Z redakčnej kuchyne

V návale redakčnej práce sme nedávno akosi zabudli na jedno významné okrúhle výročie. Dokonca rovno tisíce. Nie, nechceli sme si pripomínať korunováciu pohana Vajka na uhorského kráľa Štefana I., neskôr Svätého. Jednak od svätých a svätuškárov máme všetci veľmi ďaleko a jednak ono milénium netreba počítať na roky, ale na dni.
Počet zobrazení: 967

V návale redakčnej práce sme nedávno akosi zabudli na jedno významné okrúhle výročie. Dokonca rovno tisíce. Nie, nechceli sme si pripomínať korunováciu pohana Vajka na uhorského kráľa Štefana I., neskôr Svätého. Jednak od svätých a svätuškárov máme všetci veľmi ďaleko a jednak ono milénium netreba počítať na roky, ale na dni. Totiž 21. novembra uplynulo rovných tisíc dní od začiatku vydávania nášho politicko-spoločenského týždenníka. Hoci oproti dejinám ľudstva to predstavuje iba okamih, stihli sme si vytvoriť už aj určité tradície.

Viazankový ples

Už pred troma týždňami nás zaskočil najmladší poslanec Národnej rady SR, neochvejný bojovník za práva odvedencov a homosexuálov, čerstvý tatko Adrianky Milan Ištván otázkou, kedy presne bude ples SLOVA, aby si nás mohol zahrnúť do nabitého bálového diára na budúcu sezónu. Nuž, vážení čitatelia, bude - už sa nám môžete hlásiť - tradične v hoteli Kyjev 1. marca 2002. Podrobnosti neskôr. Ešte nevieme, čo na vás všetko vymyslíme, ale z toho minulého plesu si hádam najčastejšie spomíname na viazanky. Politici bez kravaty - tak pomenovala šarmantná riaditeľka nášho marketingu Kvetta Šafářová rubriku, v ktorej netradičnou formou predstavovala našich ústavných činiteľov z inej, z tej ľudskejšej stránky. Inak, Kvettka nás nedávno prekvapila svojou zbierkou (ako inak) ľúbostnej poézie Úlomky pocitov a následne parádnym krstom knihy (nechýbal na ňom ani jeden nemenovaný exminister dopravy Šani). Celkovo politici o ňu (o rubriku) prejavovali záujem, netušiac, čo ich v závere interview čaká - odobratie kravaty. Tie sme potom práve na plese vydražovali. Najviac si u nás šplhla podpredsedníčka Smeru Monika Beňová, ktorá si pri Migašovej viazanke zo Sydney povedala: "Tú musím mať!" A mala ju - za 17 000 korún. Výnos z netradičnej dražby išiel na charitatívne účely, ale či olympijskú kravatu potom nosil Robert Fico, sa nám nepodarilo zistiť.

Operený zlatom

Zlaté pero šéfredaktora, ktoré však kupoval konateľ nášho vydavateľstva, si za rok 2000 vyslúžil, či skôr vypísal Peter Juza. Na plese si ho však nemohol osobne prevziať, lebo niekoľko dní predtým zložil doktorské skúšky (nie z liečenia, ale z politológie) a frnk... Odletel na diplomatickú misiu do nemenovanej krajiny. O niekoľko mesiacov sa však zastavil v redakcii, keď si minister zahraničných vecí k sebe pozval na PŠM (politické školenie mužstva) všetkých svojich podriadených z blízkych i ďalekých svetov. Peťo zo školenia vyšiel bez straty desiatky, a tak sa do Strednej Ázie mohol pokojne vrátiť. Ale my sa vráťme k jeho augustovému medzipristátiu na Koceľovej ulici číslo 17. Nezabudol priniesť tradičnú vodku s netradičnou uzbeckou nálepkou, avšak stále sa triasol od zimy. "Čo je ti, Peter, veď my tu už kapeme celý mesiac od horúčav..." "Prosím vás, v Taškente ortuť na teplomeri," vysvetľoval, "neklesne ani v noci pod 40 stupňov. A tak môžeme pracovať iba ráno a večer - napriek tomu, že mám v úrade érkondišn." Čo presne robí jeho excelencia v čase medzi ránom a západom slnka okrem jedenia dýň nám už nestihol povedať, pretože v tej chvíli do redakcie vtrhol ďalší milý hosť, filozof Jozef Lysý... Ale hádam nám o tom Peter niekedy napíše.

Dáme si repete?

Ešte predtým, ako odišiel Juza do teplých krajov, stihol moderovať Klub nového SLOVA, na ktorý sme koncom januára pozvali najvyššieho ministra pôdohospodárstva v dejinách Slovenska. V uplynulom roku sa za pomyselným predsedníckym stolom v kaviarni Domu novinárov na bratislavskom Župnom námestí vystriedalo viacero významných osobností. Okrem iného priebojník reformy verejnej správy, predseda ZMOS-u Michal Sýkora, či generáli vo výslužbe Anton Rašla a Alojz Lorenc. Večný rebel Egon Bondy mal vari najviac ohlasov medzi čitateľmi, tak sme museli celé znenie tejto besedy uverejniť na internetovej stránke. To, že naši klubisti odchádzajú z podujatia zväčša spokojní a niektorí i v povznesenej nálade, netreba ani zdôrazňovať. Ale že sa do nášho podujatia niekedy priam zamilujú jeho hlavní aktéri, to asi neviete. Po jednom takomto klube mi hneď od rána vyzváňal doma telefón. Až na tretie naliehanie zvončeka som sa doplazil k onej zázračnej skrinke. "Bolo to včera ohromné, no ohromné," počujem dychtivý hlas namiesto pozdravu, "čo keby ste mávali takéto stretnutia so mnou častejšie?"

Bezpečnosť nadovšetko

Raz mal prísť na klub aj druhý najvyšší (či vlastne najnižší?) ústavný činiteľ SR. Po Dome novinárov už poldruha hodiny pred začiatkom nenápadne pobehovali páni a dámy z inštitúcie, ktorá má ochraňovať tých našich najcennejších. Pozreli sa na balkón, na toalety, pod stoly, za barový pult, jednoducho všade. Niekoľkých podozrivých legitimovali. Najdlhšie sa však zdržali v kuchyni. Skontrolovali chlebíčky, kávu, minerálky i víno, keby sa nebodaj nalievalo. Všetko v poriadku. Už sa zbiehali prví hostia, keď zrazu náčelníkovi skupiny osobitného určenia začala pípať vysielačka. Razom všetci jeho kolegovia zdúchli. "Nebodaj poplach?" pýtame sa ho s dávkou súcitu. "Kdeže, pán predseda nepríde, zaúradovala chrípka," znela strohá odpoveď. Ešte sme sa však stihli dozvedieť, že sa v celom objekte nenachádza bomba, ani obálky s antraxom, žiadny kamikadze, dokonca aj to, že chuťovky sú hygienicky nezávadné a neotrávené. Nuž, po necelých dvoch mesiacoch od útoku na newyorské dvojičky sme sa cítili konečne na sto percent bezpečne. "Mali by ste chodievať na naše podujatia častejšie," hovoríme odchádzajúcemu strážcovi poriadku. Čo všetko by sme neurobili pre pokoj členov nášho klubu?!

Tichá spomienka

Akoby sa uplynulý rok roztrhlo vrece s novými prispievateľmi, a tým aj s návštevníkmi v našej redakcii. Najmä tým skôr narodeným nestačí, aby nás pozdravili iba prostredníctvom mailu. A tak nám chodia stisnúť ruku a najmä pohovoriť si o ďalšej spolupráci publicisti, fotoreportéri, spisovatelia, politológovia, výtvarní umelci, predstavitelia tretieho sektoru, sem-tam dokonca aj politici. Ktovie, hádam budeme musieť otvoriť novú obrazovú rubriku. Všetkých radi privítame, aj keď to niekedy vyzerá - najmä keď nám horia termíny s uzávierkou - že budeme musieť na dvere vycapiť nápis s úradnými hodinami. Niektorí hostia, zamýšľajúci sa nad slovenskou realitou, prichádzajú zachmúrení, iní vysmiati. Medzi tými druhými hral prím František Poljak z elektrotechnickej fakulty STU. Humor rozdával plnými priehrštiami, nezabudol pridať dajaký nový študentský vtip a ponúknuť aj článoček s fotografiou. Takto, s úsmevom na tvári, k nám vošiel aj začiatkom decembra. Pridal, že konečne už ide definitívne do penzie. O to viac nás všetkých o niekoľko dní ohromilo smútočné oznámenie, že 10. decembra náhle skonal. Vlastne sme sa až vtedy dozvedeli všetky vedecké tituly pána docenta... Spomeňme si.

Redaktori prichádza a odchádzajú

Nuž, ľudia - i tí dobrí - prichádzajú a odchádzajú. Tak to býva i s redaktormi nášho týždenníka (našťastie v tom dobrom zmysle slova). Iba SLOVO ostáva. Koniec školského roka nám do redakcie privial novú, najmä na jazyky nadanú kolegyňu. Už sme si stihli pri dajakej vhodnej príležitosti potykať, keď na šiesty deň po svojom nástupe do redakcie nám oznámila, že ide do Ameriky. "Na dovolenku síce ešte nemáš nárok," vravím jej, "ale dajako to dohodneme." "Kdeže na dovolenku," ohromí ma inak výzorom nenápadná dievčina, "idem tam dlhodobo." Vysvitlo, že perfektná znalosť angličtiny sa jej stala osudnou. Pri tlmočení hollywoodskym umelcom, ktorí nakrúcali v bratislavskom prístave film o varšavskom gete, sa jeden z nich do nej zahľadel. Slovo dalo slovo a už bola ruka v rukáve. Kedysi sa hovorilo, že láska hory prenáša. Teraz dokáže prenášať mladých ľudí z jedného kontinentu na druhý. A tak SLOVO prichádza o perspektívne novinárky... Držme našej kolegyni palce, aby v ďalekom svete neprišla o ilúzie, a nám všetkým, aby sa nám v novom roku darilo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984