Ľavica v koaličnej pasci
Topiaci sa slamky chytá. Týmto príslovím by sa dala charakterizovať reakcia politikov SDĽ vyjadrujúcich čoraz hlasnejšie a ostrejšie výhrady voči spôsobu vládnutia súčasnej koalície. Protesty ľavicových demokratov prichádzajú totiž v čase, keď prieskumy verejnej mienky signalizujú dramatický pokles volebných preferencií tejto strany až na hranicu zvoliteľnosti do parlamentu. Paradoxné pritom je, že sú namierené voči tej moci, na ktorej dnes ľavica nie nevýznamnou mierou participuje. Fakt, že bremeno reformujúcej sa ekonomiky je nerovnomerne rozložené a že práve sociálne slabšie skupiny platia za ozdravenie ekonomiky privysokú cenu, nie je novým objavom. Ide o dlhodobý ponovembrový trend, ktorý si striedajúce vlády posúvajú ako horúci gaštan. Ľavicový volič veril, že práve SDĽ je pripravená tento problém politicky i odborne zvládnuť. Očakával, že strana produktívne využije získaný podiel na vládnej moci a že sa zasadí za systematické riešenie sociálnej situácie občanov. Na prekvapenie všetkých namiesto odpočtu výsledkov a zosobnenia zodpovednosti v druhom roku vládnutia počuť z SDĽ krik, ktorý sprevádzajú radikálne gestá zneisťujúce nielen vládnu koalíciu, ale aj celú spoločnosť. Čo si však má volič o vystupovaní niektorých reprezentantov ľavice voči vláde myslieť? Poukazovaním na to, že nie „my“, ale „oni“, teda pravicoví politici v sú tí „zlí“, ľavičiari akoby znovu oživovali ľuptákovské argumenty nepriamo obviňujúce voličov: Keby ste nám dali viac hlasov, vládlo by sa nám dnes inak, ľahšie... Ak sa však SDĽ cíti v koalícii ako v pasci, priznáva sa k tomu, že pre koaličnú formu vládnutia a pre konkurenčný spôsob presadzovania vlastných politických cieľov ešte nedorástla.
Autorka (1952) je samostatná vedecká pracovníčka
