Základný zákon štátu na lepšie časy

Ľubomír Fogaš

Pochádza zo skromných pomerov v Podolí neďaleko Nového Mesta nad Váhom, kde sa narodil 12. decembra 1950. Matka mu pomerne skoro zomrela a o početnú rodinu sa staral otec. Ľubomír bol najmladší, v škole vždy vynikal, úspešne vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde od r. 1974 pracoval ako asistent, neskôr odborný asistent na katedre občianskeho a rodinného práva. Ako 31-ročný obhájil vedeckú hodnosť kandidáta vied a v r. 1985 ho vymenovali za docenta pre odbor občianskeho práva. Bol aj členom vedeckej rady a kolégia ministra spravodlivosti. Po novembri 1989 sa stal jedným zo špičkových právnych odborníkov reformujúcej sa KSS, za ktorú v r. 1990 kandidoval v parlamentných voľbách, stal sa poslancom Slovenskej národnej rady a ako predseda mandátového a imunitného výboru členom jej predsedníctva. V rokoch 1992 a 1994 bol do parlamentu zvolený za Stranu demokratickej ľavice, súčasne bol členom stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. V apríli 1996 až októbri 1998 zastával post podpredsedu SDĽ. Vo vlaňajších voľbách bol jedným z ôsmich lídrov tejto strany - za Trenčiansky kraj. Ako poslanec sa zúčastnil iba na ustanovujúcej schôdzi novej snemovne, vzápätí bol vymenovaný za podpredsedu vlády SR pre legislatívu. Je ženatý (manželka tiež pochádza z Podolia), majú dve dcéry.

Prijatiu Ústavy SR predchádzala dvojročná verejná a odborná diskusia. Prečo sa napriek tomu pri jej výklade opakovane objavujú problémy?

- Ústava vznikala v turbulentnom období. Neexistovala programovo zrelá politická scéna, ani transparentné predstavy, aké má byť usporiadanie mechanizmov realizácie moci. Preto spomínaná diskusia bola skôr debatou o reminiscenciách do minulosti, o tom, čo by politické strany chceli, ale iba málo stanovísk bolo vyložene kvalifikovaných. Navyše prebiehal obrovský pohyb vo vlastníckej základni, transformácia hospodárstva a prvý raz sa objavili zámery niektorých ekonomických síl zasiahnuť do procesu formovania mechanizmu moci.

Takže už vtedy sa určité loby usilovali ovplyvňovať legislatívne procesy?

- Na jednej strane sa snažila istá skupina presadiť absolútnu ochranu vlastníckych vzťahov, na druhej existovala skupina, ktorá chcela absolútnu kontrolu štátu nad transformáciou a ďalším uskutočňovaním správy vlastníckych vzťahov. Vznikali predstavy o tom, čo má byť uvedené o hospodárskej politike štátu v ústave, či vôbec má byť v nej zakotvený Najvyšší kontrolný úrad. To bol vážny problém. V tom období ešte štát nakladal s obrovskými prostriedkami, ktoré bolo treba kontrolovať. Napokon funkcia NKÚ je významná dodnes, má opodstatnenie i v demokratických krajinách.

Písal sa júl - august 1992, ešte fungovala ČSFR. Iste aj to ovplyvnilo záverečné práce na ústave...

- Samozrejme. Museli sme rešpektovať daný právny stav a súčasne anticipovať možný vývoj prechodnými záverečnými ustanoveniami. Objavila sa inflácia návrhov ústav. Bolo ich osem, či skôr deväť, lebo jeden obsahoval dve verzie. Ani jeden sme však nevzali za základ, o ktorom by sme mohli povedať, že je natoľko konštruktívny, že sa oň môžeme oprieť. Napr. jeden návrh sa vracal k ústave slovenského štátu počas 2. svetovej vojny, druhý opisoval ústavu zámorských krajín, iný v podstate preberal dovtedy platnú ústavu. Už vtedy sa mnohí usilovali z tvorby základného dokumentu štátu robiť veľkú politiku. Napriek predchádzajúcej dvojročnej diskusii sa nakoniec konkrétne formulácie tvorili vo veľmi krátkom časovom úseku. To si vyžadovala politická situácia. Dohody, uzatvorené medzi ODS a HZDS, jednoznačne smerovali k rozpadu federácie.

Tak potom predovšetkým ten konečný zhon spôsobil viaceré nejednoznačne vyjadrené pasáže?

- Naša ústava podľa mňa spĺňa všetky základné kritériá, ktoré sa na takýto zákon kladú. Napokon s ňou šesť-sedem rokov žijeme a okrem dvoch problémov, ktoré sa vyriešili prijatím nového ústavného zákona, prípadné ostatné zmeny vidím v polohe normálneho ústavného vývoja. Efektívne uplatňovanie niektorých článkov v praxi ukáže, čo treba vzhľadom na usporiadanie moci na Slovensku prispôsobiť a čo nie. Ak by malo dôjsť k vypracovaniu nového textu, treba veľmi pozorne prehodnotiť všetky články. Určitý pokus sme urobili zorganizovaním vedeckej konferencie na jar v Tatrách. To je dobrý základ na to, aby sa komisia Národnej rady zaoberala týmito problémami.

Trvajú niektorí vaši koaliční partneri na celkovej revízii ústavy?

- Mnohí také snahy otvorene prejavujú. Pokiaľ sa návrhy zmien opierajú o vedecký základ, sú na mieste. Avšak existujú aj také sily, ktoré vyslovene politikárčia s touto témou. Tu sa vynára nebezpečenstvo, že sa ústava znovu stane predmetom veľkých politických zápasov, a tým sa odsunie riešenie skutočných problémov. Pokiaľ ide o formulácie jasnosť či nejasnosť určitých pasáží, u nás často problém spôsobia vzťahy medzi ústavnými činiteľmi a najmä nerešpektovanie ústavy. Doslova sa mi bridia vyhlásenia - dokonca i špičkových právnikov - že prezident si mohol v tom a tom období ústavu vyložiť takto a podľa toho konal. No to hádam nie. Jednotlivé pasáže sú predsa dostatočne zrozumiteľné na to, aby boli aspoň dostatočnou brzdou k tomu, aby ktosi nekonal proti textu ústavy.

Nebývajú príčinou častých sporov aj nejednoznačné výklady ústavy právnymi odborníkmi?

- To si rozhodne nemyslím. Jediný problém, ktorý tu vznikol, bolo nezvolenie prezidenta republiky. To mohlo spôsobiť určitú vážnu politickú krízu. Ale ústava sa nestávala nástrojom na vyvolávanie určitých kríz.

Napriek tomu, mám pocit, ako keby naša ústava bola šitá pre ideálnejšie, kultivovanejšie časy.

- V tom niečo je. No tu nejde iba o časy, ale o celkovú pripravenosť krajiny spravovať vlastné veci. Slovenská politická garnitúra nemala veľké skúsenosti z riadenia štátu, keď vznikal. Mnohí sa učili za pochodu. Tiež je pravda, že sme vstúpili do nových medzinárodných vzťahov a že to všetko prinieslo určité turbulencie v politických stranách. Veď sme svedkami toho, že pri väčších skúsenostiach a väčšej kultivovanosti politiky by bolo sporov určite menej. Je možné hľadať východiská a zmeny z praktických dôvodov i z dôvodov ďalšieho vývoja spoločnosti, ale napriek tomu sa o ústave treba vyjadrovať s určitou úctou. Napokon ona sa stala pevným základom i pre viaceré rozhodnutia Ústavného súdu, na základe ktorých sa zrušili viaceré zákony, prijaté v rozpore s ústavou.

Netreba vidieť v iniciatívach o vypracovanie novej ústavy aj nenaplnené ambície legislatívnych expertov, ktorí sa na tvorbe tej súčasnej z rozličných dôvodov nepodieľali?

- To nevylučujem. Zúčastniť sa na tvorbe ústavných dokumentov je nepochybne veľkým vyznamenaním pre každého politika, tobôž právnika. Niektorí v tom období nemohli byť pri tom a vari hľadajú určité cesty na sebarealizáciu. Ale často za tým vidieť i presadenie iných predstáv o tom, ako by malo štátne usporiadanie fungovať. Ústavu však nemôžu napísať a predložiť na schválenie dvaja-traja ľudia. Takúto metódu používalo predchádzajúce vládne hnutie a nakoniec bolo nútené v mnohom ustúpiť. Ústava sa musí stať základom širokej diskusie.

Už v diskusii pred siedmimi rokmi sa objavil návrh, aby bol prezident SR volený priamo občanmi. Prečo ste k tomu nepristúpili už vtedy?

- Áno, pamätám sa, ako by to bolo dnes. V úzkom kolektíve odborníkov unisono znelo, že nie je možné, aby poslanci nezvolili hlavu štátu. Predsa politické strany majú určitú zodpovednosť pred občanmi a musia sa vedieť dohodnúť. Ukázalo sa, že na Slovensku to tak nie je. Navyše existoval prieskum verejnej mienky, ktorý naznačoval, že vysoko nad 50 percent respondentov navrhovalo voľbu prezidenta parlamentom. V takejto forme voľby prvého občana štátu sme mali dlhoročné tradície. S priamou voľbou sa vtedy spájali väčšie kompetencie prezidenta. Existovali oprávnené obavy, že sa presadia tí, čo chceli ísť cestou prezidentskej republiky.

Bol to vtedajší premiér Vladimír Mečiara, ktorý sa s týmto variantom verejne pohrával?

- Samozrejme, aj on mal určitú predstavu. Existoval dokonca návrh ústavy, ktorý predpokladal kancelársky alebo aspoň do značnej miery kancelársky režim. Ja som bol predstaviteľ istého kompromisu, ktorý sa dal dosiahnuť, a potom sa prejavilo v texte ústavy východisko. Myslím si, že toto východisko dobre poslúžilo pre ďalší ústavný vývoj.

S odstupom - čo by sa podľa vás malo zmeniť v ústave čo najskôr a čo až v dlhodobejšom horizonte?

- Úvahy o spracovaní novej ústavy sú v súčasnosti nezrelé, musia byť opreté o zhodnotenie účinnosti jednotlivých článkov a o to, či existuje dostatok politickej vôle pracovať na všeobecne prijateľnom texte. Napokon si treba položiť otázku, či je spoločnosť pripravená prijať zásadné ústavné zmeny. Aj spomínaná konferencia v Tatrách ukázala skôr na politickú vôľu realizovať parciálne zmeny. Mohli by sa týkať širších kompetencií Ústavného súdu a NKÚ, postavenia súdnej moci, mechanizmov výberu sudcov.

Žiada Európska únia zrušenie podmienky, aby boli sudcovia zvolení najprv na 4-ročné skúšobné obdobie a až potom na neobmedzené?

- To je jeden z diskutovaných problémov. Avšak to zatiaľ od nás nik striktne nežiadal. My sami by sme si mali túto záležitosť usporiadať. To, že stanovisko určitého právnika z medzinárodnej inštitúcie je zhodný s názormi, ktoré sú u nás, je len pozitívne. Treba nájsť mechanizmy pružnejšej akceptácie noriem v našom právnom poriadku, ktoré vyplývajú z nášho úsilia o integráciu do EÚ. Najmä tie normy, ktoré prijíma parlament.

Je o vás všeobecne známe, že ste ašpirovali na post predsedu Ústavného súdu. Prezident Rudolf Schuster vraj túto myšlienku neakceptoval. Sú v tom osobné spory?

- Nepochybne je veľkou poctou pre každého - osobitne z právnickej brandže - o kom sa čo len začne rozprávať, že by sa mohol stať ústavným sudcom. Samozrejme, je vysokou cťou viesť Ústavný súd. Diskusie, ktoré ste teraz naznačili, sa viedli už v roku 1993. Už vtedy som sa vyjadril, že sa neopierajú o reálny základ. Sú to politické sily, ktoré rozhodnú nielen o funkcionároch, ale aj o sudcoch ÚS. Zdá sa mi, že teraz proces doplnenia členov Ústavného súdu chytá tento vietor. Medzi mnou a prezidentom však neexistujú žiadne osobné spory.

Nie je to zámer uprednostniť jemu bližšieho človeka, poslanca NR SR zvoleného za SOP - Petra Kresáka alebo 1. podpredsedu tejto strany Jána Mazáka?

- Na túto otázku odpovie prezident republiky predovšetkým tým, koho vymenuje. V každom prípade si myslím, že predseda ÚS by mal byť skúsený, múdry človek.

Hovorili ste o tom s doterajším predsedom ÚS Milanom Čičom na vašom nedávnom stretnutí v Starom Smokovci?

- Diskutovali sme aj o tom, ale z iných hľadísk. Predovšetkým o tom, ako by mal vyzerať ÚS, pokiaľ sa rozšíria jeho kompetencie. Mám na mysli počet sudcov. Hovorili sme i o tom, ako by mal fungovať vo vzťahu k medzinárodným normám.

Nebolo by za terajšej situácie lepšie, keby akademik Čič ostal na svojom poste aj v druhom volebnom období?

- Naozaj je to vec rozhodnutia prezidenta, no v každom prípade som presvedčený, že doterajší predseda preukázal veľký cit pre vedenie ÚS a pre vybudovanie tohto nového orgánu v našej ústavnej praxi. ÚS doteraz urobil veľmi veľa na poli upokojenia aj tých sporov, ktoré boli na základe rozličných výkladov ústavy umelo vyvolávané.

Vy ste sa teda definitívne rozhodli, že nebudete kandidovať za sudcu Ústavného súdu?

- Usilujem sa vykonávať svoju prácu so všetkou zodpovednosťou. Vari je o mne známe, že nie som zaviazaný za žiadne kreslo. Necítim sa byť zaviazaný nikomu natoľko, aby som si musel myslieť, že som tu na dobu neurčitú. Rátam s tým, že sa raz moje pôsobenie vo funkcii vicepremiéra skončí. Fakt je, že napriek viacerým rozhovorom so svojimi blízkymi spolupracovníkmi som súhlas s kandidatúrou na funkciu sudcu ÚS nedal.

Keď sa začalo hovoriť o rekonštrukcii terajšej vlády, tak SMK popri Pavlovi Koncošovi a Gabrielovi Palackovi žiadala aj vašu hlavu. Vysvetlili vám, prečo?

- Zatiaľ som naozaj nevidel ani nepočul ich zdôvodnenie. Všeobecné informácie o neplnení plánu legislatívnych úloh sa ukázali zo strany predsedu SMK Bélu Bugára ako veľmi chybné. Bez hlbšieho zhodnotenia toho, kto akú zodpovednosť nesie, sa vynášali isté rozsudky. Doteraz so mnou SMK ani len nediskutovala o problémoch, ktoré by mali byť medzi nami. Domnievam sa, že sa ich pripomienky voči mne netýkali výsledkov práce. Súviseli najmä s právnymi predpismi, ktoré som mal pripravovať na základe politického programu SMK. Je prirodzené, že ako politik mám na niektoré veci iný názor, ale rešpektujem súčasný stav vo vládnej koalícii.

Mnohé návrhy zákonov, osobitne tie, ktoré vláda predkladá parlamentu v skrátenom legislatívnom konaní, nie sú kvalitné. Čo vy na to ako predsedom Legislatívnej rady vlády?

- Už som viackrát verejne vyhlásil svoje veľké výhrady voči tomu, že sa postupuje v skrátenom legislatívnom konaní. Môj názor sa na to vôbec nezmenil ani po tom, ako som si presadol zo stoličky poslanca do kresla vicepremiéra. Takýmto spôsobom by sa malo prijímať čo najmenej právnych predpisov. Samozrejme, sú aj také, čo si to vyžadujú. Rokovací poriadok NR SR to umožňuje iba v špecifických prípadoch, predovšetkým keď ide o ochranu základných ľudských práv, o akútnu hrozbu konkrétnej ujmy štátu. Žiaľ, zdôvodnenia návrhov zákonov, ktoré ministri predkladajú vláde, nie sú kvalifikovane vypracované. Preto som sa neraz zhodoval s názorom mnohých poslancov i širšej verejnosti, že skrátených konaní je naozaj veľa. Dosiaľ ich bolo zo 122 tridsať. Pravda, legislatívna rada ani podpredseda vlády nerozhodujú o tom, čo a v akej podobe sa dostane do parlamentu. To je záležitosťou celej vlády. Mnohé nekvalitné návrhy ministrov bývajú často dôsledkom toho, že už predtým zanedbal svoju prácu, nedostatočne sa venoval svojmu odboru legislatívy. Na základe analýzy práce i personálneho a materiálneho zabezpečenia týchto odborov sme pripravili opatrenia, ktoré sme ministrom odporučili realizovať.

Neútočili predstavitelia SMK proti vám preto, lebo ste nepresadzovali ich predstavy zákona o používaní jazykov národnostných menšín?

- Možno áno. Prijatie spomínaného zákona bol zas jeden z kompromisov, ktoré súčasná situácia priniesla. Podľa mňa tento zákon vytvára dobré predpoklady pre uplatnenie ústavného práva. Väčšinu jeho konkrétnych ustanovení musí overiť život. Je mimoriadne dôležité, aby za to zodpovedné inštitúcie boli primerane veľkorysé. Vecou politiky SMK by malo byť aj to, aby viedla svoju menšinu k tomu, že musíme spolunažívať v tolerancii. To je podstata toho zákona. Hoci s ním nemusia byť všetci politici spokojní, ale prijímala ho Národná rada. Na jeho tvorbe sa zúčastňovali i predstavitelia SMK. Mnohé veci, ktoré sa v zákone objavili, sú výsledkom tejto diskusie. Zdá sa mi, že ich terajšie stanovisko je skôr pokusom o vytĺkanie politického kapitálu u voličov. Existoval návrh zákona SMK, ktorý sa blížil k tomu, aby na Slovensku existovali dva oficiálne štátne jazyky. S tým zásadne nesúhlasím.

Mysleli ste to vážne, keď ste sa začiatkom jari vyjadrili, že ak sa SDK rozdelí na materské strany, tak by SDĽ ako najväčšia strana vládnej koalície požadovala kreslo premiéra?

- Môj výrok v tom období bol veľmi presný. Opieral sa o ustanovenia koaličnej zmluvy, podľa ktorého po zásadnej zmene pomeru síl v koalícii treba dohodu prehodnotiť. Domnievam sa, že toto moje vyjadrenie malo aspoň preventívny charakter. Zdá sa, že politici zo strán, ktoré tvoria SDK, najmä z KDH a DS si neuvedomujú zodpovednosť, ktorú v súčasnom období nesú. Viacerí analytici poukazujú na to, že sa SDK stáva najslabším článkom vládnej koalície. Treba, aby si problémy usporiadala čím skôr. V konečnom dôsledku je tu jedna vláda a tá by mala vystupovať ako tím, čo podľa mňa často nerobí. Nemyslím si, že vládny kabinet reprezentuje iba premiér. Rezorty predsa vedu jednotliví ministri. To by mali byť hráči, ktorí dokážu tím spájať a súčasne sa tešia z prirodzenej autority v celej koalícii.

Šepká sa o možnosti výmeny Mikuláša Dzurindu po decembrovom summite EÚ v Helsinkách...

- Nebolo by korektné, keby som hovoril o odchode premiéra Dzurindu.

Dočkáme sa po ministrovi Palackovi v najbližších týždňoch demisie aj iných členov kabinetu?

- Nevylučujem zmeny vo vláde. Takmer všetky koaličné strany sa zhodli, že zhodnotia činnosť svojich ministrov. Túto otázku treba uzavrieť čím skôr, lebo považujem za veľmi destabilizujúce pre Slovensko, ak sa už štyri-päť mesiacov rozpráva o možnej rekonštrukcii vlády. Takéto diskusie považujem za politický amaterizmus a toho, kto o tom začal verejne hovoriť, považujem za politicky nezrelého človeka. Debatovať o zmenách vo vláde a dlhodobo neprijímať zásadné stanoviská je pre každú krajinu, ktorá sa usiluje byť stabilizačným prvkom v Európe, veľmi nezdravý jav. Čím viac sa tento proces bude predlžovať, tým sa objaví viac rozličných káuz, dohadov, neprávd alebo poloprávd. Môže sa ublížiť aj statočným ľuďom. Je to jednoducho hazard s časom i dôverou občanov. Základné úlohy, ktoré by mala vláda riešiť, sú najmä ekonomického charakteru. V tejto oblasti sme prijali veľa opatrení, ale nepriniesli očakávané efekty. Pritom predstavitelia politických síl, ktorí majú v rukách ich riešenia, sa stávajú určitou bariérou vnútri vládnej koalície na prekonanie týchto problémov. Predstavitelia KDH a DS by mali prehodnotiť presadzovanie osobných ambícií, pretože ich preferencie nie sú vysoké.

Poslanec Robert Fico chcel márne presadiť malú novelu ústavy, ktorá by predĺžila lehotu zadržania osôb podozrivých zo spáchania trestného činu. Jedným z protiargumentov jeho oponentov bolo, že sa júni prijme rozsiahlejšia zmena ústavy. Dosiaľ sme sa jej nedočkali...

- Nakoniec som sa s poslancom Ficom dohodol na inom riešení. Len mechanické predĺženie tej lehoty na 48 hodín nie je tá najsprávnejšia cesta. Pri mimoriadne závažných činoch by som išiel na hranicu 72 hodín. Problém vidím skôr v tom, ako sa realizuje i terajšia ústavná úprava v praxi. Ak sú zadržaní dvaja policajti ako prevádzači cez hranicu a súd ich odmietne vziať do väzby, treba sa skôr spýtať, aký dôkaz by bol ešte potrebný, ak sú zadržaní priamo pri páchaní trestnej činnosti. Podobne keď je ktosi evidentne podozrivý z vraždy. To všetko sa udialo... Je čudné, ak v niektorých závažných prípadoch súdy vydajú rozhodnutia už za jeden deň, a v iných prípadoch sa o šesť, sedem, či deväť mesiacov nepojednáva. Pokiaľ ide o novelu ústavy, nikdy som nehovoril o júni, ale existujú predstavy, že by sa v septembri pripravil jej text a v jeho rámci sa vyrieši aj problém lehoty zadržania.

Do politiky ste pred rokmi R. Fica vtiahli práve vy. Dnes žiak opúšťa svojho učiteľa...

- Robert bol v poslaneckom období 1990 až 1992 mojím konzultantom. Na to, že prišiel na kandidátku SDĽ a že sa v rámci jej politiky etabloval, je - neskrývam - aj kus mojej práce. Videl som v ňom talentovaného právnika a politika s perspektívou. Navyše v tom čase sme nemali špičkového trestnoprávneho odborníka a Fico ním bol. Neskôr sa vyprofiloval ako osobnosť, ktorá ide vlastnou cestou. A od istej doby má iné predstavy o politike, ako sú moje. Má na to absolútne plné právo. Len sa domnievam, že svoje rozhodnutia prijíma dajako zdĺhavo. Pretože to, čo v súčasnosti robí vo svojej materskej strane, je kontraproduktívne. Klesá tým jeho vierohodnosť predovšetkým preto, lebo nik z nás nie je encyklopedista, ani vševed. Myslím si, že dnes je každému jasné, že Fico sa už rozhodol odísť. Či v tom sú vecné názorové rozpory s vedením SDĽ alebo iné ambície, ponechávam na hodnotenie iných.

Po trpkých skúsenostiach z činnosti Mečiarovej vlády i dosiaľ nenaplnených očakávaní od tej terajšej človek nemusí byť ani populista, aby svojou ostrou kritikou pomerov získal časť verejnej mienky...

- Nepolemizujem s vami. Na Slovensku treba začať formulovať aj pozitívne programy. Potom vznikne i pozitívne chcenie čosi dokázať. U nás sa všetko posudzuje negatívne. Keď sa aj vyrobí, povedzme, pekná skriňa, nepovieme, že sme ju urobili peknú, ale šomreme, že sme skriňu umiestnili do zlého kúta. Po dlhom čase konečne vyhráme v medzinárodnom stretnutí vo futbale - s Izraelom, ale v novinách čítame celé litánie o tienistých stránkach tohto zápasu. Akoby sme sa nevedeli tešiť z vlastnej práce, z našich koníčkov, či úspechov slovenských umelcov a vedcov.

A vy sa čudujete našim ľuďom, že je v nich toľko pesimizmu?

- Viem, je to dôsledok vývoja z posledných rokov - najmä v ekonomickej a sociálnej oblasti. Áno, je tu ťažká situácia, ale nie je až taká zložitá, aby tu kraľoval absolútny pesimizmus a nechceli by sme vidieť ani kúsok pozitívneho. Napr. Fond národného majetku je predmetom ostrej kritiky, ale medzičasom zrealizoval aj veľa dobrých vecí, za ktorými sú konkrétne výsledky. Či sú to už Piešťanské kúpele a iné privatizačné spory, preskúmal vyše tisíc majetkoprávnych zmlúv atď. O tom nenájdeme v novinách ani riadok. Píše sa iba o jednej kauze a vyvoláva sa nálada, akoby "tí naničhodníci na fonde" absolútne nič nerobili. Politická garnitúra na Slovensku postupne dozrieva a verím, že časom sa ustáli aj politická scéna. Iba tú "blbú náladu" treba zmeniť. Musíme prekonať tú nepeknú národnú obyčaj, že keď sused má kozu, tak iba špekulujeme, ako by mu zdochla. Namiesto toho, aby sme rozmýšľali, že keď má sused jednu kozu, čo urobiť, aby sme mali my dve.