Diplomati a prezident
Je to učebnicová poučka, že pre malú krajinu má zahraničná politika existenčnú dôležitosť. O to väčšiu, ak je napríklad prežitie ekonomiky krajiny závislé na exporte. Sú štáty, ktoré si môžu dovoliť na menej významný diplomatický post poslať politického vyslúžilca alebo štedrého mecenáša víťaznej politickej strany. Malé krajiny si ale nemôžu dovoliť zriadiť ani menej významné zastupiteľské úrady, pretože ich vydržiavanie nie je práve lacné. Pripomeňme si, čo sa u nás stalo. Pri konečnom menovaní veľvyslancov má posledné slovo hlava štátu. Pôsobenie nášho prvého prezidenta bolo poznačené konfliktom s predsedom vlády, čo sa prejavilo aj na menovaní veľvyslancov. Keď túto právomoc vtedajší premiér dostal, diplomatov menoval podľa svojich kritérií. Za normálnych okolností by zmena vlády nemala znamenať významné presuny na vrcholných postoch zastupiteľských orgánov v zahraničí. Spor premiéra a prezidenta zabránil, aby sa utvorili niektoré precedensy, napríklad aj úloha prezidenta pri menovaní veľvyslancov. Podľa diplomatického protokolu z čias monarchií, veľvyslanec zastupoval kráľa. To formálne ostáva, lenže vzniká problém miery ovplyvňovania takéhoto menovania prezidentom. Napríklad prezident menuje vysokoškolských profesorov, no je to formálny akt. Do akej miery to má byť formálny akt v prípade veľvyslancov, ak podľa ústavy prezident reprezentuje štát navonok? Nejde iba o akademický problém. Sú náznaky, že prezident zabrzdil rozsiahlejšiu výmenu veľvyslancov nielen kvôli tomu, aby sme pred summitom EÚ nedali zlý signál navonok, ale že má svoje názory na problém, kto má reprezentovať vlastne aj v jeho mene našu krajinu. Je to vec, ktorá sa nedá riešiť hlasovaním v parlamente, ale o ktorej ani nemožno mlčať.
