DARY TROCH KRÁĽOV
Dolár a osemdesiatsedem centov. Ani o jeden viac. A z toho šesťdesiat centov v tých najmenších minciach, užgrlošených po jednom-dvoch centoch a po neľútostnom jednaní s obchodníkom, zeleninárom alebo mäsiarom, až človeku líca horeli nevysloveným priznaním ziskuchtivosti, čo prezrádza takýto spôsob nakupovania. Della to trikrát prepočítala. Dolár a osemdesiatsedem centov. A zajtra sú Vianoce.
Nedalo sa veru nič iné urobiť, len sa hodiť na ošúchanú pohovku a plakať. Della tak urobila. Potvrdila tým mravné poučenie, že život sa skladá z plaču, sťažovania sa a radosti, pričom sťažovania je najviac.
Kým sa pani domu pomaly prepracováva od prvého štádia k druhému, rozhliadnime sa po jej byte. Podnájom so zariadením za osem dolárov týždenne.
V chodbe na prízemí je schránka na listy, do ktorej žiadny list vhodiť nemožno, a tlačidlom elektrického zvončeka nik nedokáže zazvoniť. A patrí k tomu aj menovka s menom James Dillington Young.
Honosné Dillington v strede mena sa skvelo v období blahobytu, keď jeho majiteľ zarábal tridsať dolárov týždenne. Teraz, keď sa mu príjem znížil na dvadsať dolárov, písmená v slove Dillington sú ošúchané, rozmazali sa, akoby vážne začali uvažovať o tom, že sa aj ony scvrknú len na skromné a nevýbojné D. Vždy, keď James Dillington Young prišiel domov a vyšiel až k svojmu bytu, pani Youngová, ktorú už poznáte pod menom Della, ho zakaždým nazvala miláčikom a vyobjímala. Potiaľto je všetko v poriadku.
Della sa vyplakala a začala sa venovať s handričkou a púdrom svojej pleti. Stála pri okne a ľahostajne sledovala škaredú sivú mačku na škaredom sivom dvore. Zajtra bude Štedrý deň a ona má len dolár a osemdesiatsedem centov na darček pre Jima. Pre jej Jima. Koľkokrát si v šťastnejších chvíľkach predstavovala, čo pekné mu kúpi. Pekné, vzácne a prepychové - skrátka čosi, čo je ho aspoň trochu hodné.
Medzi dvoma oknami izby viselo zrkadlo. Možno ste už také videli v zariadenom podnájme za osem dolárov týždenne. Ak je niekto útly a bystrý, môže si utvoriť slušnú predstavu o svojom zovňajšku. Štíhla Della sa časom naučila.
Zrazu sa prudko odvrátila od okna a podišla k zrkadlu. Oči jej žiarili a z tváre jej v priebehu dvadsiatich sekúnd zmizla všetka farba. Rýchlym pohybom si uvolnila vlasy a nechala ich voľne splývať.
Manželia Youngovci mali dve veci, na ktoré boli hrdí. Boli to predovšetkým Jimove zlaté hodinky, ktoré kedysi patrili jeho otcovi a ešte predtým starému otcovi. A Delline prekrásne vlasy. Keby za oknom na protiľahlej strane ich izbičky bývala sama kráľovná zo Sáby, Della by si neodpustila po kúpeli nechať svoje krásne rozpustené vlasy voľne povievať z okna, a tak degradovať všetky šperky a cennosti jej veličenstva na bežné haraburdie. A keby sám kráľ Šalamún bol tu domovníkom a suterén mal prepchatý svojimi pokladmi, Jimovi by nedalo, aby zakaždým, keď šiel okolo, nevybral hodinky, len aby videl, ako si monarcha od závisti trhá fúzy.
Aj teraz sa Delline krásne vlasy vlnili a leskli ako kaskády hnedých vôd. Voľne jej padali až pod kolená a takmer ju celú zahaľovali ako slávnostné rúcho. Rýchlo a nervózne si vlasy opäť stiahla. Len na chvíľku zaváhala a ustrnula v nehybnom postoji. A slza či dve jej stiekli na zodratý koberec.
A zas už mala na sebe svoj starý hnedý kabátik a starý hnedý klobúk. S iskriacimi očami prešla dverami a uháňala po schodoch dolu na ulicu a ďalej a ďalej.
Zastavila sa až pred budovou s tabuľou s nápisom Madam Safronie, vlasové doplnky každého druhu. Vybehla na prvé poschodie, udychčaná, ledva sa stačila spamätať. Madam, vysoká a tučná, bledá a chladná, sotva pripomínala šafran.
"Kúpili by ste moje vlasy?" spýtala sa Della.
"Vlasy kupujem," odvetila jej madam. "Dajte si dolu klobúk, aby som sa na ne pozrela."
Hnedý vodopád sa rozlial ako kaskády.
"Dvadsať dolárov," povedala madam a skúsenou rukou poťažkávala tu záplavu vlasov.
"Ale hneď mi ich vyplaťte," riekla Della.
A potom si celé dve hodiny vykračovala, akoby sa vznášala na motýlích krídlach. Hľadajúc vhodný darček pre Jima, zašla skoro do všetkých obchodov.
Konečne našla ten pravý. Bol určite vyrobený jedine pre Jima, pre nikoho iného na svete. V žiadnom inom obchode, nenašla nič podobné. Bola to platinová retiazka k vreckovým hodinkám, s jednoduchým vzorom, ktorého hodnota tkvie v jeho spracovaní, a nie v akýchsi nezmyselných ozdobách. Tak by to malo byť u všetkých cenných vecí. Sotva retiazku zbadala, hneď vedela, že musí patriť Jimovi. A veruže aj bola hodná Jimových hodiniek. Patrili spolu. Zaplatila dvadsaťjeden dolárov a s osemdesiatimi siedmimi centmi sa ponáhľala domov. S takouto retiazkou na hodinkách môže Jim už plným právom a s radosťou sledovať čas v akejkoľvek spoločnosti. Dosiaľ, aj keď mal vynikajúce hodinky, musel sa na ne pozerať nenápadne, pretože namiesto na retiazke viseli na ošúchanom koženom remienku.
Keď sa Della vrátila domov, mala čo robiť, aby sa zo všetkého spamätala. Rýchlo si vzala natáčky a začala si vlasy nakrúcať, aby aspoň čiastočne napravila pohromu, ktorú spôsobila jej veľkorysosť spojená s láskou k Jimovi. A to je naozaj tvrdý oriešok.
Za necelú hodinu mala po celej hlave zvlnené, ba až skučeravené vlasy, takže sa skôr podobala na malého nezbedného školáka. Dlho a pozorne hľadela na seba do zrkadla, s obavou a kriticky.
Ak ma Jim hneď nezabije, hovorila si v duchu, určite mi povie, že vyzerám ako tanečnica z kabaretu. Ale čo som mohla kúpiť za dolár a osemdesiatsedem centov?
O siedmej hodine už bola káva uvarená a na sporáku pripravená panvica na vyprážanie rezňov.
Jim nikdy neprišiel neskoro. Della držala retiazku v dlani a sadla si k stolu hneď pri dverách. Potom začula jeho kroky von na schodoch a zbledla. Zvykla si tíško vravieť krátku modlitbičku o najjednoduchších každodenných veciach, a tak si aj teraz ticho zašepkala:
"Milý Bože, daj, aby som sa mu aj takáto páčila."
Dvere sa otvorili, Jim vošiel a zavrel za sebou. Vyzeral veľmi unavene a neobyčajne vážne. Chudák, ešte má len dvadsaťdva rokov a už musí byť hlavou rodiny. Potreboval by nový zimník a rukavice.
Jim zastal vo dverách. Zarazil sa a zmeravel ako kohút, keď zbadá sliepku. Strnulo upieral oči na Dellu a mal v nich výraz, ktorému nerozumela a ktorý ju desil. Nebol to výraz hnevu, ani prekvapenia, nesúhlas ani zlosť, žiadny z pocitov, na ktoré bola pripravená. Iba na ňu meravo hľadel s čudným výrazom v tvári.
Della vstala od stola a podišla k nemu.
"Jim, milý môj," zvolala, "nepozeraj sa tak na mňa. Dala som si odstrihnúť vlasy a predala som ich, lebo by som ani neprežila Vianoce, keby som ti nemohla dať nejaký darček. Musela som to urobiť. Vlasy mi zas narastú, veď sám vieš, ako mi rýchlo rastú. Povedz mi, že sa na mňa nehneváš. Jim, zaželajme si šťastné a veselé Vianoce a tešme sa spolu. Ani nevieš, aký krásny, nádherný darček mám pre teba."
"Ty si si dala odstrihnúť vlasy?" spýtal sa jej s veľkou námahou, akoby neveril vlastným očiam.
"Áno, dala som si ich odstrihnúť a predala som ich," povedala Della. ,,Vari ma už takto nemáš rád? Veď som to stále ja, aj keď nemám dlhé vlasy."
Jim sa skúmavo rozhliadal po miestnosti.
"Takže vlasy už nemáš?" riekol s čudným výrazom.
"Nemusíš ich hľadať," povedala Della. "Predala som ich, sú preč. Vieš, že je Štedrý večer, tak buď, prosím, na mňa dobrý, veď som sa ich vzdala len kvôli tebe. Tie vlasy by sa dali aj spočítať, ale moju lásku k tebe by nik nedokázal zmerať," vrúcne dodala Della. "Jim, môžem už dať smažiť rezne?"
Jim sa razom prebral z tranzu a vzal Dellu do náručia. Teraz sa aspoň na desať sekúnd venujme s diskrétnou pozornosťou niektorému bezvýznamnému predmetu, ktorý leží na opačnej strane izby. Nájomné osem dolárov týždenne alebo milión dolárov ročne - čo na tom záleží? Matematik alebo vtipkár by vám iste odpovedali po svojom. Traja králi priniesli drahocenné dary, ale toto by nedokázali. Túto nejasnú narážku ešte vysvetlíme.
Jim vybral z vnútorného vrecka kabáta balíček a položil ho na stôl.
"Nemysli si hneď o mne bohvie čo," riekol Jim, "žiadna ondulácia, amputácia či operácia tvojich vlasov nemôže predsa spôsobiť, aby som svoju drahú bytosť miloval menej ako doteraz. Ale keď rozbalíš tento balíček, pochopíš, prečo som sa na chvíľku dostal do rozpakov."
Delline biele prsty schytili zo stola balíček a rýchlo ho začali rozväzovať. Vzápätí zaznel radostný výkrik a hneď nato typické ženské bedákanie a lamentovanie, ktoré sa zmenilo na plač. A Jim ako hlava rodiny musel vynaložiť maximálne úsilie, aby utíšil a utešil smutnú Dellu.
Na stole totiž ležali HREBENE - celá súprava hrebeňov, ktoré Della zbožňovala a už dlho si chodila k výkladnej skrini na Broadway pásť na nich oči. Boli to nádherné hrebene z najvzácnejšej slonoviny, farebne ladiace s jej prekrásnymi vlasmi. Boli nesmierne drahé, to vedela, ale aj tak jej srdce túžilo po nich, hoci nemala najmenšiu nádej, že raz budú patriť jej. A teraz ich má pred sebou na stole, no jej krásne vlasy, ktoré ich mali zdobiť, sú preč.
Privinula si ich však na hruď. A dokázala sa aj uslzenými očami pozrieť na Jima, usmiať sa a povedať:
"Vlasy mi rastú veľmi rýchlo, Jim."
Potom vyskočila ako mačiatko, ktoré sa popáli, a zavzdychala.
Jim dosiaľ nevidel svoj krásny darček. Pridržala mu ho vzrušene pred očami na otvorenej dlani. Zdalo sa, že tento vzácny kov odráža ich žiariace a úprimné duše.
"Nie je to prekrásna retiazka, Jim? Prehľadala som celé mesto, kým som ju našla. Teraz sa už musíš na ne pozrieť aspoň stokrát za deň. Podaj mi hodinky, nech sa pozriem, ako k nim pristane tá retiazka."
Jim však akoby ju ani nepočul. Ľahol si na pohovku, založil si ruky za hlavu a usmieval sa.
"Vieš čo," povedal, "odložme naše vianočné darčeky načas bokom. Sú veľmi krásne, aby sme ich hneď teraz mohli nosiť. Hodinky som predal, aby som ti mohol kúpiť hrebene. A teraz už daj, prosím ťa, vyprážať tie rezne."
Traja králi od východu, ako viete, boli múdri muži, veľmi múdri, ktorí priniesli dary dieťatku v jasličkách. To oni začali dávať vianočné darčeky. Pretože boli múdri a rozumní, aj ich dary boli bezpochyby múdre a rozumné. A ja vám tu vnucujem nezáživné rozprávanie o tom, ako dvaja mladí ľudia v malom byte nanajvýš nerozumne obetovali jeden pre druhého najväčšie poklady svojej domácnosti. A predsa zo všetkých, ktorí dávajú dary, boli títo dvaja najmúdrejší.
Autor, vlastným menom William Sydney Porter (1962 - 1910), známy americký poviedkar
Preložila a upravila Žofia Lenčová
