Reklama
Reklama

V kapitalizme? ... aj na šibenici vyžijeme!

S hosťom Slova sa rozpráva Juraj Janošovský
Počet zobrazení: 2524

Egon Bondy - Filozof? Prognostik? Provokatér?

Egon Bondy, občianskym menom PhDr. Zbyněk Fišer, CSc. sa narodil 20. 1. 1930 v Prahe žije od roku 1993 v Bratislave. Jeho literárne dielo je bohaté vo všetkých oblastiach v ktorých tvorí. A všade s medzinárodným ohlasom. Filozofická štúdia "Útecha z ontológie" (1967) sa všeobecne považuje za najvýznamnejšie dielo českej filozofie 20. storočia. Ontológia je jeho doménou a publikoval celý rad štúdií: "Otázky bytia a existencie" (1967), Júliine otázky I. - IV. (1990-1994). Kým Filozofický ústav ČSAV nebol roky schopný napriek bohatému zabezpečeniu spracovať dejiny filozofie, E. B. žijúci na pokraji ilegality spracoval sedem zväzkov, ktoré tvoria unikátnu učebnicu filozofie a dva zväzky - čínska a indická filozofia sú navyše jedinými a priekopníckymi štúdiami otvárajúcimi nám svet orientálnych filozofií. Unikátny životopis Budha (1968), preklad Tao tôtingu (1994 - spolu s Dr. M. Čarnogurskou) sprístupňujú základné pramene pre štúdium týchto filozófií.

Bondyho literárna tvorba "totálneho realizmu" vznikala v generačnom kontakte s B. Hrabalom. Sklepné práce (1973), Invalidní sourozenci (1974), Mníšek (1975), Šaman (1976), Leden na vsi (1977), 677 (1977), Dve novely - Máša a Běta (1978), Bez názvu (1979), Markéta Machovcová (1979), Afganistan (1980), Nový vek (1982), Cesta Českem našich otcu (1983), Bratia Ramazovci (1985), Bezejmenná (1986) tvoria seriál fascinujúceho čítania, ktoré do roku 1990 bolo známe iba úzkemu kruhu priateľov. Niečo málo publikovali Škorecký v Toronte, niečo exilové Svědectví. O oficiálne neexistujúcom básnikovi a spisovateľovi sa bolo možné dozvedieť len z diel Bohumila Hrabala. Rozsiahla je jeho básnická tvorba, desiatka jeho zbierok tvorí galériu jeho životných postojov a reflexií a je výkladnou skriňou Bondyho odvážnej kreativity, nadania a filozofickej zodpovednosti. V bratislavských rokoch produkuje každý rok najmenej jedno fascinujúce dielo. Zatiaľ posledným je Údolí (1998). Týždeň v tichom meste (1996), Cybercomics (1997) a ďalšie popri autobiografických črtách, osobitnej filozofii zapisujú aj Bratislavu na mapu modernej európskej literatúry.

Niečo vody pretieklo Dunajom a zdá sa mi, že ste skepsu inštitucionalizovali vo svojich posledných prácach, aby ste ju ako artefakt minulosti mohli pokojne ignorovať. Začínate hovoriť o nádejach. Odkiaľ vyvierajú záblesky pre budúcu nádej?

No áno, záblesky, to je správne slovo. O budúcnosti môžeme súdiť skutočne len zo zábleskov. Z mnohých parametrov - ekologických, ekonomických, demografických, sociálnych - cítime afinitu diania k roku plus-mínus 2050. Vtedy to buchne. Počnúc vyčerpaním surovín - konečnou stratou neobnoviteľných prírodných zdrojov. Budeme sa pohybovať v emipricky neohmatanom prostredí. To znamená, že už nemôžeme mať "vyhliadky". Ostali "záblesky"?

Vidím najmä záblesk, zreteľný záblesk z Marxovho postrehu, že základom všetkého je potreba. Potreba je dokonca predekonomická? Ak majú ľudia potrebu spravodlivej spoločnosti, tak ju budú mať!

V známom rozhovore J. P. Sartra s Fidelom Castrom chce francúzsky filozof praktického revolucionára zahnať do kúta. Pýta sa - vy tvrdíte, že ľudia majú dostať všetko, čo chcú - a čo keď budú chcieť Mesiac, dáte im ho? Castro odpovedá: ak ho chcú, znamená to, že ho potrebujú. A ak ho potrebujú, tak majú právo ho dostať a dostanú ho? Ľudia potrebu spravodlivej spoločnosti majú. Nevedia, po posledných skúsenostiach, ako ju dosiahnuť. Dvadsiate storočie však predovšetkým bolo storočím pokusov o nahradenie kapitalistického systému. Liebknecht, Lenin, Gándhí? Aj Mussolini, aj ten šialenec Hitler, aj tí mali v prvom rade na mysli odstránenie a nahradenie kapitalistického systému. Napriek dobovej interpretácii, vždy to boli koncepčné zmeny. Tieto zmeny neboli v prvej polovici 20. storočia "technologicky" podopreté. Nepodarilo sa to ani Sovietskemu zväzu rovnako ako tým fašistom. A dnes mám obavu, že aj Čína stráca zo zreteľa cieľ spravodlivej spoločnosti a nahradzuje ho konfuciánskym cieľom usporiadanej spoločnosti.

Na túžbe po spravodlivej spoločnosti si však svoju živnosť založili nielen ideológie 20. storočia, ale aj náboženstvá s tisícročnými tradíciami. Ktorá z ideológií má nádej opäť rozkvitnúť?

Začali sme vlastne diskusiu o nádeji. Nádej nie je iba náboženskou kategóriou, je kategóriou existenciálnou, pre filozofiu s fundamentálnym významom. Človek bez nádeje nemôže žiť. No v "beznádejnej" situácii nie sme po prvý raz. Gen humanna - rod ľudský práve vtedy nachádza obrovskú energiu. Človek prežije nielen pod šibenicou, on vyžije, verte-neverte, aj na šibenici!

Momentálne, po kompletnom krachu, sú všetky ideológie v koncoch: žiaden budhizmus sa neobnoví. Neobnoví sa taoizmus ani kresťanstvo. Viera v Boha z tejto planéty už odkráčala. A ak Vatikán zavádza opäť predaj odpustkov, je to doklad, že ani tam nevedia zo slepej uličky von. Musíme začať od piky. Hoci sa potreba spravodlivej spoločnosti prehlušuje historicky bezprecedentným masovým oblbovaním, znova vzbĺka. Najmä medzi mladými ľuďmi. Dokonca aj na tom svetom a bohmi opustenom Slovensku to vidím. Ak sa sami nevykynožíme, budeme v tomto smere v treťom tisícročí napredovať.

Záslužnú prácu vykonala postmoderná filozofia, aj keď ju nemám rád, rukolapne dokázala, že ideológiám je koniec. Postmodernisti radi citujú a odvolávajú sa práve na Karola Marxa. Prvý definoval ideológiu ako falošné vedomie. Dobre vedel, že ak sa z ideí vyrobí ideológia, je "šmitec"! Po postmoderne nám teda ostali aspoň idey. No to nie sú tie plytké humanizmy, aké tečú "z Lán", alebo z politických táraní Ameriky o morálnych aspektoch vojen. Historicky opakovane overovaným omylom sú aj ilúzie, že religiózne alebo budhistické zvnútornenie nás napraví. Rovnako zvnútornenia, paramýty vytvárané New Age Science, žiaľ aj nevedeckými, emocionálnymi, ekologickými hnutiami. Greenpeace a ďalší kulminujú až v mytologickej predstave Gaie. Na pár desaťročí možno táto móda vystačí, no sú to efemérne javy. Idey musia žiť v najširších ľudských vrstvách!

Od bezideologickosti sme sa dostali teda k všeobecne rozšírenej a akceptovanej bezideovosti. Prevodným mostíkom klasickej psychológie tento stav ľahko prekvalifikujeme na bezmyšlienkovosť. Dá sa v takom svete ešte žiť?

Žiaľ, najmä v Európe, sa ľudia ľahko "zabývajú" v pragmatizme. Žije sa zo dňa na deň, o budúcnosti sa veľa nepremýšľa, iba sa prežíva. To však nikdy nebol trvalý stav, začnú sa objavovať idey.

V USA sa dopláca na to, že spoločnosť tvorí vlastne už tretia televízna generácia. Okrem niektorých špeciálnych vedných odborov sa vo vedeckých kruhoch bežne hovorí "americana non legentur" (americké sa nečíta, rozumej, nič z Ameriky sa neoplatí čítať, pozn. J. J.). Američania sami hovoria o svojej kultúre ako o "shits for brain", po slovensky "sračky pre rozum". Od toho sa treba oslobodiť, ľudia to cítia. Chcú sa oslobodiť od tlaku masovej manipulácie.

Druhá idea, ktorá smeruje k spravodlivej spoločnosti, je samospráva. Hlboké sklamanie, ktoré prežívame zo systému buržoáznej demokracie, je pre nás šokom. Na Západe je to však jasné: nikto túto ilúziu neberie vážne?

Teórie z prvej polovice 20. storočia, žiaľ ani teória o svetovej revolúcii proletariátu, sa už nedajú uplatňovať. Vtedy vyzerala veľmi moderne, moderné bolo strategické riešenie V. I. Lenina. Aj keď sa od začiatku dopúšťal chýb, videl však konceptuálne správne. Aj triedne násilie bolo v danej situácii logické a racionálne. Dnes však nastupuje niečo, čo je hlboko pod tou úrovňou - obnova nacionalistických a religióznych fanatizmov! Sú to veci, ktoré sa pokladali, mierne povedané, za stredoveké, archívne, zatuchnuté a neobnoviteľné. Vidíme však, že sa stávajú reálnymi, nielen v arabskom svete, ale aj v Európe. Predstavte si potom Pakistán, uvažujte o Indii, bože, a čo ak aj pod sfingovitou pozíciou Číny? Podľa ekonomických prognóz, práve okolo roka 2050 bude Čína najväčšou svetovou ekonomickou mocnosťou. Najväčšie nebezpečenstvo sa však skrýva pod neutrálnym názvom MAI (Multilateral Agreement of Investments). Od 90-tych rokov sa na pôde G7, vo Washingtone, Paríži, Bruseli vyvíja systém, z ktorého ide hrôza. Z útržkov, ktoré prenikajú, vanie strach. Napríklad, žiadny štát nebude mať právo uplatňovať vlastné zákony na ochranu životného prostredia, ale ani politické zákony chrániace občianske slobody a ľudské práva. Vláda USA už dokonca vopred a príkladne odvolala zákony na ochranu životného prostredia prijaté iba pred niekoľkými rokmi.

Zrejme sme už za prahom "veľkej zmeny" sveta. Na jednej strane potreby koalície globálnych investorov a na druhej??

Už v 50-tych rokoch intelektuál Raymond Aaron tvrdil, že "zmizol proletariát". Nezmizol len v priemyselných krajinách, myslím, že pod tlakom sústredenej propagandy zmizol vôbec. Radšej sa dnes vidí, ak namiesto proletariátu nastúpia nacionalistické formácie. Dnešní vládcovia ich majú omnoho radšej. Títo, nabití svojimi religióznymi a nacionálnymi ideológiami, sú totiž vždy a na prvý impulz pripravení sa vymlátiť medzi sebou?So zmiznutím proletariátu však logicky zmizla aj trieda kapitalistov. Nám nevládne žiadna kapitalistická trieda, vládne niekoľko nadnárodných spoločností MAI. Na 6-miliardovej planéte vládne, s príbuznými do piateho kolena, ani nie milión ľudí. To je desaťtisícina populácie! Historici vedia, že stabilita všetkých režimov fungovala len potiaľ, pokiaľ vládnucu vrstvu tvorilo najmenej 2-3 % populácie. Pokles o desatinu percenta pod spodnú hranicu vyvolával revolúcie, prevraty, znamenal zánik kultúr. Len raz v histórii klesol tento pomer pod 1,5 %, v posledných stáročiach Rímskej ríše. Nasledoval krach, civilizačný zlom s tisícročnými dôsledkami. Pravda, ešte raz došlo k takej situácii. Pod čiarou je v publikácii, z ktorej uvádzam údaje, poznámka bez komentára: "V sedemdesiatych rokoch klesol počet vládnucej vrstvy pod hranicu 0,5 %." Mao Ce Tung pred tridsiatimi rokmi vyhlásil, že sa zmenil základný front triedneho boja. Ten už neprebieha medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými priemyselných krajín, ale medzi bohatým a chudobným svetom. Všetci, vrátane sovietskych pseudomarxistov, sa mu vysmiali. No celé posledné desaťročie sa už v americkom kongrese otvorene hovorí: naším nepriateľom je spojený islamsko-konfuciánsky front, pred ktorým treba brániť "vyspelú kresťanskú civilizáciu". V americkom kongrese Mao Ce Tungovo tvrdenie o zmene charakteru triedneho boja iba preakcentovali na boj rasový. Je však zásadný filozofický rozdiel medzi triednym a rasovým bojom. Rasový boj je bojom iracionálnym a jeho základným nástrojom a zmyslom je genocída.

Tak tu už končia žarty, dá sa vôbec na prahu nového tisícročia takýto plán uskutočniť? Je to možné?

Ekonómovia vedia, že svetovými finančnými tokmi kolujú fiktívne, "virtuálne" peniaze. Je ich 400-krát viac, ako je celková hodnota všetkých tovarov na Zemi. Súčasná ekonomika je absolútnou fikciou, iracionálnym svetom peňazí samých osebe. V tomto virtuálnom prostredí a s mrakmi nereálnych peňazí sú oligarchovia schopní za týždeň zničiť kvitnúce ekonomiky. Škrtnutím pera vymažú nielen jednotlivé vlády, ale celé národy. Finančná oligarchia nevládne štandardne - ozbrojenou mocou, vládne mafiánskymi metódami - systémom úsluh, intríg, vydierania a korupcie. Aj jedinú superveľmoc, USA, potrebuje iba na to, aby mala k dispozícii pre svoje zámery aj dostatočne silnú armádu. Genocídne ciele sa dosahujú afrikanizáciou. Prognózy OSN zo šesťdesiatych rokov uvádzali, že Afrika bude mať koncom tisícročia 1,5 mld. obyvateľov. Stav sa však drží na niekoľko sto miliónov - hladom, občianskymi vojnami inšpirovanými CIA, nemocami. S empíriou v Afrike "sú spokojní". U nás sa "to" robí už racionálne. Koalícia globálnych investorov sa zmocnila, jej agenti skúpili "pod cenu", otvorene povedané ukradli celý ekonomický potenciál bývalého východného bloku. Do poslednej stoličky nám nepatrí nič! A teraz investície sťahujú, podniky postupne zatvárajú. Niet záujmu investovať, zvyšovať produktivitu práce, sme ekonomicky odpísaní. Región sa ponecháva na ekonomické chcípnutie. V Rusku už nechajú skapíňať ľudí na ulici, hladom, mrazom. To nie je tajnosť, píše o tom svetová tlač, hovorí sa o tom verejne.

V logike histórie vidno, že veľkým zmenám predchádzali dramatické zmeny v ľudskom poznaní, technológii, vede a doteraz sa zmeny vždy uskutočňovali s vedomím, že nové usporiadanie potrebuje masovú populáciu. Súčasná veda - biotechnológia, genetika, atómová fyzika, kozmológia - dostala technológiu na úroveň, ktorá po prvý raz v histórii nevyžaduje masovú civilizáciu.

Áno, áno, áno! Dnes už sú ľudia vládnucej mafii na oštaru. Pre nich je ľudí príliš veľa. Odvolávajú sa na racionálne argumenty, napríklad ideologické. Dôležité však je, že určujú kľúč, podľa ktorého sa má likvidovať populácia. Ten kľúč nie je racionálny, je to kľúč rasistický. To je z hľadiska filozofického, nie pseudohumanistického, katastrofálna vec. Vykynoženie menších alebo farebných etník znamená hlboký zásah do ľudského genofondu. Ja nie som žiadny pofidérny humanista, ako filozof musím byť cynikom. Hovorím však, to je najväčšie nebezpečenstvo. Tak sa podrezáva vetva, na ktorej sedí celý ľudský rod. Pozrime sa, ako sa dá robiť regulácia populácie spôsobom, ktorý je z nášho hľadiska direktívny, no racionálny. V Číne pred dvadsiatimi rokmi zaviedli obmedzenie pôrodnosti, jedno dieťa na rodinu. Toto opatrenie však platilo len pre etnických Číňanov, v rodinách etnických menšín mohli mať tri deti! To je iná káva! Má to svoje muchy, je to direktívne - no je to zásadne iný prístup! To nie je "demografic war" (termín dnes už na Západe bežne zaužívaný).

A sme späť na začiatku rozhovoru: Je ešte nádej?

Budem hovoriť tvrdo. Nepopulárne tvrdo. Za týchto okolností všetkých, čo sa postavia proti politike vládnucej mafie - nech sú to arabskí fundamentalisti - všetkých je treba podporovať. Vo svojich knihách som už napísal - spojím sa s Džingischánom proti kapitalizmu. Dobre viem, že arabský fundamentalizmus nezavedie žiadnu "spravodlivú spoločnosť". Viem, že zavedie len novú formu diktatúry. Nedá sa nič robiť, to, čo naši prarodičia na začiatku storočia videli na dosah ruky, sa vzdialilo na storočia. Nič sa nedá robiť. Tieto neľudské pomery, keď ešte nie sme tvorcami ľudských dejín, ešte nejaké to storočie potrvajú. Kľúč pre budúcnosť je len v jednej veci: zničení akýchkoľvek podmienok pre reštaurovanie kapitalistického vykorisťovania. Nech je vykorisťovanie postavené na akomkoľvek inom základe. Kapitalistický systém nielen zlyhal. On pervertoval, stal sa perverziou samého seba?

S hosťom Slova sa zhováral Juraj Janošovský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama