Reklama
Reklama

Armagedon slovenskej ľavice

Počet zobrazení: 1327

Akademik Juraj Hraško sa ma nedávno v bratislavskej vinárni U Bakchusa snažil presvedčiť, že ak mladý človek začne s politikou príliš skoro, hrozí mu viac ako komukoľvek inému, že s ňou aj príliš rýchlo skončí. Bránil som sa takémuto zovšeobecňovaniu (podotýkam, že nielen vzhľadom na svoj vek), no s odstupom času musím priznať takémuto názoru vysoký stupeň logiky. Mladý človek vie totiž len zriedkakedy znášať prehru. Ak mu príliš rýchlo "naprší do nosa", každý, hoci len čiastkový neúspech, prežíva ako osobnú traumu. V tej chvíli stráca rozvahu zodpovedného politika a začína sa správať ako urazené dieťa, ktorému odňali obľúbenú hračku.

Robert Fico už nie je žiadnym politickým benjamínom. Je to druhý najpopulárnejší muž v republike, osobnosť, s ktorou sa (ako to poznamenal aj šéf ľavicových demokratov Jozef Migaš) už nehazarduje. Aj preto s ním zaobchádza vedenie SDĽ ako v rukavičkách. Prípadné založenie konkurenčnej strany by slovenskou ľavicou otriaslo oveľa dramatickejšie ako odchod Jána Ľuptáka z materskej SDĽ. Na druhej strane si aj R. Fico vie dať dokopy dve a dve a zvážiť, čo môže získať a stratiť svojím rozchodom s ľavicovými demokratmi. Musí si byť vedomý toho, že vytvorením nového subjektu môže pozmeniť štruktúru ľavicového politického spektra, no nemôže na seba strhnúť ťažisko ľavicového potenciálu na Slovensku. V každom prípade, sa R. Fico teraz bude usilovať predovšetkým využiť svoj vysoký politický rating, ktorý (s tým musí počítať) môže časom zoslabnúť. Či sa z toho napokon vykľuje nová politická strana, je v tejto chvíli pre neho vedľajšie. Na tomto mieste vykazujú nedostatok strategického uvažovania najmä koaliční partneri. R. Fico vo funkcii je totiž oveľa lepšie kontrolovateľný ako R. Fico bez funkcie. Podobným spôsobom si vyriešil svoje vnútrostranícke spory nemecký kancelár Gerhard Schröder, keď do bonnského kabinetu posadil Rudolfa Scharpinga. A podobným spôsobom trvala aj SDK na kresle pre Jána Čarnogurského. SDĽ naozaj mohla za R. Fica trochu viac bojovať.

Inou otázkou je hrozba, že najpopulárnejší ľavičiar na Slovensku môže svoj nesporný politický talent utopiť v bezbrehom populizme. Nemožno mu vyčítať ani tak zľahčovanie riešení určitých spoločenských problémov - každý politik sa občas uchyľuje k populistickej rétorike. Nebezpečnou je len snaha vymaniť sa spod koaličnej spoluzodpovednosti a kritizovať negatívne javy takmer opozičnou optikou. R. Fico totiž hodnotí situáciu slovami, s ktorými nemožno nesúhlasiť. Nebol to predsa on, kto hovoril o malých ministerských platoch. Nebol to predsa on, kto zapríčinil, že sa sociálny balíček za ekonomickým omeškal. Nebol to on, kto schvaľoval ťažkopádne koaličné pravidlá. Od toho všetkého sa môže R. Fico osobne dištancovať. No môže sa od toho dištancovať aj politicky?

R. Fico má právo cítiť sa dotknutý. Zaslúžil si naozaj viac. No politika nie je len o korytách (čo by si mali uvedomiť najmä na nižších straníckych úrovniach, kde mnohí ešte dosiaľ nepochopili, že SDĽ vo voľbách nezískala 30, ale iba 14 percent).

Zrelý politik by na verejnosti nemal dávať najavo sklamanie nad tým, že jeho osobné ambície neboli uspokojené (príkladom môže byť správanie Ivana Šimka z SDK). Genéza Ficových vyjadrení pre masmédiá signalizuje, že jeho kritika politiky SDĽ má jednoznačne osobné korene. Práve preto by bolo treba túto krízu vnútrostraníckej komunikácie (lebo o tú ide predovšetkým) riešiť na inej úrovni ako pred televíznymi kamerami. Tu preukázal nedostatok vôle skôr R. Fico ako vedenie SDĽ.

Potenciálne dobrodružstvo s novým politickým subjektom môže byť síce lákavé (ťažko sa odosobniť od prieskumov verejnej mienky, ktorá je ambicióznemu mladému politikovi stále značne naklonená), ale len málo perspektívne. Takýto krok by mal za následok predovšetkým skomplikovanie kryštalizácie politického spektra, čo by v konečnom dôsledku mohlo uškodiť nielen ľavici ako takej, ale aj samotnému R. Ficovi. Nevraviac o tom, že dávna vízia Petra Weissa o zjednotení demokratických ľavicových síl na Slovensku by bola opäť odsunutá na neurčito.

Tým sme sa prakticky dostali aj k ústrednému problému, ktorý znemožňuje integráciu slovenskej ľavice: sú to predovšetkým osobné animozity. Líder sociálnych demokratov Jaroslav Volf sa dodnes nevie zbaviť komplexu z "monopolu SDĽ" (ako to vyplýva z jeho rozhovoru pre Nový Čas 9. februára t. r.), a preto vyvíja úsilie smerom k vytvoreniu konkurenčného zoskupenia ľavicových síl založeného na menších subjektoch. No Volfova dlhodobá sabotáž integračných tendencií nie je jedinou prekážkou zjednotenia ľavice. Je tu ešte jeden ambiciózny muž, ktorý už viackrát preukázal svoj politický talent - Pavol Hamžík. Jeho osobnosť by mohla byť zaujímavá najmä po prípadnom zvolení šéfa SOP Rudolfa Schustera za prezidenta SR. Hamžík je totiž jediný človek, ktorý by v takom prípade mohol viesť SOP - inak sa toto zoskupenie rozsype. Viditeľné zbližovanie SDSS (ktorej význam spočíva už iba v jej značke) a SOP má jediný cieľ: vytvoriť protiváhu k SDĽ a získať lepšiu východiskovú pozíciu pre prípadné vyjednávanie o zjednotení politického spektra naľavo od stredu. Niet pochýb o tom, že boj o tento priestor je veľmi atraktívny. Po jeho skončení to môže vyzerať v ľavicovej politike úplne inak. Ale o to predsa ide.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama