Bez vzájomnej tolerancie to nepôjde
Máme právo mať plné zuby problému, o ktorom sa často hovorí či píše. Môže sa dokonca stať, že príde chvíľa, keď ho prestávame vnímať ako problém a stáva sa bežnou súčasťou nášho života. Zvykneme si. V našej spoločnosti je takýchto tém niekoľko, majú menšiu alebo väčšiu váhu. Jednou z nich je rómska otázka. Pri nej však narážame na paradox: bola problematickou, postupne sa stala súčasťou nášho života, ale - ako problém tu zostáva naďalej. Zvykneme si?
Iste poznáte aj vy niekoľko veľmi jednoduchých a zaručených receptov, ako sa vysporiadať so spôsobom života, ktorý vedú Rómovia. Poväčšine sú to staré a opakujúce sa návody, ako napríklad sterilizácia rómskych žien s väčším počtom detí, výstavba nových bytov, zapojenie rómskeho etnika do riadneho pracovného procesu, osobitná pozornosť venovaná výchove maloletých detí, atď. Nedá sa povedať, že by boli absolútne neúčinné, ale ich životnosť bola vždy krátka. Zdá sa, že univerzálne pravidlo, ktoré by mohlo zlepšiť stav etnika a navyše by sa mohlo aplikovať s jasným pozitívnym výsledkom, nejestvuje. Nepoznajú ho gadžovia a nevyriekli ho ani cigáni. Vlastne - tí druhí sa možno ani nepovažujú za tých, ktorí by aspoň náznak takého pravidla mali vyriecť ako prví…
Brána do Raja Hneď na začiatku chcem podotknúť, že táto reportáž nemá byť charakteristikou rómskeho etnika ako celku. Ľudia sú predsa rôzni a nedá sa hádzať všetkých do jedného, prípadne do dvoch vriec. Preto len spomeniem fakty a opíšem veci, ktoré som videla počas mojej poslednej návštevy v cigánskej osade. V cigánskej, pretože sami Rómovia ju tak nazývajú. Bola som už vo viacerých takýchto osadách. V podstate sú si veľmi podobné: satelitné antény na drevených chatrčiach, bielizeň či koberce zavesené na plotoch, na dvore vrak starej škodovky. A vajdov dom, väčšinou murovaný alebo prinajmenšom natretý krikľavou farbou. Najviac mi utkveli v pamäti Letanovce a situácia, keď si nemeckí turisti chceli ísť pozrieť Slovenský raj. Neveriacky otáčali hlavy vo vnútri zánovného opla, aby si prezreli polonahé a vyškierajúce sa rómske deti, poniektoré s fľašou alkoholu v ruke. Nesie ho otcovi? Alebo nebodaj matke? Nie vždy, zistili Nemci, keď si jedno z detí z fľaše uchliplo. Trelo si špinavé rúčky jednu o druhú a prosíkalo o korunu.
Rómovia sú rozdielni Najprv trocha štatistiky. V okrese Sabinov bol v roku 1998 podiel rómskych detí od 0 do 15 rokov v obciach s rómskou komunitou 31%, zvyšok tvorili nerómske deti. Podiel Rómov na celkovom počte obyvateľov v obciach s rómskou komunitou tvorí asi 6700 ľudí, pričom celkový počet nerómskych obyvateľov je zhruba 30 000. Rómski obyvatelia Pečovskej Novej Vsi sú podľa charakteristiky svojich susedov z dediny "zvládnuteľní a majú návyk pracovať". V celom sabinovskom okrese pracuje spolu 14 Rómov (miera nezamestnanosti je tu okolo 30%), pričom 10 z nich pochádza práve odtiaľto. "Viete, nedá sa porovnávať Róm zo Spiša, od nás a povedzme z Rimavskej Soboty. Každý z nich má inú mentalitu," uvádza nás do problematiky pán Jaroslav Žilinský, náš celodenný sprievodca. "Najväčší problém máme s prisťahovaním nových Rómov. Príde muž z inej dediny alebo osady, začne žiť s jednou z našich Rómiek, majú spolu niekoľko detí a komunita sa rozrastá," otvára Žilinský azda najpálčivejší problém. "Zabrániť sa im v tom nedá. Deti striedavo vychováva ulica, starší súrodenci a rodičia, neskôr sa pripoja aj pedagógovia. Ale učiteľky vám iste povedia viac."
Ak si neukradnú, nedostanú jesť V základnej škole vzdelávame 29 rómskych žiakov v klasických triedach a 57 rómskych žiakov v špeciálnych triedach z dôvodu mentálneho postihnutia. Vo viacerých prípadoch sa k mentálnemu postihnutiu pridružuje aj sociálna zaostalosť rodín, čo zhoršuje postavenie dieťaťa v žiackom kolektíve. 24 žiakov potrebuje okamžitú pomoc, konštatuje sa v úvodnej časti správy Základnej školy v Pečovskej Novej Vsi, adresovanej Sociálnemu odboru OÚ v Sabinove.
Ďalšie riadky opisujú konkrétne prípady:
Matka trávi viac času u svojho druha ako doma pri deťoch. Niekedy sa tam zdrží aj 2-3 dni alebo príde ráno domov. Domácnosť ponecháva na svojho najstaršieho syna a dcéru. Deti chodia do školy špinavé a bez desiaty. Tú si kúpia iba v čase, keď dostanú sociálne dávky a rodinné prídavky. V čase vyučovania sú nesústredené a často sa dožadujú pitia vody. S Janou Vančišinovou a Magdalénou Kapľavkovou, učiteľkami zo základnej školy, sa vyberáme do osady nad dedinou. Po ceste nám rozprávajú o svojich rómskych žiakoch: "Niektorí sú veľmi inteligentní a chápu rýchlo. Ale čo z toho, keď nemajú šancu dostať sa ďalej do školy?" V momente, keď sa chcem spýtať na dôvod, pán Žilinský brzdí auto. "Aha, už sú na poli," hovorí. "Milan, čo tam robíte? Poďte sem!" spoznáva jedna z učiteliek dievča a chlapca zohnutých na zemiačnisku. Deti podídu smerom k nám. "Čo máš v tom batohu?" pýta sa dievčiny. Neodpovedá, hľadí do zeme. "No tak ukáž. Zemiaky, že? Viete, že kradnúť nesmiete? Kto vás sem poslal?" "Otec. Povedal, že z pooraného brať môžeme," vraví chlapec zvierajúci v ruke špinavú igelitku. Poťahuje nosom, utiera si ho do roztrhaného rukáva. "A to poorané je vaše?" Pokrútia hlavami a ja v tej chvíli pocítim neuveriteľnú ľútosť. Môžu mať zhruba osem a trinásť rokov a poznajú príliš kruté pravidlo: keď si neukradnú, nedostanú jesť. "Práve Milan patrí k tým šikovným," smutne skonštatuje pani Jana. "V tomto roku sa prvý raz prihlásilo na trojročné odborné učilište v Lipanoch 9 rómskych chlapcov, chcú sa vyučiť za vodoinštalatérov. Boja sa však cestovania, lebo Rómovia z Lipian ich terorizujú. Jediným argumentom, ktorý zabral, bolo, že v rámci SOU si môžu urobiť vodičský preukaz. Ak by v škole nepokračovali, uzavrú sa v osade a akýkoľvek ďalší mentálny vývoj je zastavený."
Rodičia prepadli alkoholu, nejavia záujem o svoje deti, ktoré za jedlo chodia pracovať k bielym občanom. Na hodinách občas ukradnú desiatu svojim spolužiakom. (…) Žiak je zo strany rodičov zanedbaný, lebo navštevuje OŠ a jeho traja starší súrodenci navštevujú ZŠ. Rodičia a súrodenci ho podceňujú a využívajú na rôzne manuálne práce, od čoho sa odvíja aj jeho stravovanie. Matka mu dá najesť iba vtedy, keď donesie drevo z lesa. Dieťa vyberá odpad z kontajnerov, zbiera fľaše, za čo si kupuje jedlo. Neraňajkuje a na poslednej vyučovacej hodine je už nervózny a nezvládnuteľný. Toľko správa. "Jáj, veď budem mať hlavu prázdnu!"
"No poďte pozrieť, ako tu mám. Tohto roku mi zomrela žena, starám sa sám," víta nás na prahu svojho domu Andrej Kuča, kostolník. Nuž veru, príklad z tohto poriadku by si mohli zobrať nielen ostatní Rómovia, ale aj podaktorí bieli spoluobčania. Iste to nebude len tým, že sa svätí nedeľa. Umytý riad, upravené postele a naleštené poháre v policiach nachádzam aj v ďalších troch domoch, vrátane - ako inak - vajdovho. "Viete, ja robím v meste, pomáham na stavbách," hovorí mladý Róm a uvádza nás do drevom obloženej chodby domu. "A pozrite sa, tu staviam kúpeľňu," hrdo ukazuje prístavbu za domom. "Mám studňu, hneď vedľa." "Hej, ale z čoho to máme stavať, keď bude od septembra nezamestnaný? Mne skrátili podporu, z čoho máme teraz žiť?" vyjde z domu jeho dlhovlasá počerná manželka. Nuž, faktom je, že zo zníženej sadzby podpory sa vyžiť nedá. Tento problém však nemajú len rómski nezamestnaní, i keď u nich sa k nemu pripája ešte veľký počet detí. Prekračujem dosku, ktorá má byť prahom dverí, stúpam na hlinenú dlážku. Izba s holými stenami, pri stene televízor, na kovovej posteli ležia traja muži. V kúte šporák na drevo, na ňom hrniec. Žiadne ďalšie zariadenie. "Čo ste varili?" pýtam sa. "Jáj, len zemiaky," odpovedá staršia Rómka v špinavej zástere a zlatým zubom v ústach. "Toto sú vaše deti?" prezerám si na stene fotografiu piatich šarvancov. "Áno. Tri pôjdu teraz do tábora." "Do tábora? A kedy?" "Neviem." "Na ako dlho?" "Neviem," znova pokrčí plecami. "To sa o ne nebojíte?" "Jáj, duša zlatá, čo by som sa bála, budem mať hlavu prázdnu!" Teraz neviem ja. Čo odpovedať. Odchádzam a pohľad mi nevdojak padne na dieťa spiace v susednej izbe, na ktorého bucľatú tváričku sadajú muchy.
Prácu dajú skôr bielym Vchádzame do paneláku s nápisom Rómska ulica a v mysli si nôtim melódiu piesne Po schodoch od Riša Müllera. Spoznávam poschodia, čo sme kto za ľudia… Za mnou beží kŕdeľ detí. "Teta, odfoťte aj mňa! Aj mňa!" Idú sa pretrhnúť, aby boli pred objektívom. Rozdiely v bytoch - poniektoré sa už bytmi nazvať nedajú - sú obrovské. V jednom záclona, koberce, postele s perinami, v druhom nič, len televízor v strede miestnosti a stará pohovka. Neviem si tu predstaviť život v zime. Dole je spoločenská miestnosť. Mladí Rómovia už ladia klávesové nástroje, aby nám ukázali čo-to zo svojho umenia. Hm, celkom slušný spev. A keď sa k tomu pridajú mladé tínedžerky, naozaj je čo počúvať. Aj na čo sa pozerať. Mnohé z nich by sa na súťaži krásy veru hanbiť nemuseli.
"My by sme chceli robiť, ale keď bieli dajú robotu len svojim. Nemáme za čo postaviť lavičku cez vodu, ako máme tadiaľ chodiť?" začína rozhovor pán Červeňák, vajda. "Vieme robiť tesárske a murárske roboty, ženy sú vyučené krajčírky. Aj tým zamestnaným o chvíľu vypršia zmluvy." Z nedostatku peňazí sa medzi Rómami rozšírilo úžerníctvo. Podaktorí už pred dverami pošty po prevzatí sociálnych dávok nemali ani korunu, lebo úroky z toho, čo si v predchádzajúcom mesiaci požičali, boli obrovské. Vysvetlite ich hladným deťom, že nemajú kradnúť… Preto najlepším riešením boli lístky na potraviny, keď dostávali polovicu peňazí zhmotnenú v múke, cukre, oleji a podobne. "Aj pole by sme chceli, vedeli by sme ho brániť aj proti vlastným. Len minulý rok prišla skorá zima a neurobila sa skorá orba. Hádam sa to podarí na budúci rok," pridáva sa starší Róm. "Deti učíme chodiť do kostola. Každú sobotu je omša, lebo v nedeľu nemá pán farár čas prísť k nám." Naozaj, na okraji dediny stojí biely kostol. Jeho vzniku predchádzala tragická udalosť: jedného dňa pri hre pichol jeden chlapec druhého nožom. Vtedajší farár preto rozhodol, že sami Rómovia si postavia kostol a budú ho pravidelne navštevovať. Tak sa aj stalo - dnes navštevuje bohoslužbu pravidelne okolo 60 ľudí.
Prišli sme o puklicu Z Olejníkova som si zapamätala dve situácie: "Ako dlho tu žijete?" spýtala som sa tučnej Rómky, ktorej správanie prezrádzalo, že matriarchát je pre ňu absolútnou samozrejmosťou. Vyzeralo, že je to šéfka osady. "No - stále," povedala, potiahla si z cigarety, a pri smiechu sa jej zatriasli ťažké zlaté náušnice. "A boli ste niekedy v susednom meste? Napríklad v Sabinove? Alebo v Košiciach?" "Nie, nikdy. Ja chodím len sem do obchodu." Prišli sme k autu a pravá predná puklica bola preč. Šéfka osady síce tlmočila našu žiadosť o jej vrátenie, ale bezúspešne. Zmizla v útrobách komunity. Iste sa na niečo zíde. Nemám v úmysle dávať ďalšie zbytočné návody na zlepšenie situácie či radiť euroúradníkom, aby sa prišli pozrieť, či sa ich peniaze rozumne a účelne investovali. Po poslednej návšteve cigánskych osád rešpektujem Rómov a ich spôsob života rovnako ako doposiaľ. Ibaže mi je oveľa jasnejšie, že riešenie problému ich asimilácie či socializácie nebude trvať rok či dva, ale oveľa dlhšie. Možno jednu, možno dve generácie. Isté však je, že všetky, hoci aj s dobrým úmyslom investované peniaze sú márne, pokiaľ sa do riešenia tejto naliehavej otázky nezapojíme všetci. Tolerantne a presvedčivo. Platí to rovnako pre bielych, ako aj pre Rómov.
