Politika súčasnosti: primát ekonómie

V mnohých krajinách OECD, a osobitne aj v krajinách s dlhou sociálnodemokratickou tradíciou, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch došlo k zmene paradigmy od "zabezpečovania plnej zamestnanosti" k "zaisťovaniu schopnosti konkurovať".
Počet zobrazení: 1216

V mnohých krajinách OECD, a osobitne aj v krajinách s dlhou sociálnodemokratickou tradíciou, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch došlo k zmene paradigmy od "zabezpečovania plnej zamestnanosti" k "zaisťovaniu schopnosti konkurovať".

Táto zmena paradigmy odráža zásadné ekonomické a spoločenské zmeny, medzi iným tiež:

  • klesajúce možnosti národných štátov prijať politické opatrenie podporujúce hospodársku konjunktúru,
  • zmenšujúcu sa schopnosť národných štátov chrániť svoje pracovné trhy pred vplyvom integrácie a liberalizácie trhov, ktorú oni samy podporujú,
  • primát stabilizácie hodnoty meny na medzinárodných finančných a kapitálových trhoch pred dosahovaním vysokej miery zamestnanosti,
  • dlhodobú a v celej Európe sa upevňujúcu nezamestnanosť,
  • oslabenie konvenčných možností regulácie prostredníctvom štátnych zásahov a daňovej politiky voči stále "mobilnejším" podnikateľom.

Klasické makroekonomické opatrenia na oživenie dopytu zvýšením štátnych výdavkov alebo znížením úrokovej miery sa v dostatočnej miere nedajú financovať alebo sa vzhľadom na globalizáciu finančných trhov nedajú realizovať. Okrem toho skúsenosť hovorí, že v dôsledku zmenených vnútorných i vonkajších podmienok stratili účinnosť.

Tieto tendencie sa na politickej scéne chápu ako "teror ekonómie", voči ktorému sa jedna skupina riadiaca sa "neoliberálnymi pojmami" správa defenzívne, zatiaľ čo druhá skupina kladie požiadavku opätovného získania primátu politického, pričom však len veľmi nedostatočne berie do úvahy možnosti konania, ktoré určujú internacionalizované ekonomické a politické kontexty. Moja téza naproti tomu znie: Zmenené prostredie vedie k tomu, že spor "neoliberalizmus alebo socializmus", "pravica proti ľavici" je bezpredmetný. Ide o novú definíciu starého problému sociálnej demokracie, totiž o vzťah modernosti a sociálnej zodpovednosti, a o novú definíciu vzťahu ekonómie a spoločnosti.

Politické možnosti

Ekonomická analýza je len jednou stránkou, za ňou musí nasledovať politická. Dnes chýba politické vedenie, ktoré by sa dokázalo vyrovnať s chronickou krízou sociálneho štátu a s dezintegráciou industriálnych spoločností.

Pokiaľ ide o analýzu problémov, tak SPD bola na tom vždy lepšie ako jej politický protivník. Už od nástupu Kohla sme varovali, že jeho politika povedie k rozdeleniu spoločnosti. Naše varovania sa ukázali ako pravdivé.

Musíme si však uvedomiť, že volič sa rozhoduje pre SPD nie preto, že SPD má pravdu. O tom, sa veľmi trpko presvedčil Oskar Lafontaine pri téme opätovného zjednotenia Nemecka. SPD získa politické väčšiny len vtedy, keď dokáže zlepšiť životné podmienky ľudí. Keď sa vo svojom programe sústredí výlučne na problémy tej tretiny spoločnosti, ktorá stráca, tak ju to bude ctiť a bude hodná lásky. Nijaká iná strana v tejto krajine sa tak nezaujíma o problémy slabých ako SPD. Avšak už jednoduché počty nás presvedčia, že keď do stredu verejnej komunikácie postavíme záležitosti slabých, tak potom musíme stroskotať. Strana, ktorá obhajuje záujmy tretiny obyvateľstva, sa stane 30% stranou. A tým odpadne možnosť aj niečo pre túto tretinu urobiť, nielen hovoriť o jej problémoch. To by zistili aj tí, v mene záujmov ktorých vystupujeme a nemuseli by nás už voliť.

SPD potrebuje spoločenskú politickú moc konať. Tú dosiahne len vtedy, keď svojím politickým programom osloví aj tých a predovšetkým tých, ktorí v tejto spoločnosti majú čo povedať, a ktorí z jej vývoja majú úžitok. Jej stratégia musí byť zameraná na tých, ktorí v procese racionalizácie získavajú a ktorí dokážu ovplyvniť aj tých, čo v procese racionalizácie strácajú. Len vtedy - a len vtedy - keď tí, ktorí získavajú, budú ochotní dať svoje hlasy SPD a podporovať jej politiku, len vtedy budeme niečo schopní urobiť aj pre tých, čo strácajú.

Podľa vzoru Brandta

Toto je mimoriadne komplikovaná politická úloha, oveľa komplikovanejšia dnes ako kedykoľvek v minulosti. Kedysi na úlohu takého druhu stačil len osobnosti typu Willy Brandta: jeho politika uvoľňovania napätia bola spojenie potreby ekonomickej reformy (predtým sa to nazývalo pokrokové frakcie kapitálu), pre ktorú sa otvorením východoeurópskych trhov utvorili nové možnosti rastu s politickými reformami postadenauerovskej éry. Brandtov projekt "rovnosti šancí" bol spojením potreby reformovať ekonomiku v sektore, ktorý v súčasnom jazyku nazývame "ľudským kapitálom" s politickými reformami strnulých inštitúcií a vzdelávacích systémov. Takýto projekt umožňoval masovú mobilizáciu. Základný recept jeho politiky môžeme zhrnúť nasledovne: urobiť z tých, čo strácajú, tých, čo získavajú, tým, že využijeme základné vývojové tendencie v ekonomike.

Dnešná ekonomická a spoločensko-politická situácia je porovnateľná s Brandtovou epochou. Odstránenie protikladu medzi východom a západom a predovšetkým historické stroskotanie spoločenského projektu, ktorý vystupoval ako alternatíva ku kapitalizmu, však podčiarklo aktualitu tézy o primáte ekonomiky.

Podmienky konania

Na tomto pozadí sú klamné všetky politické programy, ktoré neberú do úvahy nasledujúce základné problémy:

Fiškálne možnosti verejných rozpočtov sú štrukturálne vyčerpané. Presuny vo verejných rozpočtoch už nemožno rozširovať, pretože do štátneho rozpočtu prispieva stále menší podiel obyvateľstva. Opatrenia, ktoré neberú do úvahy tieto skutočnosti ohrozujú záujmy SPD ako ľudovej strany a smerujú aj proti záujmom slabých, pretože oslabujú možnosti reprezentácie ich záujmov, namiesto toho, aby ich posilňovali.

Postaviť sa proti "globalizácii", a teda proti internacionalizácii ekonómie je nielen beznádejné, ale aj politicky falošné. Už len fakt, že asi jedna tretina pridanej hodnoty vzniká prostredníctvom exportu, jasne ukazuje, že Nemecká spolková republika je odkázaná na svetový trh. Chcieť sa vymaniť z medzinárodných konfliktov týkajúcich sa práce a zisku, je zoči voči rastúcej vzájomnej ekonomickej súvislosti absurdnou predstavou. Naopak, potrebujeme byť v týchto súvislostiach a potrebujeme ich rozvíjať.

Z toho však vyplýva, že v "zrelých" priemyselných odvetviach, ktoré v súčasnosti tvoria strategické jadro masovej produkcie nášho hospodárstva (chémia, automobilový priemysel) budeme naďalej strácať pracovné miesta. Podnikatelia budú premiestňovať výrobu nielen kvôli nižším mzdám, ale v prvom rade kvôli zabezpečovaniu si trhov. Z ekonomického hľadiska je to správne.

To však znamená, že schopnosť nemeckého priemyslu konkurovať na svetových trhoch musí byť aj záležitosťou SPD. Toto nesmieme prenechať konzervatívcom. Tu sa vytvárajú základy a predpoklady zaistenia pracovných miest a vytvárania nových. Kto ignoruje súťaž v nákladoch práve v "zrelých odvetviach priemyslu" v oblasti nákladov na prácu, na daňové zaťaženie a inštitucionálnych rámcových podmienkach, ten oslabuje možnosti SPD urobiť niečo pre zamestnancov na najdôležitejšom trhu práce.

Z politického hľadiska to znamená, že SPD musí ponúknuť koncepcie riešenia distribučných konfliktov. Všetky návrhy na zlepšenie situácie na druhých a tretích trhoch práce musia zároveň povedať, ako majú vyzerať reformy súčasného sociálneho systému. Nejde len o to, ako zvýšiť pracovné príjmy a teda o to, ako zlepšiť fungovanie týchto modelov, ale aj o to, ako ochraňovať tých pracovníkov, ktorí svojimi daňami a odvodmi financujú sociálny štát.

Nezakrývam, že úloha sociálnej integrácie je v daných ekonomických rámcových podmienkach oveľa komplikovanejšia ako kedykoľvek predtým. Každá z týchto úloh: odstránenie masovej nezamestnanosti, zvýšenie podielu ekonomicky aktívneho obyvateľstva, reforma verejného sektoru znamená ako konflikty s odbormi v našej najvlastnejšej sfére. Mnohí preto môžu prísť k záveru, že SPD nie je schopná reformovať sa.

Odmietam toto tvrdenie. Konzervatívci nemôžu dlhodobo zabezpečiť fungovanie spoločnosti. Nemôžu ľuďom poskytnúť istotu, že sociálna spravodlivosť a solidarita je tu aj pre nich a to aj vtedy, keď ju naozaj potrebujú. Výrazne to potvrdzujú volebné úspechy sociálnodemokratických strán v európskych krajinách, ktoré sú konfrontované so sociálnymi dôsledkami jednostrannej ekonomickej modernizácie. Musíme sa len poobzerať okolo seba.

Model Nemecko

Anglosaský kapitalizmus vyriešil tlak na prispôsobenie sa globalizovanej ekonómii zvýšením flexibility pracovných a sociálnych vzťahov. Až vláda T. Blaira je konfrontovaná s týmito následkami. Prejavy sociálnej erózie sú zreteľne viditeľné v USA a už aj vo Veľkej Británii. Syntéza vysoko modernej ekonomiky a sociálnej integrácie nie je dosiaľ dostatočne úspešná. Na druhej strane sa "Model Nemecko" stále ešte vyznačuje relatívne dobre fungujúcim systémom sociálneho zabezpečenia. Skok do postindustriálnej ekonomickej moderny sa však ešte neodohral: nedostatočná ekonomická flexibilita ide na účet zamestnanosti. Sociálnu modernitu a ekonomickú modernizáciu však treba uviesť do súladu. Na to dokonca ani nepotrebujeme sociálno-etické zdôvodnenie, stačí nám "ekonomické". Krajina s tak rozvinutými technológiami, ako je Nemecko, je odkázaná na spoluúčasť a na "spolumyslenie" zamestnancov. Ten, kto požaduje do svojich zamestnancov vysokú produktivitu, kvalifikáciu, motiváciu a predovšetkým identifikáciu s podnikom, ten musí poskytnúť sociálnu istotu aj v obdobiach premien a preorientácie.

Koho ako osloviť

Musíme rešpektovať záujmy predstaviteľov priemyslu, ktorí oceňujú prednosti nemeckej ekonomiky, či už preto, že Nemecko predstavuje veľký trh aj v rámci Európskej únie, alebo preto, že si cenia technologickú úroveň nemeckého hospodárstva, vzdelanú a výkonnú pracovnú silu, dobre vybavenú infraštruktúru. Tak isto treba brať do úvahy aj "mäkké" premenné, pretože sociálny mier a vynikajúce životné podmienky nie sú len ekonomickým balastom. Osloviť chceme predovšetkým kvalifikovaných robotníkov, technickú inteligenciu, stredné stavy a úradníctvo, teda všetkých tých, ktorých životné šance závisia od inovačných schopností ekonomiky. Práve týmto ľuďom musí SPD ponúknuť perspektívu, že dokážu svojimi príjmami zabezpečiť svoj životný štandard.

Záujem o sociálnu spravodlivosť nemajú len tí, ktorí sa nachádzajú na okraji spoločnosti. "Medzivrstvy", teda tí, ktorí sú ešte na trhu práce, ale ohrozuje ich sociálna neistota, strata pracovného miesta a zníženie reálneho príjmu. Týmto všetkým musíme poskytnúť dôveryhodnú perspektívu. SPD musí urobiť všetko, aby zabránila ich sociálnemu zostupu a aby zaručila, že v prípade potreby budú sociálne zaistení.

SPD sa nesmie dať politicky redukovať na poskytovateľa politickej pomoci pre sociálne marginalizovaných. Ak to dovolí, tak už prehrala politický boj o sociálne trhové hospodárstvo. Práve preto musí ekonomická politika a politika zamestnanosti stáť v centre inovačného programu pre "model Nemecko".

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984