Slovinská literárna kronika deväťdesiatych rokov

Slovenský i český čitateľ si mohol v posledných rokoch všimnúť vcelku pozoruhodné veci. Na pultoch kníhkupectiev sa objavila dobrá dvadsiatka titulov, ktoré majú jednu podstatnú vec spoločnú: ich autori sú Slovinci. Pokiaľ si uvedomíme, že Slovinsko má zhruba dva milióny obyvateľov, potom môžeme hovoriť o literárnom zázraku. Veď napríklad kníh od fínskych, chorvátskych, estónskych, bulharských či litovských autorov (ide o krajiny skoro rovnaké alebo naopak, väčšie ako Slovinsko) máme po roku 1989 k dispozícií omnoho menej.
Počet zobrazení: 1371

Slovenský i český čitateľ si mohol v posledných rokoch všimnúť vcelku pozoruhodné veci. Na pultoch kníhkupectiev sa objavila dobrá dvadsiatka titulov, ktoré majú jednu podstatnú vec spoločnú: ich autori sú Slovinci. Pokiaľ si uvedomíme, že Slovinsko má zhruba dva milióny obyvateľov, potom môžeme hovoriť o literárnom zázraku. Veď napríklad kníh od fínskych, chorvátskych, estónskych, bulharských či litovských autorov (ide o krajiny skoro rovnaké alebo naopak, väčšie ako Slovinsko) máme po roku 1989 k dispozícií omnoho menej. Tento zázrak sa však dá celkom jednoducho objasniť. Na jednej strane stojí originalita súčasnej slovinskej literatúry, na strane druhej inštitúcia nazvaná Trubarov fond, ktorý nemalou čiastkou prispieva na vydávanie tamojších autorov v zahraničí. Nakladatelia sú potom samozrejme o niečo zhovievavejší, čo platí, ako vidíme, aj o českých a slovenských.

Najprekladanejšími autormi sú u nás Drago Jančar (1948) a Aleš Debeljak (1961). Prvý z nich publikoval v češtine od roku 1990 dva romány Galejník a Chtíč chtíc nechtíc, jeden súbor krátkych próz Pohled anděla a esejistickú zbierku Prodloužená minulost. Samostatne potom vyšla ( je však aj časťou Prodloužené minulosti) esej o Sarajeve - Krátká zpráva z dlouho obléhaného města. V slovenčine publikoval Aleš Debeljak dve esejistické knihy: Kozmopolitická metafora a Temné nebo Ameriky. Po česky vyšiel jeho výber poézie Katalog prachu a básnická zbierka Město a dítě. Okrem toho je svojou poéziou zastúpený v dvoch antológiach, a to Sedm slovinských básniků a Místo v prostoru. Pokiaľ ide o eseje, v češtine je dostupný jeho Soumrak idolu a nedávno vydaná Svěrací kazajka anonymity. Netreba dodávať, že obaja slovinskí spisovatelia sú rovnako dobre známi i inde v zahraničí (publikovali napríklad v angličtine, nemčine, polštine, taliančine, chorváčtine. Debeljak, iba pre zaujímavosť, aj v japončine).

Sú tu však aj ďalší autori, najprekladanejšiemu a tiež najznámejšiemu súčasnému slovinskému básnikovi Tomaizovi Šalamunovi (1941) vyšla v češtine zbierka Ambra (doma ich publikoval takmer tri desiatky!), Cirilovi Zlobcovi (1925) výber poézie Kvadratura kruhu, Milanovi Jesihovi (1950) Sonety a tak ďalej. Samozrejme existujú aj desiatky článkov, rozhovorov, básní, poviedok a esejí, ktoré sú roztrúsené po literárnych časopisoch a revue. Tento stručný výpočet by nebol úplný, keby som sa nezmienil aj o prekladateľoch. Zatiaľ čo na Slovensku je patrónom Slovincov Karol Chmel, v Čechách ním je František Benhart. Práve Benhart nedávno pripravil pre českých nakladateľov dve vlastné knihy: súbor cestopisných fejtónov o Slovinsku nazvaný Zářivý den u řeky a výber literárnych statí, kritík a recenzií, ako z českej literatúry, tak aj zo slovinskej.

Na začiatku, hovoriac o zázraku, použil som slovo originalita. Možno by bolo dobré sa pri nej na chvíľu zastaviť. Úspechom Aleša Debeljaka a Drago Jančara, ak zoberieme do úvahy ich esejistickú tvorbu, je ich schopnosť písať o súčasnosti. Obidvaja dokážu hovoriť o slovinských problémoch, zaradiť ich do súvislostí, či už stredoeurópskych, alebo "kozmopolitných" či "multikulturálnych". Napríklad Jančarova Prodloužená minulost je jedným z najskvelejších opusov o postkomunistickej súčasnosti, samozrejme, s prirodzenými väzbami na minulosť. Popisované dejiny deväťdesiatych rokov nie sú iba akousi dekoráciou, vkusným aranžmá indivídua, ale predovšetkým priestorom existenciálnej skúsenosti človeka. Nie nadarmo práve Jančar napísal: "Ochráni nás jedine pripomínanie jednotlivých osudov, individuálnych, jedinečných, neopakovateľných ľudských príbehov."Tie sa potom tiež pokúša prirodzene zobraziť vo svojom prozaickom diele.

Prozaická tvorba Drago Jančara nesie už dvadsaťpäť rokov nezameniteľný rukopis. Je veľmi jednoduché a zároveň príťažlivé podľahnúť sile jeho imaginácie, ktorá sleduje individuálne osudy svojich postáv v rôznych časoch. Nezáleží na tom, či ide o krátku prózu alebo rozsiahly román, ani na tom, či sa dej odohráva v súčasnom americkom kultúrnom prostredí, predvojnovom Slovinsku, Kraňsku sedemnásteho storočia alebo v Argentíne. Vždy ide o silný rozprávačský zážitok, niekde rozkreslený do najmenších detailov, inde naopak ľahko načrtnutý či naznačený. Z kontextu "jančarovstva" nevybočuje ani šesť rokov starý román Chtíč chtíc nechtíc, ktorému chcel pôvodne jeho prekladateľ František Benhart dať názov Uštěpačný chtíč (Posmehljivo poželenje) a ktorý sa dočkal českého prekladu až tohto roku. Autor v ňom popisuje vlastnou skúsenosťou inšpirovaný pobyt slovinského spisovateľa Gregora Gradnika na americkej univerzite, kde, ako ináč, získal štipendium a vyučuje kurzy tvorivého písania a zároveň sa nedobrovoľne podieľa na takpovediac bláznivom projekte profesora Freda Blaumanna, ktorý skúma melanchóliu. Stretáva sa s množstvom bizarných postáv, spisovateľom Peterom Diamondom, autorom jedinej knihy New Orleans na kole, ktorý navštevuje jeho kurzy a s ktorého ženou Irenou prežije milostný vzťah, s umeleckým fotografom Gumbom, ktorý neustále túži zbohatnúť, či už Školou kreatívneho smiechu alebo práškom Perlainpainpainom, Meg Holickovou, obľúbenkyňou a milenkou profesora Blaumanna a s mnohými ďalšími. Tým všetkým sa spolu s reáliami, napríklad oslavou, ktorá sa končí sexuálnymi orgiami, krčmami a barmi, preplieta vzdialená krajina a mesto, odkiaľ Gradnik pochádza. Skúsenosť zo Slovinska, tu stvárňovaná spomienkami na ženu Anu a umierajúcu matku, Gradnika na každom kroku zväzuje a približuje akejsi racionálnej zovretosti, uzavretosti až úzkosti. Román Chtíč chtíc nechtíc je konfrontáciou týchto dvoch svetov, stredoeurópskeho Slovinska a "rozpustilej" Ameriky.

Drago Jančar, okrem toho, že je skvelý pozorovateľ, je rovnako dobrým ironikom. Trpký až bolestivý zážitok dokáže priviesť do úsmevnej polohy a naopak humornú záležitosť vylíči tak, že v nás zanechá mrazivý pocit neistoty. Spolu s touto iróniou Jančar dokonale využíva fabuláciu a mystifikáciu. Napriek tomu, že román Chtíč chtíc nechtíc nesie nepochybne biografické rysy, autorovi sa nejedná o zachytenie vernej podoby skutočnosti. Iba ďalej majstrovsky predvádza svoju schopnosť vyjadriť základné pocity a stavy, tentoraz v meste ďaleko za oceánom, a zároveň si udržať "tradičnú" formu postmoderného románu, dať ľahkosťou sebe vlastnou obšírnemu deju pevný tvar.

Súbor esejí Aleša Debeljaka Kozmopolitická metafora má podtitul Individualizmus a národná tradícia. (Čiastočne sa prekrýva s českým vydaním Svěrací kazajka anonymity, Praha 1999.). Knihu uvádza text Súmrak idolov, ktorý v podstate básnickým jazykom približuje kultúrnu a prírodnú rozmanitosť Juhoslávie a konfrontuje ju s opačnými tendenciami, ktoré sa regrutovali celkom zreteľne na prelome 80. a 90. rokov, predovšetkým v politickej oblasti. Zatiaľ čo mladí básnici, či už sú zo Záhrebu, Belehradu či Ľubľany, objavujú vo svojej poézií melancholické milostné vzťahy, politická reprezentácia juhoslovanskej metropoly sníva sen o Veľkom Srbsku...

Debeljak sa prirodzene nepúšťa do analýz politických pomerov či histórie, skôr celkom subjektívne načrtáva spomienky na detstvo a mladosť a usádza ich do koláže, ktorá je pestrým obrazom Juhoslávie: od rockových koncertov prechádza k literárnym časopisom, čítaniu Danila Kiša, spomína na staré Skopje, na Dubrovník. Na konci však melancholicky priznáva: "Detstvo juhoslovanstva je už raz a navždy stratené."

Juhoslávia sa však objavuje aj v ďalších esejach, napríklad v Svěrací kazajce anonymity. Do začiatku deväťdesiatych rokov pôsobila slovinská literatúry v kontexte juhoslovanskej literatúry, čítanie autorov z Ľubľany v Novom Sade, Belehradu či Skopje pomáhalo "mierniť pocit národnej osamotenosti". Potom však začal tento "kontext ukazovať svoje uzurpátorské chúťky" a "v osemdesiatych rokoch začali zo skríň spoločného štátu vypadávať kostry integrálneho juhoslovanstva a rozpínavosti jedného národa nad ostatnými". Tým sa slovinská literatúra vymanila zo širšieho kontextu, podľa Debeljaka však pre existenciu kultúrneho sebavedomia nestačí ani stredoeurópsky kontext, ktorý je síce potrebný a prirodzený, ale treba ísť ďalej. Istý vzorec však stredo - východoeurópska literatúra cez svojich najznámejších autorov poskytuje. Záujem Západu o spisovateľov tohto regiónu nemôže vychádzať iba z istej odlišnosti či exotickosti, ale skôr z "komplexnej (nielen historickej, ale aj metafyzickej) skúsenosti, kde sa etika splieta s estetikou odlišným spôsobom ako v textoch západných autorov". Výpočet a analýza diel mnohých výtvarných umelcov, spisovateľov, hudobníkov či teoretikov vedie Debeljaka k presvedčeniu, že "zemepis svetových literárnych vrstevníc neposkytuje naozaj komplexný obraz, ak sa na ňom nezaplnia aj slovinské biele miesta".

Okrem tejto témy, života v komunizme, sa Debeljak zaoberá aj postkomunistickou súčasnosťou a prejavmi tendencií, ktoré charakterizujú stret medzi fundamentalizmom a globalizáciou. Je zaujímavé sledovať vo všetkých týchto úvahách o kozmopolitizme, individualite a národnom spoločenstve, ako Debeljak nepodlieha žiadnym módnym tlakom ani kritikám. Najpôvodnejší je však tam, kde píše o vlastnom národe. Pre Slovincov je dobré mať takéhoto človeka, ktorý odmieta akýkoľvek prejav národovectva, ale zároveň je prvým z tých, ktorí sa usilujú o národnú vyhranenosť Slovincov - samozrejme len v oblasti kultúry, ako najsvojbytnejšieho prejavu národného ducha. Na druhej strane to isté čo pre Slovincov platí aj pre nás. Je dobré mať Debeljaka, sledovať individuálny talent, ktorý rozvíja kultúrnu tradíciu stredoeurópskej krajiny - a nechať sa inšpirovať.

K úspechu dvoch výrazných reprezentantov slovinskej literatúry prispieva aj ich zrozumiteľnosť, ktorou dokážu osloviť i inde, ako iba vo svojej krajine či v regióne východnej a strednej Európy. O tom svedčia nielen ich preklady, ale aj množstvo brilantných ocenení, ktorým sa obom dostalo.

Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984