História sladkého sna
Myšlienka, že súčasný stav spoločnosti nie je dobrý, ale že je možné si predstaviť spoločnosť v dokonalom stave a ľudí v nej šťastných, je taká stará ako sú základné problémy ľudstva. Kde sú však úskalia tohto krásneho a sladkého sna?
Jednu z týchto dokonalých a šťastných spoločností lokalizoval britský humanista Thomas More na ostrov Utópia, ktorého názov naznačuje, že ide o neexistujúce miesto. Morova kniha nielenže nebola ojedinelá, ale dala dokonca názov celej skupine koncepcií snažiacich sa o vykreslenie dokonalého stavu spoločnosti.
Tieto koncepcie by sme mohli rozlišovať podľa toho, či uvažovali o novej spoločnosti pre všetkých ľudí alebo iba pre niektoré vrstvy, či izolované skupiny. Ďalej by išlo o to, či utopický plán ostával iba na úrovni ideálu (ako u Thomasa Mora) alebo autori uvažovali o možnej realizácii (ako napríklad Saint-Simon) a spájali ho s istým niekedy aj politickým programom (napríklad už Platón prehováral syrakúzskeho tyrana Dionýza, aby realizoval jeho utópiu).
Utópia: reforma alebo revolúcia?
Napriek všetkým rozdielom, prakticky všetky utópie vidia riešenie negatívneho stavu spoločnosti v nastolení rovnosti. To je vlastne ich spoločná funkcia. Od samotného počiatku teda v utopických víziách nachádzame komunistické prvky.
Hoci sa na ich charakteristiku používal pojem "primitívny" komunizmus, presnejšie je hovoriť o "utopickom" komunizme. V tom sa zhodujú predstavy Platóna, Mora, Campanellu, Münzera, Weitlinga či ďalších. Tieto komunistické prvky rovnostárskych vízií sú vyjadrené predovšetkým v zrušení súkromného vlastníctva a v kolektivistickej forme života ľudí, čo sa napríklad u Platóna, ale aj u iných utopistov prejavilo dokonca v zrušení rodiny. Idea rovnosti mala spočiatku rôzne zdroje, napríklad stoickú filozofiu alebo kresťanstvo.
V dobe osvietenstva začínajú vznikať utopické projekty spoločnosti, ktorá bude budovaná na základe zásad rozumu. Nedostatky spoločnosti sa majú riešiť výchovou, zakladaním vzorových kolónií a sú založené na viere, že výchova príkladmi povedie k nastoleniu harmonických vzťahov. Neuvedomovali si však, že ani sila príťažlivých vychovávateľov nemôže zabrániť, aby práve objektívne zákonitosti spoločnosti priviedli utopické projekty ku krachu.
Utopisti ako ľudia neuspokojujúci sa s prítomným stavom spoločnosti dávajú svojimi projektmi otázku vzťahu k reformistom a revolucionárom. Zdalo by sa jednoznačné, že odmietanie danej sociálnej reality by utopistov automaticky priraďovalo k revolucionárom, lenže vec bola zložitejšia. V prípade utopických názorov, ktoré vychádzali z kresťanstva (More, Campanella) by násilie pri nastoľovaní žiadúceho stavu spoločnosti popieralo východiská, navyše násilie bolo nemysliteľné už z toho dôvodu, že išlo o nastolenie žiadúceho stavu pre celú spoločnosť. V prípade racionalistov by bolo možno násilie do určitej miery akceptovateľné, no zapôsobila tu predovšetkým skúsenosť z Francúzskej revolúcie, ktorá síce začínala s heslami o rovnosti a bratstve všetkých ľudí, no nakoniec vyústila do jakobínskeho teroru.
Marxizmus sa síce hlásil k niektorým utopickým socialistom ako k predchodcom, no zároveň k utopistom pristupoval kriticky; odsudzoval ich predovšetkým za to, že zdôrazňovali cieľ, no zabúdali na cestu k jeho dosiahnutiu. Napríklad keď došlo ku konfliktu medzi "ortodoxným" marxizmom a bernsteinovským revizionizmom, ktorý hlásal, že "hnutie je všetkým a konečný cieľ ničím", stavanie "konečného cieľa" proti súčasným problémom bolo prinajmenšom prejavom utopických tendencií.
Utópia a antiutópia
Je veľmi ľahké stotožňovať utopické s fantastickým, pretože utópia je predovšetkým víziou spravodlivej spoločnosti. Dôležité však je, či utópia dokáže spoločnosť presahovať smerom, ktorý niekam vedie. Je preto otázne, či je utópia projektom lepšej spoločnosti alebo iba kritikou súčasného stavu. V minulom, ale predovšetkým v tomto storočí sa začínajú zjavovať také utopické vízie, ktoré mohli byť rovnako nielen kritikou súčasného stavu, ale aj utopických predstáv samotných. Napríklad do budúcnosti sa už nekladie obraz dokonalého života, ale vízia čohosi iného, čo môže byť čímsi strašným. Už v XVIII. storočí, keď francúzski osvietenskí myslitelia Turgot a Condorcet prichádzajú s koncepciou pokroku, nevyhnutného smerovania spoločnosti k dokonalému stavu, išlo o názor, ktorý bol blízky aj marxistickej koncepcii, sa zjavuje mysliteľ, ktorý kladie otázku, či pokrok namiesto zlepšovania neznamená v skutočnosti zhoršovanie spoločenských pomerov, Jean Jacques Rousseau. Podľa neho ideálny stav spoločnosti bol pred začiatkom civilizácie, ospevuje "ušľachtilého divocha".
Už sme hovorili o klasifikácii utópií, každá doba môže mať vzájomne sa vylučujúce utópie. Sú tu nielen utópie lepšej spoločnosti, ale aj utópie strachu a obáv. Utopické názory sú preto skôr symptómom choroby spoločnosti, no neukazujú cestu k hľadaniu lieku. Hoci predstiera, že je pozitívnym zobrazením žiadúcej spoločenskej reality, nie je ničím iným iba zobrazením predstavy, ako by vyzerala spoločnosť, ak by sa odstránili jej hlavné protirečenia. Ktosi napísal, že v Utópii by nemali noviny o čom písať. Keď už nič iné, bola by prinajmenšom nudná.
Autor je pracovník Sociologického ústavu SAV
