Papierové hlavy

O vzájomnom ovplyvňovaní umenia a každodennej skutočnosti sa vari dá vysloviť všeobecne platný predpoklad, že umenie je odťažitou sférou ľudskej činnosti, neschopnou utvárajúco pôsobiť na reálny každodenný žitý svet. Toto tvrdenie, ako napokon každé iné, určite neplatí absolútne.
Počet zobrazení: 1243

O vzájomnom ovplyvňovaní umenia a každodennej skutočnosti sa vari dá vysloviť všeobecne platný predpoklad, že umenie je odťažitou sférou ľudskej činnosti, neschopnou utvárajúco pôsobiť na reálny každodenný žitý svet. Toto tvrdenie, ako napokon každé iné, určite neplatí absolútne.

Zrejme jestvuje množstvo špeciálnych prípadov, možno ako zhoda náhod zvláštnych a vypätých stavov v spoločnosti, keď sa umenie stáva nielen svojskou zobrazovateľkou života, ale určité umelecké obrazy, charaktery, postavy sa akoby vteľujú do skutočnosti. Veď zaiste sa vám občas v živote prihodilo, že ste sa iba tak naverímboha túlali po dedine alebo meste, a naraz, aha ho, oproti vám kráčala ako vystrihnutá z plátna filmu, alebo zo stránok knihy, presne identifikovateľná postava.

Nuž a práve toto sa stalo s filmom režiséra Dušana Hanáka Papierové hlavy. Totiž od jeho uvedenia na plátna našich kín, ale najmä od jeho premietnutia na televíznej stanici ARTE, sa stala pre mňa dovtedy nepredpokladaná záležitosť, že totiž papierové hlavy, ktorými sa vo filme pôvodne vykresľovali komunistickí funkcionári a ich sluhovia za čias socializmu, ustavične sa prispôsobujúci meniacim sa trendom v mocenskom boji, neustále vetriaci po správnom smere dejinného vývoja, aby ani náhodou nezmeškali okolnosti, z ktorých možno prospechársky vyťažiť čo najviac, sa čoraz vo väčšom počte a stále s väčšou vyzývavosťou a razantnosťou objavujú v našej súčasnej každodennej realite. Spomínaný film pritom, zdá sa, pôsobil ako katalyzátor. Kým za socializmu sa papierové hlavy vyskytovali iba sem-tam, za kapitalizmu sa rozmnožili v takom počte, že ich už nemožno nebrať na vedomie. Zamorili takmer celú našu spoločnosť.

Pokus o stručný náčrt

Bolo by treba vykonať hlbinný rozbor tohto zvláštneho javu, ale pre tento prípad sa obmedzím len na pokus o stručný náčrt niekoľkých najvypuklejších, najvýraznejších čŕt papierovosti ako takej. Ide mi pritom o odpovede na dve voľne formulované základné otázky:

1) Odkiaľ sa papierové hlavy vzali?

Papierové hlavy tu pôsobili odjakživa. Za éry rozvinutého socializmu ich zdanlivo bolo menej, ale boli ľahšie rozpoznateľné. Najmä preto, lebo celú spoločnosť ovládala jediná strana a jej mocenské orgány. Objavovali sa preto hlavne v politických kruhoch a v aparátoch propagandy tejto strany, ktoré im slúžili - tlač, rozhlas, televízia, film, spoločenské ústavy, vedecké pracoviská atď. Inde sa totiž prejavovať veľmi nemohli. Avšak v poslednej čase sa rozmnožili ako huby po daždi. Príčin je zrejme niekoľko:

  1. So vznikom množstva politických strán a masovokomunikačných prostriedkov sa staré papierové hlavy rozliezli do všetkých sfér spoločnosti, takže sú viditeľnejšie.
  2. Odbúraním ideologických zábran socializmu, znehodnotením všetkých kultúrnych hodnôt a uprednostňovaním jednej jedinej - hodnoty peňazí, sa vypuklo presadili iba záporné ľudské vlastnosti (sebeckosť, hrabivosť, márnivosť, chamtivosť, bezohľadnosť a iné).
  3. V období normalizácie zas dorástlo pokolenie, ktoré stratilo už aj posledné zvyšky ideálov. Prijalo a osvojilo si naopak pragmatickú koncepciu života, podľa ktorej vyhráva vždy silnejší, neúprosnejší, neľútostnejší. Ak sa teda mládež nechcela vzdať možností uplatnenia, prijala ponúkanú hru - bezohľadnú hrabivosť. Osvojila si teda papierovosť ako módnosť, ako možnosť byť "in", v obraze. Byť papierový - teda sviňa, pačmaga, paskuda, všivák, prašivec, lotor, pľuhavec a oplan už nie je hanbou, naopak, je to jediná možnosť stať sa niekým. Veď konkurencia je vražedná a zničujúca. Preto platí zásada: ak nezvíťazíš, zahynieš. Obrovské množstvo mladých ľudí, zdanlivo nezaťažených minulým režimom, sa nám teraz predstavuje, ako keby boli vylúpnutí z filmu Dušana Hanáka. V nich sa nám predvádza sama esencia papierovosti, papierovosť sama.

2) Ktoré sú najvýraznejšie vlastnosti papierových hláv?

Bezcharakternosť - bývalí boľševici a ich čeliadka, zamestnaní za socializmu osočovaním, nactiutŕhaním a krágľovaním tých, ktorých rodná strana označila za nepriateľov, sa po riadenej revolúcii znova zaoberajú osočovaním, nactiutŕhaním a krágľovaním tých, ktorých ich terajšie rodné strany označujú za nepriateľov.

Noví neboľševickí predstavitelia bezcharakternosti robia to isté, osočujú, nactiutŕhajú a krágľujú. Pričom boľševici i neboľševici sa v tomto prípade našli, lebo obidva tábory uznávajú vlastne rovnaký svetonázor: treba sa chopiť moci akýmikoľvek prostriedkami. Veď sa tu a teraz delí náš svet na tých, čo budú žiť ako prasce v žite, a na tých, čo budú žiť iba z ruky do huby, čiže nádenníkov.

Kým teda za socializmu sa bezcharakternosť pre ideologickú predpojatosť tutlala, teraz sa vydala na svoje víťazné ťaženie. Predtým sa skrývala za frázy o socializme a socialistickej morálke, dnes sa neskrýva už za ničím, ale vyzývavo a bezočivo tvrdí: my sme demokrati, a ak hocičo a hocako robíme, je to demokratické.

Predajnosť - papierové hlavy zaútočia na hocičo a hocikoho, ak im za to dobre zaplatia. Totiž už spomenutý životný názor, podľa ktorého silnejší vyhráva, im to priamo navráva. Je pritom pravdou aj to, že za socializmu sa táto koncepcia života v podstate tiež uplatňovala, ale práve to sa chápalo ako jeho deformácia. Preto vzniklo niekoľko pokusov o jeho nápravu. Žiaľbohu, v tomto ohľade bolo obdobie normalizácie asi najtragickejšie. Práve vtedy mladší boľševici prijali koncepciu totálnej pragmatickosti, čiže odmietli možnosť zmeny socialistického zriadenia na úkor koncepcie víťazstva sebeckosti, chamtivosti, bezcharakternosti. Prijali absolútnu platnosť marxistického princípu - účel svätí prostriedky.

Väčšina nekomunistickej mládeže už vyrastala priamo s týmito charakterovými chybami. Zistila totiž, že uplatniť sa v tvrdej konkurencii inak nedá. Inteligentnejšia a mravnejšia časť si pritom osvojila predstavu: načo sa chabrať, veď amerikanizácia je aj tak nezadržateľná a nezastaviteľná. Treba všetko predať a čo najskôr si zabezpečiť budúcnosť získaním výnosného miesta v zahraničnom podniku.

Komprdovanie - je to stará ľudská vlastnosť, ale dnes zasvinila všetky sféry spoločnosti, najmä preto, že sa vyostril boj o miesto pod slnkom, teda hodnota jedinca klesla. Okrem toho je trh preplnený hŕbou tovarov, ktoré sú výzvou pre ľudí spotrebychtivých. Pritom sa okiadzanie, poklonkovanie rozšírilo hlavne voči silnejším a mocnejším. Veď najmä tam sú peniaze, sila a moc. Pretože Sovietsky zväz, ktorému papiernici službičkovali do prevratu 1989, zanikol, rýchlo sa preorientovali na "vyspelé západné demokracie" a slúžia preto im.

Modloslužobníctvo - potreba uctievania a prijímania už predžutých vzorov chovania je tiež stará potreba ľudstva. Ale dnes, keďže namiesto mŕtveho Boha a dávnejšieho zrútenia náhradných ideológií (napríklad komunizmu) niet životaschopnej ideologickej náhrady, ľudia oveľa ochotnejšie prijímajú aj manipulovanie s ponúkanými hrdinami a vzorovými chovaniami. Jednak sa na nich vyvíja väčší tlak, oveľa lepšie a dôkladnejšie prepracovaná propaganda, jednak tým, že v nič neveria, sú oveľa zraniteľnejší. Zdá sa, že boľševici boli len úbohí amatéri voči ideologickým manipulátorom zo západných transatlantických štruktúr.

Napodobňovanie - ak je pre niekoho niekto vzorom, usiluje sa ho napodobňovať. Preberá jeho maniere, spôsob obliekania, reč, hodnotové postoje atď. Ak ale ľuďom chýba zakotvenosť v transcendentne (pričom to nemusí byť iba viera v Boha, môže to byť napríklad aj viera v lepšieho človeka, alebo zmysel sveta), človek sa stáva len zraniteľným steblom trávy, tvárnym materiálom v rukách mocných.

V tejto súvislosti je zarážajúce, ako tvrdohlavo, uvzato a zaťato ľudia používajú také výrazy, ktoré sa čo najmenej líšia od "európskych". Napríklad permanentný - neustály, nepretržitý, ustavičný, centrum - stred, stredisko, región - oblasť, kraj, publikum - obecenstvo, klient - zákazník, servis - údržba, oprava, pasažier - cestujúci a tak podobne až do nekonečna. Pritom nejestvuje jediný rozumný dôvod pre nepoužívanie našských slov, no zrejme sa už ľudia hanbia za seba, za to, že ich jazyk nie je svetový, že nie sú Česi, ktorí sú vo svete predsa len známejší, alebo Poliaci, ktorí mali Solidaritu, alebo Maďari. Tí zas mali rok 1956 a veľké Uhorsko. Slováci však nič. Pre mnohých ľudí je to zrejme trápne.

Nevraviac už o jazyku v televízii, v kinách, na videách, ale aj o názvoch podnikov, organizácií atď. Všade nás zadúša záľaha nielen cudzích jazykových výrazov, cudzí slovosled, ale mnohokrát sa nám ponúka veľká časť produkcie v cudzej reči. Na všetkých úrovniach života sa všetci iba opičia a preberajú cudzie vzory, s oslobodzujúcou ľahkosťou sa vzdávajú svojskosti.

Porucha charkteru

Vo svetle doterajších vývodov by sme sa záverom mohli opýtať: čo vlastne núti papierové hlavy k tomu, aby neboli svojské, klamali, hrali divadlo, napodobňovali, servilne podliehali cudzím vplyvom, zapredávali seba a svojich spolublížnych za lacný groš? Alebo opačne, čo im chýba, aby sa prejavovali "normálne"? Zdá sa mi, že im chýba základný ľudský faktor zrelosti - osobnosť a jej charakteristické vlastnosti: sebavedomie a sebaúcta, čiže dôstojnosť. Ak totiž človek sám seba neuznáva, hľadá uznanie mimo seba.

Úporná snaha papierových hláv o preberanie akéhokoľvek západného vzoru svedčí jednoznačne o poruche charakteru. Byť a navyše byť taký, aký sa človek narodil, je totiž sakramentsky ťažká rehoľa. Byť napríklad žabou, keď som sa ako žaba narodil, znamená prijať svoju žabatosť, stotožniť sa s ňou a pokojne, no pritom sebavedome sa presadzovať voči iným, ale bez nenávisti, závisti, opovrhovania (nielen inými, ale ani sebou). Ak človek nie je schopný sebaidentifikácie, stane sa papierovou hlavou, ktorej celoživotnou snahou bude podľa stále meniacich sa spoločenských okolností zachytávať najnovšie smery a vzory chovania a stále sa pokúšať o ich aplikáciu na seba. Môže ľahko a nebadane skĺznuť do polohy bezcharakterného vajatania. Avšak byť nesvojprávnym papagájom, gašparkom, panákom, dzurindom, eurákom, či pajácom je namôjveru životný postoj nezávideniahodný.

Autor je nezávisle mysliacim človekom

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984