Inštitucionalizácia zločinu
Z formálneho hľadiska bol sarajevský summit Paktu stability pre juhovýchodnú Európu prelomový. Po prvý raz sa na ňom zišli zástupcovia Západu s reprezentantmi Balkánu ako celku. Táto skutočnosť sama osebe však problémy nerieši. Na summitoch sa totiž toho vždy veľa nahovorí - otázkou je, čo z týchto rečí sa v budúcnosti naozaj zrealizuje.
Zatiaľ sa zdá, že na tejto megalomansky veľkolepej schôdzke odzneli iba veľké sľuby bez podstatnejšieho hospodárskeho prospechu pre Balkán. Sarajevo pre mnohých stále vyznieva ako nafúknuté gesto, ako stretnutie vodcov postkosovského sveta so zástupcami krajín východnej Európy, ktorým sa, mimochodom, dostalo na summite právo nanajvýš podávať ruky (k slovu nepustili nielen nášho prezidenta Rudolfa Schustera, ale napríklad ani poľského prezidenta Aleksandra Kwasniewskeho, hoci všetci mali prichystané prejavy).
Výsledky sarajevskej vrcholnej schôdzky však môžu pozitívne ovplyvniť zmenu politického kurzu štátov juhovýchodnej Európy na prozápadnú orientáciu. Aj z tohto dôvodu je neprizvanie Juhoslávie na summit síce z morálneho hľadiska nehorázne, z politického hľadiska však nevyhnutné (z pohľadu víťazov vojny o Kosovo), pretože pozvánkou pre Belehrad by vlastne Západ uznal Miloševičov režim.
Vraždí sa naďalej
V Kosove však stále umierajú ľudia. Každý týždeň tam zavraždia približne rovnaký počet Kosovčanov, koľko ich zabíjali pred vypuknutím vojny. S tým rozdielom, že teraz nelynčujú Albáncov, ale Srbov a Rómov. Hovorca NATO Jamie Shea (presne ten, ktorý sa vždy usmieval, keď referoval o juhoslovanských stratách počas bombardovania) však túto situáciu už nepovažuje za katastrofálnu. A to napriek tomu, že spravodajca OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii Jiří Dienstbier obvinil Západ, že dopúšťa zločiny v Kosove, ktoré sa svojou ohavnosťou vyrovnajú tým spred niekoľkých mesiacov. Ak NATO bezzubo kritizuje počínanie Albáncov, malo by si uvedomiť, že kritiku treba namieriť do vlastných radov. Organizácia s takým dômyselným mechanizmom ako Severoatlantická aliancia predsa nemôže ísť do vojenskej operácie bez toho, aby vedela, čo bude zajtra. Odporcovia bombardovania takýto vývoj od začiatku predvídali. Ostatne, správanie NATO v Kosove dnes kritizuje aj Organizácia na ochranu ľudských práv Human Rights Watch.
Keď sa teror stáva hrdinstvom
Hádam si ešte spomenieme, že prvoradým cieľom náletov NATO bolo zabrániť etnickým čistkám v Juhoslávii. Dnes, dva mesiace od zastavenia útokov aliancie, sa v masakrách pokračuje s nezmenšenou intenzitou. UCK si s tichou podporou Západu robí v Kosove vlastne to, čo chce. Albáncom dodala pocit, že sú v provincii pánmi, že si môžu vziať, na čo si zmyslia a že okrádať Srbov či terorizovať ich je vlastne hrdinský čin. A tak už aj malé albánske deti sú pyšné na to, že keď ide po ulici Srb, ukážu mu výrečné gesto o podrezaní krku. Západ však ponížil srbskú menšinu v Kosove oveľa viac. Teroristu Hashima Thaciho navliekol do obleku, zdokonalil ho v angličtine a naučil ho, ako pestovať politicky korektnú reč. Televízne zábery, na ktorých sa britský premiér Tony Blair doslova s obdivom objímal s vodcom UCK, iba dokresľujú politickú perverzitu dneška. Je to ďalší dôkaz, ako sa oficiálne humanitárne akcie spájajú s organizovaným zločinom. Severoatlantická aliancia dnes "musí" tolerovať UCK všetky zverstvá. Inak by NATO muselo urobiť to, čo robila juhoslovanská armáda - jednoducho začať s UCK bojovať. To tam však mohli radšej nechať tú juhoslovanskú armádu. A bez bombardovania.
Viac problémov ako riešení
Situácia v Kosove dnes jednoducho nemá koncepčné riešenie. A ani na summite v Sarajeve sa v tomto smere nič konkrétne nedohodlo. V Kosove sa dnes vytvára inštitucionalizácia zločinu, ktorá sa bude len ťažko demontovať. Konštituuje sa tu ilegálna samozvaná vláda, ktorá vymenováva reprezentantov na všetkých úrovniach, vrátane starostov. KFOR dnes nemá kontrolu nad UCK a Západ to veľmi dobre vie. Potvrdzuje sa teda naše varovanie, že bombardovanie prinesie viac problémov ako riešení.
Podpísanie Paktu stability pre juhovýchodnú Európu bolo nepochybne veľkým mediálnymi divadlom. Z praktického hľadiska však každému účastníkovi išlo na summite o niečo iné. Kým Európania dúfajú, že balkánske národy sa začlenia do EÚ, Američanov zaujímajú iba strategické ciele spojené s ochranou regionálnej stability. A za všetkým sú, prirodzene, peniaze. Vidina investícií. V štrngote pohárov, slávnostných prípitkov a "nenúteného" smiechu zrejme ľahko zaniká, že na mieste, o ktorom sa všetci tak optimisticky vyjadrovali, sa naďalej vraždí a že strach o život už vyhnal z domovov takmer 200 000 Srbov a Rómov. NATO je však pokojné. Veď tentoraz sa etnické čistky uskutočňujú pod jeho dohľadom...
