...do tankoch na Západ
Ruský prezident vyhlásil v Biškeku, že je pripravený "na boj so všetkými, osobitne so západniarmi" To vyvolalo mediálny rozruch. V rámci neho zanikli niektoré symptomatickejšie záležitosti. Škandál okolo B. Jeľcina v súvislosti s praním špinavých peňazí, alebo skutočnosť, že všemocný B. Jeľcin vlastniaci jadrový kufrík sa nedokázal postaviť z kresla bez pomoci kolegu prezidenta Kazachstanu... Ďalej v Kirgizsku, ktoré bolo hostiteľom summitu Šanghajskej päťky bol, ihneď po odlete prezidentov, vyhlásený výnimočný stav.
Šanghajská päťka nie je inštitucionalizované zoskupenie, ale skôr neformálne združenie krajín, ktoré majú predovšetkým spoločné (a dlhé) hranice. Ruska, Číny, stredoázijských republík bývalého ZSSR: Kazachstanu, Kirgizska a Tadžikistanu.
Integrácia Eurázie
Tadžikistan je od rozpadu Sovietskeho zväzu najproblematickejšou stredoázijskou republikou, ktorá má degradovanú ekonomiku a ktorá sa vlastne od roku 1993 (napriek tomu, že 27. 7. 1997 bola podpísaní dohoda o ukončení bojov a sformovaná vláda národného uzmierenia) dodnes zmieta, ak už nie v občianskej, tak aspoň v klanovej vojne a prezident E. Rachmonov musí neustále čeliť rôznym pokusom o prevrat.
Jedným z najväčších propagátorov integrácie postsovietskeho priestoru je Kazachstan. N. Nazarbajev nielen pomáha B. Jeľcinovi zo stoličky, ale intelektuálne rozpracováva kostrbatú snahu Moskvy o integráciu v rámci užšieho Spoločenstva nezávislých štátov. Sníva o integrácii eurázijského priestoru ako o predkroku postupne integrujúceho sa sveta.
Kirgizsko, v hlavnom meste ktorého sa zišli prezidenti B. Jeľcin, Ťiang Ce-min, N. Nazarbajev, A. Akajev a E. Rachmonov, patrí k potencionálnejšie najlabilnejším štátom, čo je dôsledkom predovšetkým národnostného zloženia v republike a nulovej ekonomickej výkonnosti. Vízia "Švajčiarsko Strednej Ázie..." je úsmevná.
Problém: hranice s Čínou
Zaujímavé je, že vlastne ani jedna z týchto republík sa aktívne nepodieľala na rozpade ZSSR. Naopak, všetky podporovali M. Gorbačova a jeho reformy a nezávislosť dostali viacmenej ako nechcený dar. Prvé skúsenosti z nezávislosti boli negatívne. Do popredia sa dostali v rámci ZSSR nepoznané hrozby. Otázka agresívneho islamského fundamentalizmu, alebo problematika demarkácie hraníc s Čínou, ktoré boli dovtedy vecami zväzovej Moskvy.
Práve problematika hranice s Čínou bola jedným hlavných motívov pôvodného vzniku Šanghajskej päťky v roku 1996. Otázka hraníc bola riešená v rokoch 1996 a 1997 a tak nič nebránilo, aby sa toto združenie začalo viac orientovať najmä na ekonomiku. Posledné, štvrté stretnutie ale naznačilo, že od hraničných, cez ekonomické našli krajiny spoločnú reč aj v strategicko-politických otázkach.
Akcent na multipolaritu
Aktéri zatiaľ popierajú, že by chceli založiť politickú antiNATO alianciu, alebo vojenský antiNATO blok. Všetko však zrejme bude závisieť od toho, ako to pôjde ďalej vo svete. Strategické partnerstvo Ruska a Číny s presahom ďaleko do 21. storočia sa stalo realitou aj vďaka politickej metóde USA "slon v porceláne". Minister zahraničných vecí RF I. Ivanov hovorí, že dnes sú vzťahy Ruska a Číny "na vrchole".
Takto upevnené vzťahy potom umožňujú diplomatickejšie, než to verejne tlmočil B. Jeľcin, formulovať posolstvo Washingtonu: "...niektoré krajiny (pozn. teda USA) sa snažia vytvoriť svetový poriadok vyhovujúci iba im. Ignorujú pritom, že svet je multipolárny...." Alebo ďalšie upozornenie:"...terajší summit sa koná v zhoršenej (!) medzinárodnej situácii...."
Predstava trvalej nadradenosti, alebo ak chcete hegemónie USA neustále irituje Rusko a Čínu. Ako potvrdili aj závery Šanghajského summitu, tieto krajiny sústavne akcentujú multipolaritu. 30. júla 1999, teda pred konaním summitu B. Jeľcin, ktorý je podľa Ústavy RF jediný kompetentný formulovať zahraničnú politiku Ruska predznamenal, na čo by chcel využiť stretnutie so svojimi kolegami. Pre agentúru RIA Novosti povedal: "...v oblasti zahraničnej politiky prioritou Ruska ostáva mnohopolárnosť - my za to bojujeme a nemienime odstúpiť..." Ďalej pripomenul "...dnes je potrebné vyriešiť juhoslovanskú situáciu, nadviazať s USA, ale aj s Nemeckom, Francúzskom a inými štátmi priateľské (!) vzťahy, ktoré sme mali dovtedy. To je našou strategickou, globálnou úlohou..."
Láskavý hegemón
Niekedy v pojmovom zmätku vzniká dojem, že multipolarita je pre Čínu a Rusko len barličkou na to, aby tieto krajiny znovuzískali väčšie rozhodovacie kompetencie bez toho, aby sa adekvátne zapojili do riešenia svetových problémov. Samozrejme, že aj takáto propagandistická schéma môže byť použitá (tzv. globálna zodpovednosť USA), ak sú ohrozené záujmy USA, resp. dochádza k spochybneniu Pax americana. Sám B. Clinton rád vyhlasuje, že "...Amerika je ďaleko viac než miestom. Je ideou, najsilnejšou ideou v dejinách národov..." Teraz si predstavte, že sa o slovo hlási "nejaké" Rusko a "nejaká" Čína. Ak majú byť americké národné záujmy záujmami medzinárodného spoločenstva, tak USA musia zostať hegemónom. Vo Washingtone si preto vymysleli pojem láskavý hegemón (bengin hegemon). Niekedy na alogickostiach stojí svet.
Rusko a Čína sa v otázke multipolarity angažujú dlhodobo. Čerstvé vyjadrenie B. Jeľcina je len inými slovami povedané to, čo prezentoval J. Primakov po nástupe na post ministra zahraničných vecí. Na svojej vôbec prvej ministerskej tlačovej konferencii 12. januára 1996 konštatoval: "...Rusko zostane veľmocou a zahraničná politika krajiny bude zodpovedať tomuto postaveniu..." Ak je dnes J. Primakov (zatiaľ) súkromnou osobou, určite on (ako nádejný kandidát na post prezidenta), alebo ktokoľvek iný nebude na tomto vyjadrení nič meniť - "....Rusko zostane veľmocou..."
Možnosť nového bloku
Podľa ministrov zahraničných vecí RF (J. Primakov, I. Ivanov) postkozyrevského obdobia, ktorí svoje názory tlmočia nie bez konzultácie s B. Jeľcinom, je nesprávne, ak sa niekto snaží vystupovať v úlohe svetového policajta. Téza, že funkcia svetového policajta nesmie existovať má aj inú podobu. I. Ivanov pre nemecký Stern 28. júla 1999 povedal: "...ak medzinárodné právo a jeho príslušné inštitúty nezabezpečujú bezpečnosť štátu, tento bude konať samostatne, bude hľadať vojenských spojencov. Rusko s dištancovalo od politiky blokov a je otvorené na tesnú spoluprácu so všetkými krajinami. My budeme upevňovať svoje vzťahy so všetkými, kto je proti jednopolárnemu svetu..."
Záujmy Číny a Ruska sa, najmä v kontexte s postkosovským syndrómom, mimoriadne zblížili a dlho ohlasované a démonizované "strategické partnerstvo" získalo nové - konkrétnejšie kontúry. V zásade ale nejde o nič nové pod slnkom, len o akúsi realizáciu jedného z najvýznamnejších dokumentov, ktoré medzi sebou Čína a Rusko podpísali - Spoločného vyhlásenia ČĽR a Ruska o multipolarizácii sveta a vzniku nového svetového poriadku z apríla 1997. Úvahy o modernizovanej Hodvábnej ceste tak nakoniec môžu vyústiť v nový blok. Nakoniec prečo nie?
Autor je tajomník Zahraničného výboru NR SR
