Údel oťažieva už prostým trvaním

Je v liptovskom regióne, resp. v liptovskej tradícii niečo, čo Vás podľa Vášho názoru formovalo ako básnika? - Môj, ako sa zvykne hovoriť, spev uskutočnil sa spôsobom akoby naozaj vtáčím. Prišiel na svet v útulnom uzavretom vajíčku vrchárskeho kraja, ktorý sa volá Liptov.
Počet zobrazení: 1479

Je v liptovskom regióne, resp. v liptovskej tradícii niečo, čo Vás podľa Vášho názoru formovalo ako básnika?

- Môj, ako sa zvykne hovoriť, spev uskutočnil sa spôsobom akoby naozaj vtáčím. Prišiel na svet v útulnom uzavretom vajíčku vrchárskeho kraja, ktorý sa volá Liptov. Môj spev dostal od tohto vajíčka všetko, čo ku svojmu spevu dostane od svojho vajíčka škovránok. Ešte aj materinskú reč hodnú básne, keďže tá reč bývala v týchto končinách čistá ako horská riečka. Vôbec - všetky pramene tu boli čisté, ako ich stvoril Boh, "ten, ktorý nespančoval ani kvapku rosy". Táto krajina bola pre moju báseň velikým darom.

Čo bolo Vašou najdôležitejšou skúsenosťou po prvotine "Až dozrieme?"

- Svoju najdôležitejšiu skúsenosť som absolvoval už päť rokov pred vyjdením prvotiny Až dozrieme. Tú skúsenosť by sme pokojne mohli pomenovať podľa Balzaca. Stratené ilúzie.

Odhliadnuc od zbierky "Chlapec" museli čitatelia čakať až do roku 1968, kým ste uverejnili zbierku "Zvony" Prečo to tak dlho trvalo?

- Ak spoločenská možnosť vydania zbierky Až dozrieme mala historické meškanie päť rokov (jej rukopis bol hotový tak dlho) pri zbierke Zvony meškanie narástlo až na dvanásť rokov. Prečo? Ono to s tou destalinizáciou šlo ako v lete na saniach. A po maďarských udalostiach sa do kultúry bývalého Česko-slovenska opäť nasťahovali päťdesiate roky.

Zdá sa, že báseň "Ľudstvo" z Vašej prvej zbierky je istým artefaktom i pre Vašu neskoršiu tvorbu?

- Máte pravdu. Ako sa ukázalo, tá báseň, bez toho, že by to vtedy bola tušila, stala sa logom mojej tvorby.

Čo pre Vašu básnickú tvorbu znamená mytológia?

- Sestru básne, ba možno jej siamske dvojča. Mýtus je dušou básne a báseň je najčastejším spôsobom tlmočenia mýtu. Od čias prorokov až po časy prognostikov, (keďže novodobé mýty sa zvyknú tváriť učene).

V básni Čo je báseň pripomínate, že treba vedieť, že sa rieka neskladá z rýb". Podľa Vás "o to jej je viac, o čo je báseň väčšia od slova". Vidíte príbuzenstvo medzi svojím básnickým ideálom a transcendentnosťou mytologických symbolov či symbolov vôbec?

- Tendencie zmaterializovať báseň a ponímať ju ako organizáciu slov sú staršieho dáta a idú, takpovediac, s duchom bezduchého času. Ako však potom vysvetliť pocit veľkých autentických básnikov, pocit, ktorý sa im nepretržite vracia, pocit, že absolútna báseň je báseň bez slov? A že zoči voči hudbe často zaznie slovo len ako jej netaktné prerušenie, neobratné skočenie do jej reči? Ba ako pokus o svätokrádež? Vládcovia času sedia okolo svojho ohňa mlčky - ako je to v jednej z najkrajších slovenských ľudových rozprávok. A báseň iba po prstoch obchádza tú scénu svojím obrazným videním. To isté robia mýty a symboly, o ktorých povedal nemalý slovenský básnik: - Symboly žijú v nás a za nás žijú ďalej. -

Báseň "opracúvate", až kým pred čitateľom nestojí mlčky a výrečne. Spočíva podľa Vás v mlčaní osobitná eruptívnosť poézie?

- Je to ako pevne držať v rukách uzdu koňa, hrabúceho kopytom od netrpezlivosti. Keď tú uzdu nakoniec povolíte, kôň vyrazí ako blesk a "rozprávkovo" sa pýta svojho jazdca: "Ako mám s tebou ísť? Či ako slniečko, či ako vietor?"

Rozdiel medzi básňou a prebásnením je asi ako rozdiel medzi dvoma zvrchovanými "kráľovstvami". V čom vidíte osobitosť slovenského "kráľovstva"? Inými slovami - čo pre Vás znamená genius loci Slovenska?

- Celý život o ňom hovorím knižkami svojich básní. Nevedel by som to komprimovať do jednej odpovede jedného rozhovoru. Navyše - publicistické "vysvetľovanie" vlastnej básne je jej rozmieňaním na drobné. Ak tie básne budete čítať, určite to tam nájdete. Ja som v tom slovenskom kráľovstve bez kráľov tak natrvalo, ako keby spomenutý škovránok spieval stále vo vajíčku. Je to moja výhoda, ale aj môj limit. Aj krídla aj putá.

Čo pre Vás ako básnika znamená kríž?

- V kráľovstve, o ktorom je reč, vždy bývalo dosť dreva na kríže. Aby sme boli spravodliví - teda aj dosť dreva na kolísky. Boh navštevoval túto krajinu krížom a kompenzoval jej to jej krásou a množstvom jej detí. To všetko ostalo hlboko vo mne - aj kríž, aj dieťa, aj tá krása. Navyše - v kultúre, ktorá ma odchovala, kríž bol základnou osnovou. Ponechal som si ho aj počas štyroch desaťročí cieleného ideologického "odkrížovania".

Viaceré z Vašich básní, ktoré poznám, vo mne evokujú dojem akejsi predsiene k eseji. Je pre Vás báseň istým zavŕšením alebo skôr tým, čo ostane z podstaty, keď esej je už "napísaná", resp. premyslená?

- Z hľadiska pracovného postupu pri tvorbe básne je poradie skôr opačné. Čosi ako esej je predsieňou básne. Poznámky, útržky, prvé pokusy o formuláciu sú svojou podobou bližšie eseji ako básni. Lenže tú esej číta iba ohník v kachľovej peci, ktorá je susedkou môjho stola. V skutočnosti sa cítim byť predovšetkým básnikom, a tak je báseň predsieňou akejkoľvek mojej činnosti. Aj keď to v životopise nebolo také jednoduché. Tridsaťpäť rokov som si zarábal na chlieb ako vysokoškolský učiteľ. Chlebová povinnosť tam neprikazovala písať básne, ale prednášať dejiny slovenskej a českej literatúry XX. storočia. Aj z toho mi vyplynula forma eseje ako čohosi, čo nie je v rozpore s básňou, naopak, v mnohom jej je podobné. Na počiatku však bolo slovo básne.

Ste aj esejistom... V čom je podľa Vás rozdiel medzi básňou a esejou a v čom sú si podobné?

- Svojho času som o tom písal v úvahe o Alexandrovi Matuškovi, tvorcovi novodobej slovenskej eseje. Esej je syntézou vedeckého a umeleckého myslenia. Vo svojom prenatálnom štádiu je vedou s jej klasickými atribútmi: výskum, opakované overovanie faktov. Výsledok výskumu však formuluje obrazne, skrze metaforu. Ako keby z úcty voči nemu púšťala umenie pred seba a trochu sa ostýchala brať ho do svojho vleku. A to je voda na môj mlyn.

Označili by ste svoju poéziu ako "esejistickú" alebo ako "aristotelovskú" - v tom zmysle, že rezonuje ako "odpoveď" s imanentnými otázkami, ktoré čitateľa vťahujú do rozhovoru v básni?

- Jedno či druhé mi vo svojej výlučnosti pripomína oné tesné logicistické priehradky, do ktorých sa báseň obyčajne nevmestí. Moja báseň reflektuje svet v jeho aristotelovskej vecnosti, avšak vystríha sa toho, aby aristotelovsky kodifikovala mýtus a jeho metaforické tlmočenie zapisovala do betónu veristickej reality. Chápať mýtus takto mohlo by znamenať v konečnom dôsledku jeho stratu. To potom báseň rýchlo uteká k "eseji", čiže k sebe samej, pokračovateľke prorokov.

Podľa Michala Gáfrika nastavil slovenský modernista Ján Halla alias Ivan Gall svojmu národu zrkadlo slovami: "Sú národy malé a literatúra ich robí slávnymi, a my, ktorí máme toľko prajných dispozícií, divukrásnu prírodu, originálnu povahu ľudí, zriedkavý boj o život, nemôžeme vytvoriť nič umeleckého alebo individuálne slovenského, čo by vzbudilo nový, pozoruhodný tón v koncerte svetovom, len preto nie, že ohradili sme sa čínskym múrom a radšej za vetrom driememe, čo zatým druhí študujú a boria sa. A predsa história učí, že kozmopolitizmom našli národy svoj nacionalizmus a individualitu." (In: Michal Gáfrik, Próza slovenskej moderny, Bratislava, 1993, str. 13)

- Zrkadiel nastavovaných spoločenstvu a jeho kultúre býva ako v zrkadlovej sieni. Ale jednotlivé zrkadlá akoby zrkadlili hlavne to, čo je za zrkadlom. Z celku, ktorý je pred zrkadlom, reflektujú tie zrkadlá len svoju výseč. S pravidelnosťou, ktorá nie je bez logiky, trvalo sa v umení striedajú dva prúdy. Jeden z nich akceptuje tradičné, druhý prijíma prednostne popudy zvonku. Prúdy sú voči sebe antagonistické, útočia proti sebe a tým sú nevyhnutne jednostranné. Paradoxom však je, že kultúra spoločenstva ich v rovnakej miere potrebuje obidva. Na novú kvalitu stromu je potrebný nielen vrúbeľ z iného sadu, ale aj domáci podpník, ktorý ho unesie. Inak to všetko neprekročí hranice epigónstva, napodobňujúceho raz "cudzích", raz "svojich". Zrkadlo nastavované Ivanom Gallom zrkadlí jednostranne. Ale to nič nemení na skutočnosti, že Moderna bola pre slovenskú poéziu ako úrodný dážď.

Keď čítam Vašu báseň "Pán Björnson", mám pocit, akoby ste hľadali zatiaľ nezavŕšenú slovenskú individualitu, ktorá by sa prejavovala tak v národnej pospolitosti, ako aj v štátnej zvrchovanosti... Čo podľa Vás chýba slovenskému národu? Inými slovami, v čom asi spočíva to nevyhnutné "viac", - v porovnaní s tým, čo ste konštatovali v básni "Slovensko, zbohom"?

- Sebaisté enumerácie toho, čo ktorému spoločenstvu chýba, sú skôr doménou politikov a publicistov. Nie som ani jedno, ani druhé. Odpovedať Vám môžem len ako autor spomenutej básne Pán Björnson.

Báseň vzniká v konkrétnom čase a je jeho odozvou. Aj s touto básňou bolo tak. Dnešná vlna globalizácie s európskym hviezdičkovým kolotočom v modrom poli nie je originálna. Teritórium bývalých socialistických štátov absolvovalo prvú vlnu globalizácie hneď po druhej svetovej vojne. S kosákom a kladivom v červenom poli a s logom proletárskeho internacionalizmu. Bola to globalizácia "ako remeň" a Slovesnko si v nej svoje vlastné veci nesmelo ani pošepkať. A tak generácie z obdobia 1948 - 1989 nemali ani tušenia, že existoval nejaký Björnstjerne Björnson. Náš dlh voči tomuto čestnému Nórovi narastal. Aj z toho vyplynul onen pocit našej viny v básni, čo vznikla pri björnsonovskom jubileu, ktoré bolo zároveň prvou možnosťou vyjsť po rokoch s touto témou.

Vášnivá opravdovosť Björnsonovho protestu mi však pripomína, že nebola motivovaná len všeobecným humanizmom, ale aj bytostnou skúsenosťou niekoho, kto, ako člen podobne malého národa, zažil na vlastnej koži niečo podobné tomu, čo sa so Slovákmi dialo v bývalom Uhorsku. Kríž, o ktorom tu bola reč, vie ľudí alebo dokonale rozdvojiť alebo dokonale spojiť. Kiež by skôr spájal než rozdeľoval. Ako to bolo v prípade v Björnsonovom.

Čo pre Vás znamená irónia ako básnický výrazový prostriedok?

- Humor je nádherná vec, ak je múdry. To isté platí aj o irónii - ak viacej vidí ako nenávidí.

Čo pre Vašu poéziu znamená dieťa?

- Všetko. Veď o tom Všetkom som napísal prinajmenej päť knižiek básní.

Aký je vo Vašej poézii vzťah medzi básňou a filozofiou?

- Poznávacia a estetická zložka básne by mali byť v rovnováhe a báseň by nemala nadužívať ani jednu, ani druhú z nich. Nazývajú to šťastím tvaru, ale je to zložitejšie.

Podľa môjho názoru generácia štúrovcov stelesňuje i z európskeho hľadiska pokrokovú ekumenickú koncepciu, ktorá sa zmeriavala na spoločné kultúrne, etické a estetické ciele... Nestráca dnes Slovensko tento rozmer?

- Tradičné medzicirkevné vzťahy na Slovensku dlhý čas mali bližšie k fundamentalizmu ako k ekumenii. Existovali v ekumenickej podobe len izolovane v jednotlivých farnostiach a boli závislé od konkrétnych kňazov, ich povahy a intelektu. Vo veciach verejných storočie svieti ojedinelý príklad prvých predsedov Matice slovenskej - jeden z nich bol katolícky, druhý luteránsky biskup. Sebaobranná situácia národného spoločenstva si to doslova vykoledovala. No a obidve cirkvi zblížila, ako to už v živote býva, spoločná obeť a autsajderstvo, do ktorého na štyri desaťročia vysunul kresťanstvo víťazný socializmus. To bola prvá a prísna škola pochopenia jedného druhým. A z toho samozrejme vyplynie jeho tolerovanie. Tak, ako ekumenizmus predkladá a žiada. Ja sám som jeho stelesnením a veľmi si želám, aby začaté pokračovalo.

Zdá sa, akoby poézia žila intenzívnejšie v malých národoch než vo veľkých... alebo je to skôr tým, že nadobúda nové výrazové podoby v národoch "unavených kultúrou"?

- Vyzerá to tak, že jednotlivé štruktúry hneď od svojho počiatku nesú v sebe aj hranice vlastných možností. Ak chcú pokračovať aj po tom, keď tieto hranice dosiahli, prestávajú byť tým, čím boli. Ako sa nám to dnes deje pred očami so športom. A deje sa to nie z morálneho stroskotania, ale akosi z vnútornej nevyhnutnosti. Dosiahnuť dnes v športe špičkový výkon predpokladá nutnosť nerobiť nič iné, ako pripravovať sa na ten výkon. Zo športovca sa stáva dobre platený gladiátor gniavený limitmi. Kdeže je už vznešená bezstarostnosť amaterizmu z čias Coubertina? Kdeže je už bezstarostná vznešenosť ľudstva a jeho kultúr? Údel oťažieva už prostým trvaním.

Zhováral sa Egil Lejon

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984