Reklama
Reklama

Ecce, homo economicus

Podľa francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca poučenie z chýb XX. storočia predpokladá odpoveď na otázku univerzálnej platnosti humanistických hodnôt. Chirac si ju položil pri otvorení valného zhromaždenia UNESCO v Paríži koncom októbra:
Počet zobrazení: 502

Podľa francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca poučenie z chýb XX. storočia predpokladá odpoveď na otázku univerzálnej platnosti humanistických hodnôt. Chirac si ju položil pri otvorení valného zhromaždenia UNESCO v Paríži koncom októbra: "Nie sú mnohé z našich veľkých kultúrnych diskusií v skutočnosti debatami majetných, entocentrickými debatami, ktoré nezohľadňujú všetky tie sociálne a intelektuálne reality, ktoré neboli západnými? Do akej miery môže jedna kultúra exportovať vlastné hodnoty?" Aj keď nemecký kancelár Gerhard Schröder vo vládnom vyhlásení k 11. septembru opätovne deklaroval univerzálnu platnosť americkej deklarácie o Nezávislosti, kontext uplatňovania práv rovnosti, slobody a individuálneho šťastia je iný ako v 18 storočí. Americká deklarácia sa opiera o večné a prirodzené práva indivíduí, ktoré nemožno meniť vládnym zásahom, ale ktorá má každá vláda chrániť pred vonkajšími zásahmi. Prvá vojna v 21. storočí je podľa Schrödera "sériou existenčných rozhodnutí o budúcnosti ľudstva", a preto impulzom návratu k aktívnemu politickému rokovaniu o podmienkach budúceho vývoja. Liberálny princíp v negatívnej formulácii nezasahovania je síce nevyhnutnou podmienkou ľudských práv, ale ako taký nepostačuje.

Stačí, keď sa poobzeráme u nás doma a uvidíme: Združenia ako Inakosť, alebo slovenské feministky vedia svoje, keď pri požiadavke rovnakej prirodzenosti človeka zviditeľňujú kultúrny kontext jej uplatňovania a očividne narážajú na diskrimináciu. Práve preto, že nie sme rovnakí a identickí svojimi možnosťami, je otázka rovnoprávneho uznania základom fungovania ľudských práv. Veď ani riešenie otázky maďarskej menšiny sa nedá vybaviť poukazom na rovnaké práva všetkých občanov Slovenskej republiky. Pocit kolektívne zdieľanej nespravodlivosti a diskriminácie je dôvodom k nedôvere, ktorá zabraňuje dialógu medzi kultúrami. Podľa Chiraca "úcta" nie je len individuálnym nárokom, ale "princípom všetkých kultúr". Subjektami ochrany ľudských práv teda nie sú len indivíduá, ale aj skupinové a kolektívne identity. Dôvodom týchto starostí je fundament ľudských práv, ktorý pochopený ako právo na sebaúctu nefunguje ani len v predstave bez súhlasu tých, ktorých sa týka.

Práve tento aspekt "vnútornej dôstojnosti" zohľadňuje modernejší zdroj o ľudských právach, Deklarácia ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv, vyhlásená Organizáciou Spojených národov v roku 1966. Dôstojnosť tu nie je juristickým výsledkom "vzájomného rešpektu", ale jej realizácia sa viaže na podmienku praktickej autonómie. Zdá sa, že spoločná Chiracova a Schröderova vízia o sociálnej a politickej regulácii globalizácie je pokusom o zmenu tempa týmto smerom. Samotní systémoví teoretici trhu ako James D. Wolfensohn, prezident Svetovej banky, spochybňujú dôveru v samospásnu moc globálneho kapitálu. Jeho inštitúcia produkuje a vyzná sa dnes v štatistikách chudoby lepšie než tí, ktorí sa u nás zvyknú odvolávať na liberálnu autoritu Svetovej banky.

Aj možné oddĺženie krajín tretieho sveta je iba kompenzačným opatrením za nedostatok príležitosti postupovať tak, aby vlastná aktivita a schopnosť dobrého konania mohli byť zdrojom riešenia problémov. Bez minimálneho sociálneho priestoru konať na vlastný účet nie je možná ani zodpovednosť, a teda sloboda ako zdroj sebaúcty. K čomu je dobrá sloboda bez sociálnych práv, alebo dokonca práva na život pre 800 miliónov hladujúcich vo svete, z ktorých denne v roku 2001 zomiera 24 tisíc?

Komplexné pochopenie ľudských práv zostáva kľúčovou a nesplnenou podmienkou existencie demokratického svetového poriadku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama