Harmonizácia alebo súťaž
V akademických a politických debatách sa môžeme stretnúť s tými najprotirečivejšími hodnoteniami konkurencie v oblasti daňovej politiky.
Podľa jednej skupiny nedostatočná koordinácia daňovej politiky na úrovni jednotlivých štátov vedie k deštruktívnej konkurencii, ktorá podomieľa sociálny štát a financovanie nevyhnutných verejných statkov. Pre inú skupinu je takáto konkurencia - analogicky konkurencia na trhoch súkromných statkov - vítaným mechanizmom, ktorý podriaďuje politiku tlaku výkonu a chráni občana a podnikateľa pred fiškálnym vykorisťovaním.
Férové a neférové spôsoby konkurencie
Najprv musíme jasne rozlíšiť medzi férovou a neférovou konkurenciou v oblasti daňovej politiky. Je férové, keď štát ponúka domácnostiam a podnikateľom nízke daňové zaťaženie, pretože disponuje výkonnou administratívou a moderným sociálnym systémom a nezaťažuje štátny rozpočet subvenciami pre starý priemysel alebo z hľadiska sociálnej politiky sotva zdôvodniteľné transfery pre politicky dôležité záujmové skupiny. Takýto štát si úspešnou hospodárskou politikou vyslúžil to, že prichádzajú doň investori, pretože na jeho území dostávajú "hodnotu za svoje peniaze". Férové je i to, keď štát, ktorý nie je schopný reforiem, dostane účet vo forme zápornej bilancie priamych investícií. Je ľahko pochopiteľné, že v krajine, ktorá sa nevie odhodlať na reformy, by politici radi zastavili túto súťaž v znižovaní daňového zaťaženia. Toto by im uľahčilo ústretovosť voči lobistickým skupinám a ľahšie by zdôvodňovali nechuť k reformám. Obmedzenie súťaže by ale nebolo v záujme občana tohto štátu, pretože tým sa znižuje tlak na realizáciu nevyhnutných reforiem. Každé oneskorenie reforiem však nakoniec len zvyšuje ich nákladnosť.
Neférová je súťaž aj vtedy, keď sa porušuje princíp ekvivalencie, a ten, kto využíva verejné statky istej krajiny, neplatí v tejto krajine dane.
Odporúčania pre hospodársku politiku
- Na pozadí tohto rozlíšenia možno formulovať tieto odporúčania:
- Aj v rámci EÚ je treba z principiálnych dôvodov zachovať autonómiu daňovej politiky v rámci jednotlivých štátov. Je potrebné odmietnuť úvahy o zavedení všeobecnej hranice najnižšieho daňového zaťaženia alebo zavedenie jednotnej dane vo všetkých krajinách EÚ. Takéto opatrenia by s vaničkou vyliali aj dieťa, pretože by odstránili nielen neférové, ale aj férové súťaženie v oblasti daňovej politiky. Pre tvorivosť a výkonnosť politiky jednotlivých štátov je užitočné, keď sa tento konkurenčný tlak zachová. Okrem toho po prechode k menovej únii a po strate stupňov slobody pri úrokovej a kurzovej politika je dôležité umožniť rozdiely medzi jednotlivými štátmi na fiškálnej rovine.
- Existujú isté sféry neférového súťaženia v oblasti daňovej politiky a to pri dňovom dumpingu pri zdaňovaní podnikateľov (napr. daňové privilégiá pre zahraničných priamych investorov) a v oblasti zdaňovania výnosov z kapitálu. Úsilie EÚ zaviesť kódex správania, ktorý by obmedzil neférovú súťaž v oblasti daňovej politiky, alebo pokusy o opätovné zavedenie dane z úrokov ide správnym smerom. Toto úsilie by malo byť doplnené na rovine jednotlivých štátov reformou zdanenia kapitálových výnosov podľa severského modelu.
Všetky legitímne snahy o obmedzenie neférového daňového súťaženia by nás nemali odviesť od pochopenia nasledujúcich skutočností: Krajina ako je Nemecko, ktoré, pokiaľ ide o bilanciu priamych zahraničných investícií, si jasne musí uvedomiť príčiny tejto situácie. Musí sa zlepšiť pomer medzi výnosmi a nákladmi verejných aktivít. Musí sa urýchliť modernizácia štátnej správy. Musia sa znížiť subvencie. Sociálny štát sa musí modernizovať tým, že väčší dôraz sa bude klásť na poistenie. Výlučne reštrukturalizáciou príjmovej stránky - presunom sociálnych odvodov do ekodaní - sa nedá riešiť zásadný problém nekonkurenčného pomeru medzi nákladmi a výnosmi. Tak isto je treba posilniť flexibilitu pracovného trhu a tak zmierniť veľkú nevýhodu nevyhnutnosti financovať daňami a odvodmi vysokú nezamestnanosť.
Autor je pracovníkom Centra pre európsky ekonomický výskum v Mannheime
