Vláda bianco šek nedostane
Veľmi často sa v minulých rokoch, aj v médiách, hovorilo na adresu Konfederácie odborových zväzov SR (KOZ), že je to len akýsi obor na hlinených nohách, ktorého netreba brať veľmi vážne. Faktom je, že sa zabúda na podstatný fakt, že KOZ je iba politickou strechou, postavenou nad samostatnými 42 odborovými zväzmi.
Odborové zväzy majú volených predstaviteľov, svoje programy, záujmy, názory, a tak, ako v celej spoločnosti, aj rozličnú, viac či menej prezentovanú stranícku orientáciu. Nič však nemení na skutočnosti, že odbory ako také sú politické nie v zmysle straníckom, ale tým, že sú súčasťou celého nášho politicko-spoločenského spektra a diania.
Bez náznaku plnenia sľubov
Dôstojná životná úroveň - naše právo. Pod týmto heslom rokoval III. snem KOZ SR v októbri 1996. Chvíľu sa na ňom objavil aj vtedajší premiér Vladimír Mečiar, ale bolo od začiatku jasné, že zvolený prezident konfederácie nebude jeho "kôň". Nové vedenie začínalo uskutočňovať inú politiku, a ani v najmenšom nebolo ochotné poľaviť z toho, na čo dostalo od delegátov zjazdu mandát. Ale napodiv v odborových zväzoch nenachádzalo pre aktívnejšie formy odporu voči vláde priveľa pochopenia. Možno aj preto, že si samotní členovia odborov v podnikoch a regiónoch ešte neuvedomovali, v čom spočívajú príčiny prehlbujúcich sa problémov a nechali sa učičíkať halasne proklamovanými makroekonomickými úspechmi Slovenska. Tesne pred voľbami a po nich nastalo vytriezvenie a hoci sme ako národ trochu konzervatívni a veľmi neveríme vo vlastné sily, dnes by odbory (a nielen ony) nemali a nemajú problém dostať do ulíc protestujúcich. Práve na tento fakt by nemala zabúdať vláda Mikuláša Dzurindu. Upokojovanie sa, že veď za ekonomické problémy môže niekto iný, už ľudí nezaujíma.
Zamestnanci, ktorí nedostanú načas ani mizernú výplatu, chcú od súčasnej vlády činy. Konfederácia, ktorá sa svojím spôsobom výrazne podpísala na výsledku vlaňajších volieb, sa však ocitla vo veľmi nezávideniahodnej situácii. Odborové zväzy a celá členská základňa upozorňujú na problémy a prešľapy vlády a žiadajú prijatie dávno potrebných, najmä legislatívnych zmien. Oprávnene sa pýtajú, kde sú aspoň náznaky plnenia sľubov, ktoré dostali občania, ale aj odborári od terajších koaličných strán. KOZ preto dnes i pri najlepšej vôli nemôže stáť v ústraní a dávať exekutíve voľnú ruku. Prečo by aj? Každé odbory vo svete, ak robia svoju robotu dobre, stoja "na druhej strane rieky". Vôbec nejde o urazeného Ivana Saktora, ako to prezentujú pravicovo sa tváriaci publicisti. Rozhodnutia KOZ nie sú jeho dielom, ale výsledkom kolektívneho rozhodnutia orgánov konfederácie.
Krízový stav a 20 požiadaviek
Mimoriadny snem KOZ SR 24. júna rozhodol o vyhlásení krízového stavu a dvadsiatich požiadavkách Dzurindovmu kabinetu, od plnenia ktorých budú závisieť ďalšie kroky odborov na Slovensku. Je však pre naše pomery typické, že namiesto posúdenia a diskusie o reálnosti požiadaviek, zazneli najskôr obvinenia o príspevku odborov, dúfajme, iba k zbožným želaniam opozície, aby sa konali predčasné parlamentné voľby. Dokonca aj premiér sa nechal počuť, že vidí vyhlásenie krízového stavu ako deštruktívne, nikomu neprospievajúce a neadekvátne činnosti vlády, ktorej prvé pozitívne výsledky sú vraj už na obzore. Samozrejme, že nejaké prvé lastovičky sa začali objavovať, ale chválu by sme radšej mali prenechať iným a sami by sme sa nemali báť dobre mienenej kritiky. Už na trojstretnutí Dzurinda - Ľach - Saktor vo Svite odborári prezentovali, že prijatie akéhokoľvek dokumentu medzi sociálnymi partnermi budú podmieňovať splnením istých požiadaviek. Vládou sľubovaný návrh paktu stability neprichádzal, a tak snem KOZ vyšiel so svojimi požiadavkami. Rokovania s poslancami SOP a SDĽ trochu posunuli vývoj dopredu a už 13. júla, po stretnutí Prezídia KOZ SR s predstaviteľmi vlády na čele s premiérom, zaznelo z úst Dzurindu to, čo odborári chceli počuť - názor na požiadavky a úsilie rokovať o reálnosti ich splnenia dnes a v strednodobom horizonte.
Obsah návrhu istej politickej dohody, ktorú predseda vlády predložil v ten istý deň aj prezidentovi Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR Michalovi Ľachovi, nie je známy. Už teraz však možno povedať, že odborová centrála uprednostňuje pred podpísaním paktu stability na jeden rok skôr takú generálnu dohodu, aké sa medzi sociálnymi partnermi prijímali prakticky od roku 1997. Namiesto vydania bianco šeku vláde by totiž išlo o vymedzenie jasných a tripartitou kontrolovateľných úloh. Aj to je cesta, ako prispieť k zabezpečeniu sociálneho mieru na Slovensku v nasledujúcich 12 mesiacoch. Odboroví predáci si veľmi dobre uvedomujú, že prípadné štrajkové aktivity by na jeseň opozícia privítala, ale ak nechcú byť odbory iba spomínaným obrom na hlinených nohách, nemajú inú možnosť, ako dôsledne žiadať a pripomínať vláde, kde nás všetkých tlačí päta.
Autorka je redaktorka denníka PRÁCA
