplyv aj starý otec, ktorý počas 2. svetovej vojny slúžil v letectve. Svoje "upísanie sa" armáde neľutuje. Naopak, je pyšná, že slúži v jednotkách U. S. Air Force: "V Spojených štátoch je práca v armáde dobrý džob, sme veľmi hrdí, že môžeme slúžiť vlasti. V americkom letectve pracuje veľa žien, tvoria okolo 20 percent." Dvadsaťpäťročná absolventka leteckej akadémie v Colorade má na starosti styk s médiami. Cestou sa dozvedám, že na základni v Spangdahleme v Nemecku slúži už šesť mesiacov. Letecká základňa v spolkovej krajine Porýnie-Falcko je prechodným domovom pre viac ako 13000 amerických vojakov a ich rodinných príslušníkov. V tomto mestečku majú vlastnú televíziu a vojenský týždenník. O jeho vydávanie sa stará Angie.
Pomaly sme na mieste. O chvíľu začnú pristávať lietadlá. Angie si pchá žlté štuple do uší, kolega z vojenského časopisu si nasadí slúchadlá, tlmiace hluk. Iba ja neznalý veci ešte neviem, čo ma čaká. O chvíľu pochopím a usilujem sa strčiť prsty do uší ako najviac to ide... Nepredstaviteľný rachot! K lietadlám šikovne priskočia technici. Nasleduje rituálny tanec okolo striebristých mašín a rev motorov ustáva. Uf!!! Konečne je to už za nami. Z kabín pomaly vychádzajú letci v zelených overaloch.
Toto nie je Top Gun! Konečne sa môžem porozprávať priamo s pilotom. Angie ma zoznámi s kapitánom Robertom Pettym. Má vzhľad ako typický americký vojak - krátke vlasy, hranaté lícne kosti a široký úsmev. Akoby vystrihnutý z amerického filmu. Predtým ako prišiel do Nemecka, lietal v USA na základniach v Idaho, Arizone, Texase a Kansase. Vo svojich úsečných odpovediach je vojensky stručný. Som zvedavý, či nelietal v bojových operáciách v Kosove, alebo predtým v Perzskom zálive. Na čo mi stroho odvetí "Nie". Keď sa ho následne opýtam, či ho teda možno považovať za nováčika - "freshmena", tak sa veľmi napajedí: "Nebol som v Kosove, ani v zálive, ale nie som žiadny nováčik! V letectve slúžim už sedem rokov. Je to skvelá práca, výborná príležitosť ako slúžiť vlasti. Neviem si predstaviť lepšiu prácu, ako je táto, lietať na týchto skvelých strojoch."
Preladím radšej na inú tému. Robert je príjemne prekvapený zo záujmu našich ľudí o amerických letcov. Takmer všetko sa mu tu vidí super. Zdá sa, že to nehovorí len zo slušnosti. Prizná sa, že sa obával, aké tu bude jedlo, ale slovenská kuchyňa prekročila všetky jeho očakávania. Keď sa ho opýtam na paralelu jeho života s hrdinami filmu Top Gun, tak sa zasmeje: "Život pilotov lietadiel F-16 nie je vôbec romantika. S filmovými hrdinami Top Gun máme iba málo spoločného." Skutočne, ich život má skôr podobu novodobých kočovníkov. Po dvoch týždňoch na základni v Kuchyni odlietajú späť do Nemecka a o mesiac opäť na cvičenie do Turecka.
