Vládcovia predstáv

Sú filozofi a sociológovia, ktorí sú presvedčení, že predstavivosť vždy bola a je jedným z prostriedkov výkonu moci. Získať moc nad človekom znamená okrem iného aj získať moc nad jeho predstavivosťou. Toto osobitne platí v súčasnosti, v epoche médií.
Počet zobrazení: 1552

Sú filozofi a sociológovia, ktorí sú presvedčení, že predstavivosť vždy bola a je jedným z prostriedkov výkonu moci. Získať moc nad človekom znamená okrem iného aj získať moc nad jeho predstavivosťou. Toto osobitne platí v súčasnosti, v epoche médií.

Doby, keď nad otrokom, poddaným či nevoľníkom musel stáť ozbrojený strážca, sú približne od konca 1. svetovej vojny a celkom určite od 50. rokov nášho storočia nenávratne preč. V dávnejšej minulosti - až do vynálezu kníhtlače - nebolo ťažké ustrážiť písané slovo, ktorého rozširovanie záviselo od kvalifikovaných prepisovateľov. Po tomto objave nastupovala ako ochranný filter cenzúra a indexy prohibít.

Ako ovplyvniť formovanie vlastných názorov

Po masívnom rozšírení audiovizuálnych médií a následnom zvýšení akčného rádia informácií v polovici nášho storočia sa v súperení oboch blokov stojacich proti sebe prejavila informačná prevaha Západu, ktorá vyplývala z jednoduchého porovnania faktického stavu príjemcami najmä z východného bloku. Dnes je cieľom dôkladne prepracovaných informačných stratégií ďalší postup vpred. V minulosti vo vzťahoch vládcov a ovládaných platilo známe "Oderint, dum metuant" (Nech nenávidia, len nech sa boja), ktoré sa prejavuje až na konci pokynového reťazca smerujúceho od hlavného vysielateľa informácie po jej finálneho príjemcu. Dnes je pre informačných stratégov predovšetkým zaujímavé vytvoriť vhodný základ pre tvorbu a formovanie vlastných názorov už v samotných mysliach ľudí prostredníctvom fundamentu fungujúceho na báze primárnej eliminácie či minimalizácie rozlišovacej schopnosti a dobrovoľnej - aké humanistické - akceptácie ponúknutého.

Film v službách moci

Ruskí boľševici veľmi skoro zapriahli film ako nový kultúrno-civilizačný fenomén do politických služieb. Mená ako Vertov, Pudovkin či Ejzenštejn netreba bližšie predstavovať. Názorná imaginácia je aj dnes všeobecne účinnejšia a pohodlnejšia ako schopnosť abstrakcie, komparácie a anticipácie získanej na základe prečítaného. Možno i preto dnes ľudstvo nemá Danteho či Verneho a King so Spielbergom ich len ťažko nahradia. Nacisti nezaostali vo svojich Wochenschau v ničom pozadu. Takisto 50. roky v ľudových demokraciách sa niesli v znamení používania osvedčeného spôsobu propagandy na oslavu vlastných úspechov a na boj s vonkajším či vnútorným nepriateľom. Kto zo starších by si nepamätal film Akcia B? Viaceré z týchto diel mali popri propagandistickej úlohe aj relatívnu umeleckú hodnotu. Boli však tieto snahy a postupy vlastné len totalitným režimom alebo ich využívajú aj demokratické krajiny? V roku 1991 vznikol v Hollywoode komerčný akčný thriller V dráhe strely (In the Line of Fire) s Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe. Film hovoriaci o peripetiách ochrany prezidenta bodygardmi pred duševne narušeným jedincom vznikol - ako to otvorene povedal jeho režisér Wolfgang Petersen - na základe impulzu a konkrétnej tematickej objednávky CIA. Európska komisia zas prispela značnými prosriedkami na nakrútenie viacdielneho televízneho filmu o Karolovi Veľkom, ktorý je ako kráľ Franskej ríše zastrešujúcej v 9. storočí Nemecko i Francúzsko predsa len akceptovateľnou historickou osobnosťou a symbolom Západu rovnako pre rivalizujúcich Nemcov ako Francúzov. V ich prípade sa možno i preto dej aktuálneho filmu o večných rebeloch Asterixovi a Obelixovi neodohráva v období Franskej ríše alebo napoleonských vojen, keď sa Francúzsko samotné chovalo ako utláčateľ iných národov (pre obdobie národnej traumy z bleskurýchlej porážky v roku 1940 plní odľahčujúcu úlohu dnes už klasický film Kam sa podela siedma rota?), ale v období podmaňovania Galie Rímom. Verejnosť si určite takisto pamätá nedávno nakrútený oscarový veľkofilm Statočné srdce (Braveheart) s ďalšou megahviezdou Melom Gibsonom ako režisérom, producentom a predstaviteľom v hlavnej úlohe. Na filme bolo pozoruhodné najmä to, že sugestívne sprítomnil hrdinskú obranu malého národa pred vonkajším nepriateľom. A to tak, že podráždil dosť ľudí anglosaskej autoreflexie po transatlantickej horizontále. Azda aj preto, že na rozdiel od podobne heroizujúceho, no príliš individualisticky orientovaného filmu Rob Roy predviedol neobyčajne plasticky vojenské porážky Angličanov. Viaceré významné médiá tomuto počinu netlieskali s takým nadšením ako v prípade myšlienkovo indiferentnej, barnumskej hoci i kultovej Kleopatry zo 60. rokov. V záujme objektivity treba však uviesť aj filmy ako Gándhí alebo Svitanie Zuluov (Zulu Dawn), ktoré jednoznačne prezentovali ochotu a možno aj schopnosť (časti) elity vysporiadať sa s britskou koloniálnou slávou ako s nenávratnou minulosťou.

Pri filme, tak ako aj v iných prejavoch spoločenských aktivít, treba rozlišovať medzi poctivým a zavádzajúcim úmyslom. Riziká hodnotenia minulosti a súčasnosti výlučne podľa filmov sú rovnako nebezpečné ako robenie si predstavy o dejinnej syntéze len na základe čítania novinových úvodníkov. O čo ľahšie sa v minulosti šíril odpor proti cirkvi, ak súbežne so snahou o jej likvidáciu sa publiku predvádzala filmová trilógia o husitskom odboji. O čo ľahšie je dnes možné v tomto pokračovať, ak si ľudia robia predstavu o stredoveku všeobecne a kláštornom či rádovom živote osobitne výhradne na základe zhliadnutia umelecky pôsobivej, no historicky nevieryhodnej filmovej adaptácie Eccovho románu Meno ruže?

Mediálna konfrontácia blokov

V 80. rokoch, v čase vrcholiacej konfrontácie medzi Západom a Východom, prispel aj Hollywood (oveľa účinnejšie ako Mosfilm alebo Armádní film Praha) k mobilizácii severoamerickej spoločnosti vytvorením postavy Johna Ramba ako prototypu nezdolného a odhodlaného bojovníka. So zabudnutím rizika globálnej konfrontácie a s ťažkosťami USA v blízkovýchodnej oblasti a arabskom svete sa objavil nový, aktuálny obraz nepriateľa, personifikovaný v postave muža tmavšej pleti s hustými fúzmi a vojenským baretom. Tretí svet však medzi tzv. bad guys svojho zástupcu už mal. Šesťdesiate roky okrem nakrúcania monumentálnych veľkofilmov vo formáte cinemascope, ktorými sa filmové spoločnosti snažili čeliť novému médiu - televízii, poznamenal boom filmov s tematikou špionáže. Protivníkmi civilizovaného Západu boli takmer bez výnimky šikmookí a na všetko odhodlaní agenti, ktorí sa usilovali získať technické vynálezy prinášajúce vojenské a politické výhody temnému Východu.

A ako je to dnes

Pri pohľade napríklad na súčasný repertoár väčšiny kín a avizované zámery filmových spoločností sa zdá, že z najhoršieho je ľudstvo vonku. Okrem Jamesa Bonda večne živého, popri akčných, komediálnych či šteklivých témach, je takto pozitívom aj pokračovanie Hviezdnych vojen. Možný protivník (ideologický, politický, vojenský, ekonomický, geneticky odlišný) je abstraktný a zatiaľ fiktívny. Alebo historický - ako v prípade zámeru producentského filmového giganta Dina de Laurentiis, ktorý sa pripravuje na realizáciu kolosálneho projektu Hannibal. Nechýbajú ani civilné témy porovnateľné napríklad s tou, ktorou sa v nedávnej socialistickej minulosti východného typu zaoberal film s pozoruhodným názvom Milovaná žena mechanika Gavrilova. A to je dobré.

Apokalyptické memento kultového filmu Blade Runner však vyznieva už varovnejšie. Na konci príbehu o tom, v čom - a či - existuje duchovný rozdiel medzi homunkulom-androidom a jeho tvorcom, ľudskou bytosťou, sa po zdanlivom vyriešení konkrétnej záhady znepokojujúco pýta v samotnom závere jeden z protagonistov: "A my sme skutoční?" Povzbudzujúce je, že takáto vážna otázka odznela vo filme. Symptomatické, že ani film alebo iné médium samé o sebe zatiaľ nedokáže dať uspokojivú odpoveď.

Autor je pracovníkom MZV SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984