Neúspešné dúchanie do divadelných ilúzií

Smútok pristane priemeru, napísala som pred rokom o hodnotení predminulej divadelnej sezóny. Po tejto však nemožno konštatovať ani toto. Skutočnosť je taká, že desiata sezóna od novembra 89 bola vari tou najsmutnejšou. Po ekonomickej, umeleckej aj koncepčnej stránke.
Počet zobrazení: 1368

Smútok pristane priemeru, napísala som pred rokom o hodnotení predminulej divadelnej sezóny. Po tejto však nemožno konštatovať ani toto. Skutočnosť je taká, že desiata sezóna od novembra 89 bola vari tou najsmutnejšou. Po ekonomickej, umeleckej aj koncepčnej stránke.

Od jesene 1998 začali v kultúre rozhodovať noví ľudia, ale konkrétne prejavy ešte necítiť. Ak som pred tromi rokmi s podobou spojenia košického a prešovského divadla vyslovila na rôznych fórach nesúhlas, dnes sa zas čudujem, že ešte k prvej dekáde augusta nie je podpísaný delimitačný protokol košického divadla. Tento konglomerát celú sezónu žil zo štátneho rozpočtu, pripraviac jednu činohernú premiéru - Prebudená Amazonka, aj to na neprofesionálnej úrovni.

Zmeny, ktoré od januára nastali (zrušenie regionálnych kultúrnych centier, vrátenie právnej subjektivity, prechod pod krajské úrady) sú z hľadiska koncepčnosti a rozvoja divadelného umenia sekundárne. Pre diváka i kritika sú primárne umelecké výsledky, smerovanie jednotlivých súborov, vari aj divácky záujem, pre ekonóma i príjmová časť rozpočtu, t. j. znižovania rozdielu medzi výdavkovými a príjmovými položkami.

Zrušenie toho, čo za hranicami zarába

Príspevok štátu (či už cez rozpočtovú kapitolu ministerstva kultúry a či vnútra) sa reálne z roka na rok znižuje. Aj keď nominálne rastie, inflácia a zvyšovanie cien jeho hodnotu znižujú. Od roku 1990 sa počet divadiel neznížil, práve naopak, pribudli nové (Astorka-Korzo 90, Divadlo Aréna, Divadlo/Škola Ludus, či súkromné - Stoka, alebo tie, čo pôsobia pri kultúrnych centrách - GUnaGU). Peňazí nazvyš niet, niekde ani školení profesionáli, ani diváci na každý večer. Čo však bránilo a bráni jednotlivým ministrom kultúry za uplynulých desať rokov zrušiť niektoré divadlá? Je to strach zo zodpovednosti? Nebolo by menej bolestivé urobiť tento krok na začiatku 90. rokov, keď bola aj podpora v nezamestnanosti vyššia a dlhšia ako dnes? Alebo to bola absencia koncepcie divadelnej siete, jej napojenie na rozvoj miest a obcí, na ďalšiu legislatívu? Keď aj nejaký zámer existuje, v praxi sa neprejavuje pozitívne, naopak, ničíme to, čo vytváralo charakter i kolorit národnej kultúry.

Ak sa zrušenie spevoherného súboru Novej scény - v trojuholníku Budapešť-Viedeň-Bratislava - považuje za víťazstvo rozumu, tak je to pohľad krátkozrakými očami. Opereta, hudobná komédia vždy zapĺňali kultúrne sály, diváci im dávali dokonca prednosť pred činohrou (pozri dejiny slovenského divadla - Košice, Prešov, Bratislava). Agentúrne projekty muzikálov dovezených z iných miest či republík nezaplátajú dieru, ktorá vznikne v celej divadelnej kultúre. Predstava, že ak niečo nevieme zabezpečiť (v tomto prípade projekt financovania prevádzky spevoherného telesa), tak ho zrušíme, naháňa hrôzu. Pritom obdobné súbory v Európe nemajú s divákmi i vyššími cenami vstupeniek problémy, tie vidíme len na Slovensku.

Megalománia muzikálovo-činoherných projektov

Ďalšia ilúzia, že každý herec (aj v činohre), ktorý vie spievať, môže účinkovať v hudobno-divadelnom projekte, je skreslená. Okrem sluchu a hlasu (často nadrilovaného partu "pomoc" mikroportov) je však potrebné aj skĺbenie pohybových schopností so slovným i speváckym prejavom. Módny playbackový trend už unavuje a predstava o syntetickom herectve na jednej scéne vo viacerých divadelných druhoch a žánroch je naozaj len vidina. Napokon, najčerstvejším príkladom je novoscénický projekt Šokspeare, ktorý sa dusí vo vlastnej šťave veľkománie nezvládnutého spojenia všetkých javiskovej zložiek, najmä hereckej.

Výnimkou sú dve inscenácie tejto sezóny. Muzikál Fidlikant na streche (DAB Nitra), kde prišlo k súzvuku hudby, významovej speváckej i hereckej interpretácie, výtvarnej, choreografickej i režijnej (Jozef Bednárik). A projekt štúdiového charakteru Dušnosť (DSNP Martin) Jozefa Urbana a Jozefa Gombára, v ktorom sa popri verši, hudbe a piesňach, vypovedajúcich o živote a láske, snúbi úprimnosť so silným dramatickým nábojom clivosti a reality.

Menej ako priemer

Aj počet premiér bol menší ako po iné roky. Spomínané Košice a Nová scéna uviedli po jednom nevydarenom titule. Astorka-Korzo 90 z finančných dôvodov len úspešné Historky z Viedenského lesa. Nitra po Fidlikantovi zaujala s Macbethom. Hra o malom človeku, čo sa stal veľkým, nadobudla črty významnej metafory, ktorá zaujala režijne a scénograficky. Martin naštudoval dva pôvodné tituly - hru Silvestra Lavríka Alžbeta Báthory a dramatizáciu Rakúsovej poviedky Pieseň o studničnej vode. Aj Radošinci uviedli dve Štepkove hry (Ako som vstúpil do seba a Včela v zime), obdobne Stoka či GUnaGu, avšak tie neprekročili tieň svojej poetiky. Aj Trnavské divadlo sa túto sezónu opäť hľadalo.

Činohra Slovenského národného divadla naštudovala až osem hier. Veľké tituly na scéne DPOH - Shakespearove Veselé panie windsorské, Brechtova Opera za tri groše, Čechovova Čajka, Desať malých černoškov Agathy Christie, ako aj tie na Malej scéne SND sa nestali hitom sezóny, potvrdili len slušnú úroveň prvej scény. Najviac však na nich zaujala scénografia (Aleš Votava v Brechtovi a v Christie).

Bude ako nebolo?

Činoherné súbory hrajú doma, na zájazdy chodia minimálne. Bratislava už dávno neprivítala martinské či nitrianske divadlo. Výnimkou je pravidelné hosťovanie Divadla z pasáže v Stoke, či tohto roku aj rusínske DAD, na ktoré bratislavskí divadelníci však nechodia.

Diváci na Slovensku nemajú zasa šancu vidieť inscenácie SND. Divadlo, ktoré ako jediné zostáva pod egidou ministerstva kultúry, by malo mať z dotácie zo štátneho rozpočtu viazané účelové finančné prostriedky na predstavenia mimo Bratislavy. Nové divadelné budovy v Nitre i v Prešove, zrekonštruované vo Zvolene a v Košiciach sú na to priam predurčené. Diváci po celom Slovensku si zaslúžia, aby na vlastné oči videli inscenácie svojho Národného divadla.

Ceny za najlepšiu inscenáciu, herecké výkony, réžiu, ako aj za profilovanie a manažovanie súboru by tohto roku mali bezosporu putovať do Divadla Andreja Bagara v Nitre. Za prežitie a nevzdávanie sa umeleckých ambícií ani pri najväčších dlžobách, ako aj za dopĺňanie súboru mladými silami zas do Martina. Možno raz príde čas, že poslucháči herectva, ktorí sa dnes verejne vyznávajú, že z platu sa nedá vyžiť, a preto musia zostávať v Bratislave pri dabingoch a reklame, pochopia, že herectvo je poslanie, a nielen povolanie.

Autorka je teatrologička a divadelná kritička

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984