Lepšie chodiť po horách ako po krčmách

Samozrejme, že nie je možné opísať všetko, čo sa dialo počas tohtoročného Medzinárodného stretnutia mládeže na Rysoch. Jednak na to nemám dostatok priestoru, a potom, iste sami uznáte, že existujú veci, ktoré sa nedajú publikovať. Ale o najzaujímavejšie zážitky sa s vami rada podelím. Za tie štyri dni som v okolí Tatranskej Lomnice a Studeného potoka nevidela nikoho, kto by sa bol čo len na chvíľu nudil.
Počet zobrazení: 1420

Samozrejme, že nie je možné opísať všetko, čo sa dialo počas tohtoročného Medzinárodného stretnutia mládeže na Rysoch. Jednak na to nemám dostatok priestoru, a potom, iste sami uznáte, že existujú veci, ktoré sa nedajú publikovať. Ale o najzaujímavejšie zážitky sa s vami rada podelím. Za tie štyri dni som v okolí Tatranskej Lomnice a Studeného potoka nevidela nikoho, kto by sa bol čo len na chvíľu nudil.

"Prosím vás, mohli by ste im vy-äsvetliť, že v priestore železničnej stanice sa nesmie nahlas púšťať hudba?" začujem za sebou mužský hlas. "A je to tu," pomyslela som si. Chvíľu po tom, ako sme rýchlikom dorazili z Bratislavy do stanice Poprad-Tatry, stretli sme našich rakúskych priateľov. Vtedy sme to však ešte nevedeli - že sa stanú našimi priateľmi. Aby som bola celkom presná: ich magnetofón vyhrával ruskú Kalinku, čo mu sily stačili, a tak bola štrnásťčlenná skupina rakúskym dialektom hovoriacich mladých ľudí neprehliadnuteľná.

Zaregistroval ju aj onen železničný policajt, ktorý ma oslovil so žiadosťou o tlmočenie. Zatiaľ čo on situáciu bral viac veselo ako vážne (podľa všetkého mu úplný úsmev zväzovala uniforma), sprievodkyni v lokálke do Tatranskej Lomnice situácia až taká smiešna nepripadala.

"Viete, ja už som unavená z tých výprav, čo sa dnes hrnú do Tatier, veď je už toľko hodín," povzdychla si okolo desiatej večer. Ešte však nabrala silu, aby smerom do plného a hlučného vagóna skríkla: "Komu príde zle a bude zvracať, bude si to aj utierať!" Nedovolila som si nepreložiť to.

Posilňovanie a súťaže Z prvého večera sme stihli akurát diskotéku, nie zlú. Počasie nebolo najteplejšie a mnohí sa pripravovali na to, pre čo sem prišli - na výstup na Rysy. Príprava nadobúdala rôzne formy, od posilnenia pri stánkoch s občerstvením po naozajstný spánok. Nikomu predsa nemôže byť športový výkon ľahostajný.

Každé ráno vozili autobusy účastníkov-lezcov zo Športcampu pod Popradské pleso. A práve v tom bol ten problém, že ráno! Som si istá, že na tie vrchy by vyšlo oveľa viac ľudí, keby sa nemuselo vstávať. Alebo keby sa muselo vstávať výlučne poobede. Alebo keby tie kopce boli v základnom tábore… Veď len uznajte, prvý autobus odchádzal o piatej, druhý o šiestej a posledný o siedmej. Potom mohol každý ísť už iba individuálne.

Všeličo sa počas dňa v kempe odohrávalo. Mohli ste tam napríklad hrať volejbal či počúvať hudbu znejúcu z pódia. Alebo sa prizerať, ako bežia chalani s fúrikmi. Ako o život. Dokonca pre nich museli zastaviť premávku, lebo fúriková trať sa prekrývala s tou pre autá. A napokon, mohli ste vidieť súťaž o Zdatného Rysáka a Zdatnú Rysáčku. Ja osobne som žiadneho z Rysákov v akcii nevidela (myslím tým, že som ho nevidela súťažiť), ale tá blonďavá baba s dvoma malými zapletenými a stočenými vrkôčikmi bola fakt dobrá. Držala v rukách vo výške pliec dve drevené polená hádam aj päť minút. Poviete si, čo je to päť minút v živote človeka. Jej však priniesli úspech, blahoželania, bozkávanie na líca, tričko a iné vecné dary. A potlesk areálu Športkempu.

V rámci výstupu na Rysy sa konala tiež beseda s názvom Aj bez drogy sa dá žiť. Pri pohľade na skupinu ľudí zhrčenú okolo hracieho automatu, z ktorej vždy jeden nie hádzal, ale doslova fanaticky strkal mince do neho, sa mi zazdalo, že u niektorých by sa minula účinkom aj keby na nej boli prítomní.

Začiatok výstupu A tak sme sa vybrali na vrchy. Naším jediným šťastím bolo, že sme nevedeli, čo nás čaká. Pri pohľade na tabuľku, kde stálo Chata pod Rysmi - 3.25 hod sme iba mávli rukou, s pohŕdavým konštatovaním, že ju sem umiestnili asi pre slimákov a korytnačky. Neskôr sme si mohli vybrať, do ktorého druhu spomenutých zvierat sa chceme zaradiť. Až taká jednoduchá cesta nahor totiž nebola. Skalnatý terén nám veru dal zabrať a v mysli sme si opakovali známe výpovede a vyznania horolezcov o pocite blaženosti pri dosahovaní vrcholu. Alebo tie zo života o putovaní k cieľu a jemu adekvátnej ťažkosti cesty. Serpentíny nemali konca kraja. "To je asi cesta urobená iba pre kamzíky," zakričala Martina. V SLOVE má na starosti kultúrnu rubriku a na Rysy zrejme tiež chcela vyjsť kultúrne. Šomrali sme za každých okolností, či už svietilo slnko, alebo zafúkal vietor. Treba však priznať, že počas výstupu sa obloha naozaj usilovala a my sme nevideli ani mráčik.

Dosiahli sme chatu S pribúdajúcimi metrami sa množili aj naše prestávky a počet vrstiev nášho šatstva sa zmenšoval. "Turistickí zradcovia" nás predbiehali, ale my sme sa nedali vyviesť z miery. Treba sa predsa pokochať v prírode, nie? Každý deň do týchto končín nechodíme…

Napokon sme predsa len vyšli ku Chate pod Rysmi. Prizrieme sa lepšie - je to ona? Je to ona! Za pultom "Baru V. I. Lenina" stojí naša bývalá kolegyňa z novín, Barbora Obuchová. "Už som na vás aj myslela, že prídete. Migaš tu bol včera tesne po siedmej a vy ste kde tak dlho?" vychŕli na nás otázku. "Daj nám vydýchnuť a načapujtdve pivá," odpovedáme udychčane. Kde sa my môžeme prirovnávať k Jozefovi Migašovi s jeho časom 1.14 hod od Popradského plesa ku chate? Asi je z parlamentu navyknutý robievať všetko v zrýchlenom tempe, napríklad dávať hlasovať, aby sa mu poslanci nerozpŕchli kade ľahšie… Ako nám zvestovali nosiči, vraj zjedol guláš a s chatárom Viktorom Beránkom viedol debatu o osude chaty.

Lavína urobila svoje Chata bola postavená v roku 1933 vo výške 2250 metrov nad morom pod sedlom Váhy. Prvá lavína prišla v roku 1947, prerazila vnútorné okenice a zničila zariadenie. Po nej nasledovala ďalšia v roku 1955. O 22 rokov neskôr sa chata zrekonštruovala, avšak ani prestavanie obvodových múrov nedokázalo zabrániť tomu, aby lavína v apríli 1982 neodtrhla časť strechy, izbu a časť kuchyne. Snehová guľa v roku 1990 chatu tesne minula a zastavila sa až na Žabích plesách. Takýto šťastný koniec sa však nekonal 31. januára 2000, keď na chatu spadla lavína z Českého štítu. Odvtedy je v dezolátnom stave a pripravuje sa stavba novej na inom mieste, asi sto metrov vľavo od sedla Váhy.

Predsa sa ešte vrátim sa k Popradskému plesu. Tam totiž napravo od chodníka vedúceho ku chate v drevenej búdke stáli vzorne poukladané vrecia s pieskom, kartóny mlieka, džúsov či minerálky. Stáli tam preto, aby každý, kto má záujem na dostavbe chaty, pomohol. Soňa vyniesla päť kíl piesku, my s Martinou sme zvládli iba po tri litre mlieka. Celú cestu sme sa utešovali, že aj to je voľačo. Na vrchu dostala Soňa za vynesený piesok šálku čaju. My sme za mlieko nedostali nič. Asi to nie je až taký žiadaný artikel. Ale v núdzi poznáš priateľa: Soňa sa s nami s čajom rozdelila.

Boli sme samozrejme, na novú chatu zvedaví. "Koľko bude stáť jej stavba?" spýtala som sa chatára Beránka. "Zhruba osem až desať miliónov korún. Peniaze budú pochádzať zo zbierok, od sponzorov a napokon aj z iných zdrojov. Jedným z nich je aj fond EÚ PHARE." A čo je najväčšou prekážkou pri jej dostavbe? "To, že leží v Tatranskom národnom parku, čo znamená najvyšší stupeň ochrany prírody. Musí sa dodržať množstvo pravidiel, je potrebná dohoda architektov a stavbárov s ochranármi prírody, a podobne," odpovedá Beránek. Aký je jeho názor na takéto masové výstupy do hôr? "Ja s nimi súhlasím, veď mladí ľudia majú chodiť do hôr, získavajú tak vzťah k prírode. Radšej chodiť po horách ako po krčmách," skonštatuje na záver.

Hory bývajú aj zradné "Ak chceš liezť hore na skaly, tak lez len tu naproti, kde ťa vidím. Nieže zájdeš dozadu," hovorí člen Horskej služby jednému z turistov-lezcov. "Kto ťa tam vzadu bude zbierať?", dodáva. "Ale veď ja mám s lezením skúsenosti, nebojte sa," uisťuje ho mladý muž s ruksakom na chrbte.

"Hej, to poznám. Aj ten belgický učiteľ horolezectva mal skúsenosti a našli sme ho až o tri dni. Potom museli v Belgicku robiť nové sčítanie ľudu." Trocha zimomravý humor, ale realita v horách nebýva lepšia. O tom by najlepšie vedeli rozprávať tí, čo sa s ňou denne stretajú, a ktorým je už aj obloha prinízka. Majú svoje skúsenosti, no na hory dopustiť nedajú. Po krátkej pauze sme už len postupovali smerom hore, k vrcholu. Presne podľa návodov z citátov sme sa cítili unavene, ale hrdo.

Pršalo iba v piatok Hovorí sa, že počas stretnutia mládeže na Rysoch už tradične prší. Tentoraz však musím zaklopať na drevo, pretože také zlé to zasa nebolo. Horúčava to nebola, ale aspoň neštípali komáre. A nepršať vydržalo do piatku, čo je na premenlivé tatranské počasie celkom dobrý výkon.

V piatok vystúpil na Rysy vicepremiér pre integráciu Pavol Hamžík. Nie on sám, avšak ostatní, poväčšine mladí, ktorí ho sprevádzali, vyniesli nahor ku chate okolo 50 kg piesku. Dažďom zmáčaný Hamžík tam vraj zjedol kapustovú polievku, vypil čaj s rumom a tak ako jeho politický kolega Jozef Migaš zaujímal sa o situáciu Chaty pod Rysmi.

Keďže stretnutie mládeže pripravovali spoločne s Klubom Rysy Mladá demokratická ľavica a Mládež občianskeho porozumenia, starali sa aj o oficiálnu časť programu. Jej vyvrcholením bol seminár Mládež spoločne do Európy a Tatranská deklarácia mládeže. Boli prítomní aj účastníci zo zahraničia, ale deklarácia mala skôr symbolický charakter. Skonštatovali sa v nej veci, ktoré sa v deklaráciách obyčajne konštatujú: spoločné úsilie o zapojenie sa do integračných štruktúr, mládež ako symbol nového začiatku a podobne. Napokon, tak je to aj dobre. Politický opar horám neprospieva.

Záver Rysov patril udeľovaniu cien, poklonám a ďakovačkám. A recepcii, na ktorej boli takmer všetci oblečení v čerených tričkách s logom Medzinárodného stretnutia mládeže Rysy 2000. Poslední, ešte neunavení nadšenci sa bavili pri stánkoch s občerstvením, o ktoré bol záujem v každú dennú aj nočnú hodinu, a ďalší zasa pri country hudbe. Tanečný majster dokonca učil tancovať.

Tí, ktorí si ešte všetko nestihli povedať či pošepkať, mali možnosť urobiť tak pri rozlúčkovej vatre. Má byť zárukou, že tohtoročné Rysy neboli posledné. Neveríte? Tak príďte na rok.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984