Každá historická paralela pokrivkáva

V roku 1932 ste vstúpili do sociálnodemokraticej strany, neskôr dvakrát do KSS. Prečo ste po všetkých životných peripetiách stále šmrncnutý doľava? - Je to rodinná tradícia. Otec bol pôvodom poľnohospodársky robotník. Narodil som sa síce na dedine, ale vyrástol som v bratislavskej národnostne pestrej proletárskej štvrti Zuckermandli.
Počet zobrazení: 4305

Anton Rašla

Narodil sa 15. septembra 1911 v Pavliciach (okres Trnava). Od r. 1932 člen Čs. sociálnodemokratickej strany robotníckej. Po skončení štúdia na Právnickej fakulte UK v Bratislave v r. 1936 a 1937 redaktor Robotníckych novín. V r. 1939 až 1943 sudca vojenského súdu v Bratislave, Levoči, Banskej Bystrici a Poprade, medzitým dvakrát na východnom fronte (Žitomír). Od r. 1939 zapojený do protifašistického odboja, za čo ho v roku 1941 a 1943 väznili a prepustili z armády. Zúčastnil sa na vojenských prípravách SNP. Po vyhlásení Povstania poľný prokurátor 1. čs. armády na Slovensku, náčelník spravodajského oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov, poslanec SNR a zástupca jej povereníka pre vojsko. Vo februári až marci 1945 člen Predsedníctva SNR v Košiciach. Po skončení vojny náčelník spravodajského oddelenia Hlavného štábu Ministerstva obrany ČSR, námestník generálneho vojenského prokurátora v Prahe a obžalobca v procesoch pred Národným súdom. Po februári 1948 vojenský prokurátor v Bratislave a Trenčíne. V 50. rokoch zatknutý a odsúdený k doživotnému trestu odňatia slobody. Po prepustení zamestnanec právneho ústavu ministerstva spravodlivosti a Stavokombinátu. Po úplnej rehabilitácii v r. 1963 pracoval až do odchodu do penzie striedavo na katedrách trestného práva PF v Bratislava a Košiciach a vo Vojenskom historickom ústave. Autor viacerých publikácií s právnou a historickou tematikou.

V roku 1932 ste vstúpili do sociálnodemokraticej strany, neskôr dvakrát do KSS. Prečo ste po všetkých životných peripetiách stále šmrncnutý doľava?

- Je to rodinná tradícia. Otec bol pôvodom poľnohospodársky robotník. Narodil som sa síce na dedine, ale vyrástol som v bratislavskej národnostne pestrej proletárskej štvrti Zuckermandli. A tak som nemal nacionalistickú výchovu, ani náboženskú, skôr občiansku. Najviac tam žilo Nemcov, Slováci tvorili menšinu, Maďarov bolo ešte menej. Avšak nacionálne tam vystupovala iba rodina Pogányovcov. Rodina s pôvodne slovenským, no pomaďarčeným priezviskom - Gyurkovicsovci - sa zase ponemčila. Ako študent som sa neskôr angažoval v samovzdelávacom krúžku socialistickej spolupráce, kde boli mladí sociálni demokrati i národní socialisti.

Po absolvovaní právnickej fakulty ste začas pracovali ako redaktor sociálnodemokratického denníka Robotnícke noviny...

- Áno, predtým, ako som nastúpil na vojenskú prezenčnú službu. Vždy som chcel byť novinárom, ale už som sa k tejto profesii nevrátil.

V roku 1944 viedli vaše kroky do komunistickej strany. V posledných rokoch sa veľa popísalo, ako sa počas Povstania násilným spôsobom zlúčila sociálna demokracia s KSS. Je to pravda?

- Bolo to celkom inak. Zúčastnil som sa vtedy v Banskej Bystrici na zlučovacom zjazde. Sami sociálni demokrati iniciovali, aby sa zjednotená strana nazývala KSS. Pôvodne komunisti označovali sociálnych demokratov za najväčších nepriateľov - sociálfašistov. Keď Stalin počas vojny rozpustil Kominternu, považovali sme to za obrovské víťazstvo. Dvere spolupráce sa dokorán otvorili. Veľké sympatie medzi nami mala Titova komunistická strana, ktorá v Juhoslávii dosiahla v boji proti nemeckým nacistom mimoriadne úspechy. Zjednotenie dvoch ľavicových strán na Slovensku bolo celkom spontánne. Keď som sa v roku 1945 rozprával s dlhoročným členom sociálnodemokratickej strany Ivanom Dérerom, tak som mu to vysvetľoval. Bolo to z presvedčenia. Navyše sme to chápali skôr tak, že komunisti sa vracajú do sociálnodemokratickej strany. Veď si vlastne osvojili náš program, vrátane princípov parlamentarizmu.

Kedy vás načal chrobák pochybností?

- Ako bomba na mňa zapôsobila roztržka medzi Stalinom a Titom. V júni 1948, keď v Prahe práve rokoval zlučovací zjazd KSČ a ČSSD, zavolal mi šéfredaktor Pravdy Edo Friš, že mám osobne prevziať v redakcii Rudého práva obálku s článkom - kritikou Tita a urýchlene ju s fotoreportérom Dubovským priniesť do Bratislavy. Keď som si to na druhý deň prečítal v novinách, bol som zhrozený. Vedel som, že sa ostré tvrdenia vôbec nezakladajú na pravde. Osobne sa ma to dotklo, lebo som bol predsedom Spoločnosti priateľov Titovej Juhoslávie. Onedlho sa na Devíne konal tradičný Všeslovanský deň, na ktorý už predtým pozvali juhoslovanskú delegáciu. Povereník Laco Novomeský ma požiadal, aby som sa o ňu staral. A tak som sa stal svedkom, ako generál Maslarič z Belehradu počas zúrivej hádky chytil pod krk sovietskeho generála Gundorova. A bolo po slovanskej družbe.

Potom vás skoro zomleli mlyny monsterprocesov proti tzv. buržoáznym nacionalistom. Prečo ste v roku 1963 opäť prijali stranícku legitimáciu?

- Nazýval som ju živnostenským listom. Napriek tomu, že ma po neoprávnenom odsúdení v roku 1956 občiansky a právne rehabilitovali, nič sa nezmenilo. Istý čas som bol nezamestnaný, potom som získal len podradné miesto. Môj najstarší syn, ktorý sa vynikajúco učil, mohol zmaturovať iba vďake mojej spolužiačke, Zajacovej sestre, ktorá bola riaditeľkou školy na Palisádach. Na vysokú už nemal šancu. Naozaj mi išlo o živnosť.

Väznenie v 50. rokoch nebolo pre vás novou skúsenosťou, predtým ste zažili žaláre slovenského štátu. Počas SNP ste boli pre zmenu poľný prokurátor a náčelník spravodajského oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov. Verejnosť vás však najviac spája s pôsobením obžalobcu Národného súdu proti ľudáckym prominentom. Žiadali by ste aj dnes trest smrti pre Jozefa Tisu?

- V zásade áno, podľa vtedy platného práva. Ale v konečnom dôsledku podľa toho, ako by sa bol Tiso zachoval. Osud držal vo svojich rukách. Z jeho pohľadu nič nebolo stratené. Dokonca sa objavil list, ktorý síce Edvard Beneš napísal Klementovi Gottwaldovi až v deň, keď už bol Tiso odsúdený. Vraj z ľudských dôvodov by bývalý slovenský prezident nemusel dostať najvyšší trest. Lenže Beneš mal zviazané ruky tým, že vopred vyhlasoval, že je ústavný prezident a že sa pri zvažovaní o udelení milosti zachová tak, ako zváži vláda. Podľa trestného poriadku však nebol pri konečnom rozhodovaní od nej závislý. Franz Jozef ako uhorský kráľ v dvoch prípadoch udelil milosť, hoci ju minister pravosúdia pri nepolitických vraždách nedoporučil.

Z právneho hľadiska bol teda rozsudok nad Tisom oprávnený. Ale čo z politického?

- Dnes už vieme viac. Tiso hral vtedy vabank. Jeho obhajca Ernest Žabkay mi rozprával, aký bol z neho nešťastný. Prosil svojho mandanta, aby bol radšej ticho, nech nezväzuje ruky predsedovi Demokratickej strany a SNR Jozefovi Lettrichovi. Už vtedy sa šepkalo o tajnej dohode, podľa ktorej Lettrich sľúbil, že Tisovi zariadi milosť. Rozhodujúce bolo Predsedníctvo SNR, cez ktoré išli všetky rozsudky Národného súdu. Najprv sa k tomu vyjadrili predseda Národného súdu, obžaloba, povereník spravodlivosti... Každý mohol vyriecť stanovisko, ale nik nebol viazaný predošlým. Podľa Trestného poriadku sa mal vyjadriť i generálny prokurátor - v tom čase Dérer. Ale ja som s ním neskôr hovoril, vraj to vôbec nešlo cez Najvyšší súd.

A Dérer by odporučil milosť?

- Tvrdil mi, že samozrejme nie. Tak ako ja. Keď som žiadal trest smrti spolu s ďalšími žalobcami, bola to viac-menej akási demonštrácia, aby sa urobil rozdiel medzi Šaňom Machom a Tisom. Mach sa zachránil. Ťažko povedať, či bol taký mazaný, ale na súde sa kajal. Avšak Tiso do omrzenia zdôrazňoval: Keby sme mali zase začať, konal by som presne tak ako dosiaľ. Pritom sme mali v rukách jasné dôkazy.

Nepohlo sa v ňom svedomie, ani keď ste mu predložili znepokojujúce listy o situácii na Slovensku, ktoré posielali zástupcovia Svätej stolice do Vatikánu?

- Nie. Nerozladil ho ani list pápežského nuncia Giuseppe Burzia o výsledku rokovania s Tisom v čase, keď bola najväčšia lapačka na tzv. nepohodlných. V Bratislave koncom septembra 1944 zatkli 2000 ľudí, medzi nimi neboli iba Židia. Dialo sa to v bezprostrednej blízkosti prezidentského paláca. Medzi gestapákmi vynikal prešpurácky Nemec Poor. Zatknutých likvidoval takým spôsobom, že oceľovou tyčou ich udieral po šiji a prerazil im miechu. Mŕtvoly hádzali do Dunaja alebo ich zahrabávali v Petržalke. Neskôr Poora chytili a odsúdili Sovieti. Jeho syn po rokoch žiadal od nemeckej vlády otcovu rehabilitáciu. Dočkal sa vysokej finančnej náhrady.

Všeličo sa šušká o mieste Tisovho posledného odpočinku. Viete, kde je pochovaný?

- To sa odo mňa chcel silou-mocou dozvedieť niekdajší poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský. Koncom 60. rokov som odovzdal Múzeu SNP v Banskej Bystrici rukopisné spomienky. On sa k nim dajako dostal a potom prišiel drankať odo mňa podrobnosti. Spočiatku mi lichotil, že vraj proces s Tisom bola česká, Benešova záležitosť a mňa do toho iba vmanévrovali. Chcel odo mňa vedieť, kde je Tiso pochovaný. Rozčúlil som sa. Ja som bol jeden z troch obžalobcov, a nie hrobár! Ani som sa nezúčastnil na vynesení rozsudku, ani na jeho vykonaní. To už bola vec štátneho zástupcu. Pokiaľ viem, spálili ho v anonymite. Čarnogurský sa mal radšej spýtať obhajcov. No zdá sa mi, že Žabkay sa s Tisom iba dopredu rozlúčil, na poprave už nebol.

Udelenie milosti vodcovi a prezidentovi vojnového štátu predpokladala aprílová dohoda medzi tzv. povstaleckou časťou DS a umiernenými ľudákmi...

- Druhého apríla 1946 sa o nej písalo vo všetkých novinách. Avšak táto klauzula sa v dohode otvorene nespomínala. Blížili sa voľby do Ústavodarného zhromaždenia. Július Ďuriš - a rovnaký názor zdieľal aj Viliam Široký - tvrdil: "Na Slovensku získa komunistická strana väčšinu. Prevalcujeme demokratov, bude to ohromné!" Mal som na to iný názor. Veď som bol náčelník spravodajského oddelenia Hlavného štábu ministerstva národnej obrany v Prahe. Dostávali sme informácie o stave verejnej mienky. Podľa nich som vedel, že budeme radi, keď KSS získa 20 percent hlasov.

Napokon komunisti dosiahli na Slovensku 30 percent, v českých krajoch o desať viac. Čím si vysvetľujete taký rozdiel?

- Na rozdiel od Slovenska v Čechách išla KSČ do volieb s nekomunistickým programom. Gottwald tvrdil, že nezriadia kolchozy, že sa všetko nezoštátni ako v Rusku, ale že sa budú parcelovať veľkostatky a pôda po sudetských Nemcoch. České roľníctvo nadšene volilo komunistov. Slovenský vidiek jednoznačne sympatizoval s DS. Napriek tomu Ďuriš opakoval, že dedina ide s KSS. Mal som vážne obavy. Gustáv Husák ma však ubezpečoval, že o nízkych preferenciách dobre vie. Preto sa s Lettrichom dohodol, že pôjdu do volieb pod jednotnou kandidátkou Slovenského národného frontu na paritnom princípe. Považoval som to v danej situácii za geniálny ťah.

Ale v apríli 1946 sa to ukázalo ako nepriechodné.

- Áno. Vtedy som už pôsobil v Prahe ako námestník generálneho vojenského prokurátora. Stretávali sme sa v tzv. národnom klube pri ministerstve zahraničných vecí. Schádzali sa tam politické osobnosti ako napr. Heidrich či Körber, ktorý sa neskôr stal vyslancom v Belehrade a premenil si priezvisko na Korbel. Bol to otec súčasnej štátnej tajomníčky USA Madeleine Albrightovej. Bol to veľmi inteligentný človek, macher. Z Londýna si ho priviezol minister Jan Masaryk ako svoju pravú ruku.

Poďme zase na Slovensko. Prečo sa tak zle skončili voľby pre KSS?

- Po konferencii v Žiline, kde sa uskutočnil vnútrostranícky prevrat a Široký sa stal predsedom KSS, mali v Bratislave iné starosti, ako sa dokonalejšie pripraviť na voľby. Husák sa sústredil na pražské rokovania o novom postavení Slovenska v ČSR. Honza Masaryk nám pri jednej príležitosti pošuškal: "Nedejte se ošmeknout týma Čechúnmi." V Husákovom byte sme mávali minimálne raz do týždňa seansy, na ktorých sme hodnotili politický vývoj. Ale nik takú dohodu DS s bývalými ľudákmi neočakával. Napokon aj samého Lettricha to zaskočil. Potvrdil mi to činovník DS Martin Kvetko, keď sme sa stretli po novembri 1989 v Bratislave. Pôvodne mala vzniknúť katolícka strana na čele s Vavrom Šrobárom...

Pri tom sa angažoval i spomínaný Čarnogurský.

- Aj on. To bola jeho politika - prešmyknúť sa do všetkého, aby mohol vystupovať ako predstaviteľ katolíkov. Bolo jasné, že táto strana mala odlákať hlasy DS. Lettrich bol naštvaný, ale potom rokoval s jej predstaviteľmi - Milošom Bugárom a Jánom Kempným. Ondrej Pavlík sa veľmi nemal čo chváliť, že on ako povereník SNR po vojne inicioval zoštátnenie školstva. Prvý bol Lettrich - už počas Povstania. V mnohých ideologických veciach bol oproti svojmu konkurentovi z DS Jánovi Ursínyimu pokrokovejší. Preto si s Husákom lepšie rozumeli. Husák považoval aprílovú dohodu za podraz. Nikdy nechcel o nej veľmi hovoriť. Z jeho rečí som však vycítil, že založiť katolícku stranu bol nápad Širokého. Iróniou osudu táto iniciatíva podnietila zjednotenie demokratov a ľudákov, ktorí sľúbili, že dedina bude voliť tak, ako oni chcú, lebo vraj majú farárov v rukách. Neklamali...

Aké ste mali vzťahy s Gustávom Husákom?

- Viac než intímne. To sa tradovalo ešte zo štúdií v Masarykovom reálnom gymnáziu na Grösslingovej ulici v Bratislave. Husák chodil o ročník nižšie. Na škole pôsobili samovzdelávací krúžok, v ktorom sme obaja pôsobili. Dokonca sme spolu uspeli v literárnej súťaži, ktorú vypísali pri príležitosti 10. výročia založenia ČSR. Neskôr sme sa často stretávali v dome pri Horskom parku , ktorý mu po smrti Jozef Gregora Tajovského prenajala pani Hana. Z vilky Husák urobil "kolchoz", kde býval spolu so Samom Falťanom, Felixom Vašečkom, Hemelkom a ďalšími, ktorí prispievali na nájomné... Počas vojny sa tam stretávala ľavicová inteligencia, bol to taký literárny salón.

Podľa spomínaných mien usudzujem, že sa tam aj pripravovalo Povstanie.

- Čiastočne. Historik Jozef Jablonický tvrdí, že Husák bol spočiatku opatrný. Má pravdu, v aktívnom odboji sa začal angažovať až v roku 1943. Hoci na začiatku vojny pred okupáciou Francúzska mala jeho prvá manželka Magda styky s politickou emigráciou. So spolužiakom Tokárom som zabezpečoval, aby sa jej necenzurované listy posielali cez Juhosláviu do Paríža. Tak boli v kontakte aj s Vladom Clementisom.

Rozišli sa vaše životné cesty s Husákom po šesťdesiatom ôsmom?

- Presnejšie po šesťdesiatom deviatom. Ešte v roku 1968 ako podpredseda vlády ČSSR naliehal, že mi zaručí plnú rehabilitáciu, len aby som sa stal generálnym prokurátorom. Nahneval sa, že sa ja, ani Vašečka nedáme ním zmanipulovať. Ako kamarátov nás považoval za svoje mužstvo, ktoré ho musí poslúchať. O ponúkaný post som neprejavil záujem aj preto, lebo som mal zlé skúsenosti z práce vojenského prokurátora na prelome 40. a 50. rokov. Vtedy mi vyšetrovatelia z kontrarozviedky predložil spis, týkajúci sa istého Šimku z Dubnice nad Váhom. Skontaktoval sa s ním emigrant z myjavských kopaníc, vraj mu prináša pozdrav od priateľa z Mníchova. Postupne ho zapojil do špionáže ohľadom výroby zbraní. Jedného dňa si eštébáci prišli po Šimku do fabriky. Všetko priznal, našli uňho fotokópie tajných dokumentov. Na tento celkom jasný prípad nadväzovala myjavská skupina na čele s Ing. Zemanom. Oboch odsúdili na trest smrti. Neskôr, keď zavreli mňa, som sa v árešte dozvedel, že im udelili milosť. Išlo vraj o nezákonnú iniciatívu provokatéra, ktorého chcela kryť ŠtB. Podobne ako Karola Pazúra, ktorý dal povraždiť vyše mesiaca po skončení 2. svetovej vojny v obci pri Přerove evakuovaných slovenských Nemcov z Gelnice.

Na druhej strane vám dodnes vyčítajú proces, ktorý vyústil do popravy viacerých mladých Trenčanov. Ako sa naň s odstupom času pozeráte?

- Za to bol zodpovedný ktosi celkom iný. Emigranti okolo Ferdinanda Ďurčanského urobili z niekoľkých mládencov kamikadze. Po novembri 1989 sa to proti mne snažila zneužiť Konfederácia politických väzňov. Už v decembri ma jeden môj známy podplukovník z krajskej správy v Košiciach informoval, že sa pri redakcii regionálnych novín KDH vytvorila akási vyšetrovacia komisia, ktorá mala hľadať dôkazy, že som sa ako prokurátor dopustil trestných činov. Zámer bol jasný - keď mi dokážu jednu neprávosť, tak by potom ľahšie spochybnili celý proces proti Tisovi. Osobne sa v tom angažoval advokát rodiny Čarnogurských Tibor Böhm, ktorého Václav Havel na prianie Jána Čarnogurského vymenoval za generálneho prokurátora ČSFR. Böhm podal návrh na revíziu Tisovho procesu. To bolo vari jeho jediný počin vo funkcii generálneho prokurátora. Havla to dožralo a nahradil ho Ivanom Gašparovičom.

Vráťme sa k Albertovi Púčikovi z Trenčína.

- Išlo o veľkú skupinu. Mnohí z bývalých aktivistov Hlinkovej mládeže, vyškolených pre špionážnu činnosť v kurzoch Slovenskej tajnej ochrany, na sklonku vojny evakuovali. Ale po kapitulácii Nemecka sa vrátili domov. Tam ich obyvatelia spoznali a tak ich okresné ľudové súdy ako kolaborantov odsúdili zväčša na tresty do ôsmich mesiacov. Tie si odpykávali v pracovnom tábore na stavbe Oravskej priehrady. Medzi nimi bol i Púčik, ktorý z tábora ušiel. Potom jeho, Antona Tunegu a ďalších z trenčianskeho gymnázia využil Jozef Vicen a dr. Mikula, ktorí zbierali špionážne informácie pre Američanov. Celé Slovensko si rozdelili na zóny a mali i vlastnú vysielačku s názvom Biela légia. Prechádzali tajne cez rieku Moravu, donášali správy. Naša kontrarozviedka na to prišla, avšak s hrôzou zistila, že najzávažnejšie informácie im poskytoval Púčikov spolužiak nadporučík Tesár, ktorý mal v ŠtB na starosti tajný protokol. Bilo sa na poplach... Pri hlavnom pojednávaní som očakával, že Tesárovi i Púčikovi udelia absolútny trest. Púčika však neodsúdili na smrť. Preto ma prekvapilo, že sa jeho obhajcovia odvolali. V takom prípade to bola aj povinnosť žalobcu. Tým sa to celé pre mňa skončilo. Na ďalšom konaní, kde Púčikovi uložili trest smrti, som sa už nezúčastnil. Pritom stačilo, aby si ktosi dal tú námahu, prezrel si trestný spis a dobre by vedel, že ma nemôže z takýchto vecí obviňovať.

Po 21. auguste 1968 ste sa niekoľkokrát verejne vyslovili proti tzv. pomoci bratských armád Československu. Otvorene ste ju označili za okupáciu. Prečo vás z KSS nevyhodili?

- Ako dôchodcu, ktorý v záver svojej kariéry pracoval na bratislavskom oddelení Vojenského historického múzea, si ma zavolali na Jeleniu ulici. Ešte predtým mi predseda previerkovej komisie, môj kamarát Jozef Fraňo prezradil, že mu telefonoval Husák. Dozvedel sa, že sa pripravujú vylúčiť ma zo strany, lebo som na mítingu v Prievidzi žiadal rozpustenie Ľudových milícií. Husák naliehal, aby mi dali iba stranícky trest. Fraňo ma teda ubezpečil, že komisia nepoloží povinnú otázku, ako hodnotím vstup armád Varšavskej zmluvy, lebo dobre vedel, ako odpoviem. Všetko prebiehalo bez väčších problémov. Po dlhšej porade mi udelili pokarhanie s výstrahou. Na to som reagoval: "No to ste ale grandi!" Tento výrok mal ďalšie nepríjemné pokračovanie. Husák sa to zrejme dozvedel, lebo potom ma jeho budúca druhá manželka Vierka Millerová informovala: "Gusto mi povedal, aby som tebe, Vašečkovi a Pavlíkovi odkázala, že je všetko v poriadku. Nebojte sa, do jesene s nimi vybabre." Myslel tým Sovietov. Až mi mráz prešiel po chrbte: "Naozaj tomu verí?"

Ešte ste sa niekedy s Husákom stretli?

- Áno. Na oslavách SNP, hádam v roku 1974. Zišli sme sa v banskobystricom hoteli Lux spolu s množstvom oficiálnych hostí, Lubomírom Štrougalom a s celou perepúťou. Husák mi nezabudol pripomenúť, ako ma v previerkách zachránil. Na poslednom stretnutí som pochopil, že je veľmi chorý. Poznal ma už len podľa hlasu: "Aha, koho to počujem? To je Džugo Rašla." Písal sa august 1989. Vtedy sme sa viac rozprávali s novým premiérom Ladislavom Adamcom, ktorý si sťažoval, že zdedil dedičstvo, zaťažené obrovskou hypotékou.

Mohol Husák v roku 1968 a 1969 urobiť čosi iné?

- Mohol. Nemal brať na seba úlohu spasiteľa, tým vošiel do dejín zle. V auguste 1968 mal ponechať iniciatívu Ludvíkovi Svobodovi, ktorému boli Sovieti viac zaviazaní. Samozrejme, keby bol Svoboda trochu mladší. Ale mohol sa už ako starý chlap obetovať, nech zodpovednosť zostane na ňom. Neverím, že by Brežnev rozkrútil masové represálie.

Vidíte spoločné historické paralely medzi Husákom a Tisom?

- Mám dojem, že keď prišiel Čarnogurský ako premiér a František Mikloško ako predseda SNR v novembri 1991 Husákovi na pohreb, tak chceli demonštratívne vyvolať dojem, že svojím osudom očistil povesť Tisu. Aj sa vraj osobne obetoval, keď si vybral z dvoch ziel to menšie. Ale takéto porovnanie pokrivkáva. Tiso mal širšie možnosti vycúvať. Lebo čo on zachránil? Nezachránil Rudolfa Viesta, Jána Goliana, ani tisíce ľudí, ktorých po potlačení Povstania gestapo a POHG popravovali a poslali do koncentračných táborov. O Husákovi sa aspoň dá tvrdiť, že nedopustil veľké politické procesy. Burzio 29. septembra 1944 po neúspešnom internovaní v prospech 2000 zatknutých napísal pápežovi list. Uvádzal v ňom, že Tiso kategoricky odmietol jeho prosby. Prejavil neciteľnosť k osudu perzekuovaných a bránil sa tým, že si to vraj vyžadujú vyššie záujmy vojny. To bolo naozaj hrozné.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984