Nie sú peniaze ako peniaze
Už takmer dva roky sa v zahraničí na tovare uvádzajú dve ceny. Prvá patrí národnej mene, druhá spoločnej európskej. To, čo sa zdalo byť v nedohľadne, je na dosah ruky: od 1. januára 2002 začne v dvanástich krajinách Európskej únie platiť jednotná mena euro. Ak sa teda budeme pohybovať po väčšine štátov v rámci EÚ (s výnimkou Dánska, Írska a Veľkej Británie), nebudeme si musieť po prekročení jednotlivých štátnych hraníc meniť obsah peňaženky. Za chlieb, pivo, benzín, či hotel zaplatíme všade rovnakým "grošom". V akej výške, to už závisí od stavu ekonomiky tej-ktorej krajiny. Prvým septembrom sa začalo predzásobovanie eurami v štátoch eurozóny, v decembri prídu na rad aj čakateľské krajiny, teda i naša. Lúčenie sa so starými menami veru nie je ľahké. Napríklad pre Nemcov bola marka pol storočia symbolom ich pracovného úsilia, istoty a hospodárskej prosperity. V neľahkej situácii sa však ocitli aj mnohí Slováci. Že banky odmietajú zameniť zahraničné mince za koruny, na to sme si už zvykli. Ale, že sa majitelia devízových účtov stretnú s neochotou banky vziať mince späť na účet, je novinka. Pritom zahraničná minca má často hodnotu vyššiu ako sto korún. Ak ich máme plnú peňaženku, ide veru o peknú sumu. Národná banka Slovenska nemá oporu v žiadnom zákone, aby donútila komerčné "kolegyne" mince odoberať. Pre Slovákov dovolenkujúcich toto leto v zahraničí platilo preto nepísané pravidlo - minúť všetko až do posledného haliera. Kedy sa dostanú do obehu euromince aj so slovenským národným motívom, je otázkou, na ktorú odpovie len náš vstup do únie. Avšak aj členské štáty európskeho priestoru, kým pristúpili k menovej únii, prešli dvojročným testovacím obdobím, počas ktorého museli splniť mnoho kritérií. Nemôžme teda čakať, že s pečiatkou euroobčana zmizne z našich bánk fialový Hlinka, či hnedý Štúr akoby šibnutím čarovného prútika.
