Prvomájové paradoxy
Skutočnosť, že prvomájové oslavy majú úplne iný charakter ako predtým, je všeobecne známa. Dobrovoľne - povinná masová účasť pracujúcich sa stala už minulosťou. Tento deň vníma väčšina občanov ako deň voľna. Nestal sa zatiaľ skutočne ľudovým sviatkom, tak ako napríklad v susednej „červenej“ Viedni, alebo celkovo v západnej Európe. Prečo o ňom vôbec písať? Tento rok sa udial Prvý máj plný paradoxov, za zmienku stoja aspoň tieto tri z nich:
Paradox prvý - Oslava Sviatku práce je najmä „záležitosť“ odborárov, aspoň všade vo svete. Tí naši zaujali podivuhodný pštrosí postoj, keď sa odmietli dať zmanipulovať politickými stranami a na organizácii osláv sa vôbec nezúčastnili. Najvyšší predstavitelia KOZ to zdôvodnili tým, že politické strany si neraz 1. mája prihrievali vlastnú polievočku. Bravó, chce sa mi zvolať. Škoda, že na to chlapci z odborov neprišli už minulú jeseň, teraz si ale pletú pojmy s dojmami.
Paradox druhý - Znie to priam neuveriteľne, ale poslanci HZDS si po viac ako ôsmich rokoch spomenuli, že existuje niečo také ako Sviatok práce. Samozrejme úplne účelovo, pretože chceli využiť vlnu rozhorčenia u svojich voličov na pohrozenie súčasnej vláde. Nevyšlo im to celkom podľa ich predstáv, účasť bola nízka, ale o to bola srdnatejšia rétorika. V Prešove sa Vojtech Tkáč nechal počuť, že ,,Slovensko je v najhlbšej hospodárskej kríze počas tisícročnej existencie“. Nuž o rok sa možno dozvieme, že sme v najväčšej kríze od čias neolitu...
Paradox tretí - pramení z alarmujúco nízkej účasti občanov na zhromaždení SDĽ v Bratislave i v iných mestách. Mohli by sme sa nazdávať, že potom, čo predseda Migaš „pritvrdil“, odrazí sa to na záujme sympatizantov. Nestalo sa tak. Skôr naopak. Ak sa SDĽ bude ďalej takto ,,dariť“, tak onedlho na jej míting nepríde nik.
