Žiaľ a smiech
"Na tvári hlboký žiaľ a v srdci smiech." Pokúsme sa spomenúť si, v ktorej Rážovej pesničke sa táto fráza vyskytla. Pripomína mi totiž správanie sa slovenskej politickej garnitúry od komunistov až po kresťanských demokratov v jubilejnom roku po nežnej revolúcii.
Sotva niekoľko týždňov pred začiatkom roku 2000 by už bolo načase zahodiť zastaralé klišé z 20. storočia o deľbe politikov na pravicu, ľavicu a stred. Čo to bolo za pravicové vlády, ktoré umožnili privatizovať za korunu stámiliónové majetky chudákom z ošarpaných domčekov (napr. na Obchodnej ulici v Bratislave) umelo vytvárali zamestnanosť rozširovaním miest v štátnej správe? Čo to je za ľavicových ministrov, ktorí bez mihnutia oka zvalili na 4,5 milióna chudákov ťažký finančný balíček? Čo je to za pravicového premiéra, čo behá po zahraničných úverových inštitúciách, dranká odloženie defaultov a získanie úverov za veľké podniky, ktoré sú v majetku súkromných osôb? Pritom nevie, že súkromný majetok je posvätný a nik (tobôž pravicový predseda vlády) nemá právo doň zasahovať. Čože je to za demokratického ministra obrany, ktorý nechce priznať na verejnosti účel preletov lietadiel bombardujúcej aliancie? Čože to bol za vicepremiér z robotníckej strany, čo dovolil vykrádať podniky? Čože je to za kresťanského ministra spravodlivosti, ktorý nevie odpúšťať a zanovito chce potrestať svojich väzniteľov spred desaťročia?
Ale stačí. Pragmatizmus by sa nemal miešať s oportunizmom. Ak ktosi pragmaticky vyberá zo spôsobov riešenia problémov to, čo pre danú situáciu najlepšie vyhovuje, nemal by byť škatuľkovaný doľava či doprava. Ak však niekto prispôsobivo robí to, čo mu práve prinesie prospech a prežitie vo funkcii, bez ohľadu na to, ku ktorému politickému pólu patrí, mal by byť veľmi rýchlo zbavený svojho postu. Spoločnosť sa desať rokov po prevrate zmieta v detských chybách "banánových" demokracií, keď treba najprv vyložiť na stôl politickú farbu alebo niekoľko miliárd, aby človek mohol byť za niečo zodpovedný. Prenieslo sa to natoľko do verejného a spoločenského života, že ľudia, ktorí v električke čítajú oproti sebe SLOVO a Domino, na seba zazerajú a keby mohli, aj by sa poklbčili. Je to pritom úplne zbytočná a tragická atmosféra. Ak sa totiž hráme na vytváranie občianskej spoločnosti a máme šiesty rok samostatnú republiku, každý názor a každá ochota riešiť problém z toho či onoho uhla pohľadu je drahocenná. Mrhať nimi je trestuhodné.
Sám sa priznám, že v oblasti podnikateľských riešení a problémov nenájdete väčšieho pravičiara ako som ja, pretože o. i. sa v tejto oblasti živím a držím sa filozofie Petersa, Druckera, Portera, Kottlera, Handyho a iných filozofov trhovej ekonomiky. Ale v oblasti spoločenského života a vzťahov medzi ľudmi, v realite slovenského vidieka a života panelákových domácností nemôžem nebyť socialistom. Lenže tak je to aj v západnej Európe a Amerike od mexických hraníc po Aľjašku. Volá sa to občianska spoločnosť a je im jedno, či je minister ľavý alebo pravý. No ak je blbý, tak ho odvolajú. Nemám preto rád farizejské reči emigrantov o tom, akí sú šťastní, že "už je Slovensko po prevrate". Ak sú tak šťastní, prečo sa sem nevrátia aj s majetkami, prečo si radšej užívajú pragmaticky pravičiastvo v podnikaní a ľavičiarstvo vo vzťahoch k susedom a verejnosti?
Autor je publicista
