Balkán ako model globálneho chaosu

Počet zobrazení: 2316

"Nikdy nepoužívam slová optimizmus a Balkán v jednej vete," nechal sa nedávno počuť hlavný americký vyjednávač pre mier v Kosove Christopher Hill. Tento trochu cynický výrok do značnej miery vykresľuje situáciu v regióne, ktorého pomenovanie sa medzičasom stalo takmer nadávkou. To, čoho sme svedkami v juhosrbskej provincii Kosovo, je len špičkou ľadovca oveľa hlbších a širších problémov, ktoré "medzinárodné spoločenstvo" (čo je krycí názov pre Spojené štáty a ich spojencov) zatiaľ nie je schopné reflektovať. Mierová dohoda z Rambouillet nemôže s definitívnou platnosťou vyriešiť spory v bývalej Juhoslávii. Môže iba oddialiť ich riešenie a nikto dnes nevie, aké to bude mať o niekoľko rokov následky. Balkán v sebe skrýva riziká globálneho charakteru, na potlačenie ktorých nestačia negociácie klasického typu.

To, čoho sa treba obávať, nie je ani tak proklamovaná neústupčivosť jednotlivých strán. V diplomacii posledné slovo nič neznamená. Vždy sa objavujú posledné slová a po nich nasledujú ďalšie posledné slová, ktoré dementujú predchádzajúce posledné slová. Znepokojujúci je skôr fakt, že lídri svetovej politiky riešia konflikty iba od prípadu k prípadu, že si len málo uvedomujú narastanie etnických sporov, že si nie sú vedomí nebezpečných trendov, ktoré treba potláčať komplexne. Inými slovami, medzinárodné vzťahy sa ich hlavným aktérom začínajú vymykať z rúk.

OSN ustupuje pred NATO

Na počiatku súčasného spôsobu riešenia situácie v Kosove stála udalosť, ktorá takmer ušla svetovej pozornosti, no ktorú s odstupom času treba hodnotiť ako historickú. Vo štvrtok 28. januára 1999 navštívil generálny tajomník OSN Kofi Annan po prvý raz v dejinách svetovej organizácie sídlo NATO v Bruseli. Rovnako historicky po prvýkrát vyjadril priamu podporu politike Severoatlantickej aliancie. No šokujúce je predovšetkým jeho vyhlásenie, že Spojené národy sa nezapoja do riešenia situácie v Kosove, pretože je tam už veľa iných aktérov. Týmito slovami šéf OSN oficiálne posvätil prípadné letecké údery NATO. Ale čo je horšie, týmto vyjadrením sa najvyšší predstaviteľ svetovej organizácie vzdal výsostného práva Spojených národov, konkrétne Bezpečnostnej rady OSN, rozhodnúť o použití sily v prípade nejakého konfliktu. A tak sa stal Kofi Annan kuriózne prvým generálnym tajomníkom OSN, ktorý šliape po základnom dokumente svojej organizácie, ktorý oficiálne vyzýva na porušenie článkov 39 - 42, ale najmä celej kapitoly VIII Charty OSN. Tá totiž celkom zreteľne a jednoznačne podmieňuje vytvorenie a fungovanie oblastného orgánu (na základe čoho mohla vzniknúť Severoatlantická aliancia) rešpektovaním prioritnej úlohy BR OSN pri schvaľovaní donucovacích akcií.

Od tejto chvíle sa prestalo diskutovať o tom, či je na útok proti Srbom potrebný mandát OSN alebo nie (hoci táto diskusia bola od začiatku taká bizarná ako otázka, či sa má alebo nemá dodržiavať medzinárodné právo). Pritom základom sporu vôbec nie je polemika, či po vyčerpaní všetkých diplomatických prostriedkov majú prehovoriť zbrane, ale spôsob, ako sa k tomuto riešeniu dopracovať. Je evidentné, že platný systém urovnávania konfliktov je nepružný, ale z tejto traumy nemožno vykľučkovať porušovaním princípov medzinárodného práva. Západní spojenci dnes chtiac-nechtiac rúcajú všetky piliere, na ktorých stojí súbor medzinárodných vzťahov. Výsledkom takéhoto postupu je absolútna absencia medzinárodnoprávneho vedomia, čo sa môže skončiť pre ľudstvo 21. storočia katastrofou.

Z tohto uhla pohľadu má kosovská kríza podobné pozadie ako iracká. Nedá mi, aby som nespomenul, že postoj slovenských predstaviteľov k decembrovému bombardovaniu Iraku bol hanebný. Dávať rozhodnutiam zhadzovať bomby, zabíjať ľudí, ničiť obydlia, školy a nemocnice vznešený cieľ, je vrcholom politickej perverzity. Slovensko podporilo brutálnu silu s ešte väčším oduševnením ako Maďarsko, a Česká republika sa radšej priamemu zhodnoteniu tejto akcie vyhla. Až dnes sa ukazuje v plnej nahote, že šlo nielen o hrubé porušenie medzinárodného práva, ale aj o nezmyselnú akciu, pri ktorej boli likvidovaní civilisti, nie režim Saddáma Husajna. Mimochodom, bolo to po prvý raz od čias bájnej trójskej vojny, čo vojnový konflikt spôsobila žena (v našom prípade Monika Lewinská).

Kosovská a iracká kríza majú ešte jedného spoločného menovateľa. V oboch prípadoch sa Spojené štáty snažia preťať gordický uzol, ktorý zaplietli ony sami. V polovici osemdesiatych rokov dal iracký diktátor zavraždiť veľké množstvo Kurdov. Zabíjal ich s neobyčajnou krutosťou - plynom. Podotýkam, tým plynom a tými chemickými zbraňami, ktoré mu dodali USA. Vtedy bol Saddám Husajn (podľa slov bývalého amerického prezidenta Georgea Busha nový a ešte ukrutnejší Hitler) americkým spojencom. Dnes sa Washington čuduje, odkiaľ má Bagdad toľko zbraní hromadného ničenia. V prípade Kosova je zasa Biely dom znepokojený, že Srbi dopustili, aby situácia prerástla do ozbrojeného konfliktu. A len tak mimochodom šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová dodá, že ak sa to nezlepší, asi budú musieť prestať dodávať Kurdskej oslobodzovacej armáde zbrane. To sú čarovné momenty?

Neschopné sú veľmoci, nie OSN

Veľa skresľujúcich informácií, demagógií až lží sa dostáva do uší bežného človeka aj o problematike údajnej neschopnosti svetovej organizácie riešiť konflikty na rôznych miestach našej planéty. Súvisí to aj s otázkou, prečo do Kosova nepoputujú modré prilby OSN, ale oceľové štíty NATO. Verejnosť si už zvykla na propagandu, že takmer všetky operácie Spojených národov po skončení studenej vojny sa skončili fiaskom. Možno to platí o Rwande, možno aj o Angole. Ale rozhodne nemožno prijať demagogické tvrdenie, že debakel v bývalej Juhoslávii, Haiti či Somálsku má na svedomí OSN. Treba si uvedomiť, že vo všetkých týchto prípadoch sa americké vojenské sily síce schovávali pod vlajku OSN, ale boli podriadené výlučnému veleniu Pentagonu. Kongres USA totiž zamietol štandardnú možnosť, aby bol kontingent pod priamym velením Bezpečnostnej rady OSN alebo samého šéfa svetovej organizácie. Keď tieto akcie zlyhali, ihneď sa našiel vinník - práve v tom čase sa začala kampaň proti OSN, dovtedy nevídaných rozmerov. A to napriek tomu, že ešte v čase prvej vojny v Perzskom zálive roku 1991 (a dlho po nej) bola svetová organizácia oslavovaná ako nová nádej pre ľudstvo na konci tisícročia, ako nová svetová superveľmoc. Prvou obeťou tejto kampane sa stalo Burundi - tam sa už Bezpečnostná rada OSN vzhľadom na všeobecné nálady neodvážila poslať ani pozorovateľov. Dnes by už podaktorí najradšej zmietli svetovú organizáciu z povrchu zemského, a to iba preto, lebo je to posledná prekážka, ktorá im bráni v nastolení vlastného svetového poriadku hrubou silou. To, že Kongres USA v máji 1997 neúspešne hlasoval o vystúpení Spojených štátov zo svetovej organizácie, by nemusela byť iba bezvýznamná epizódka.

Treba preto spoločnými silami hľadať formu nového svetového poriadku. Jeho absencia iba prehlbuje globálny chaos, v ktorom ľudstvo uviazlo. Ak výsledkom prvej svetovej vojny bolo vytvorenie Spoločnosti národov, ak na troskách druhej svetovej vojny vznikla OSN, potom koniec studenej vojny mal viesť k novému svetovému poriadku odrážajúcemu možnosti a potreby dnešnej doby. To, že tu vzniklo vákuum, zapríčinilo iba problém, že s výsledkami studenej vojny nie je spokojná ani jedna, ani druhá strana, čo bolo vždy nebezpečnou príčinou vojny horúcej.

Kosovo teda varuje. Mierové dohody v takýchto prípadoch sú čoraz zložitejšie a etnické konflikty čoraz hlbšie. Zámok v Rambouillet svojou kapacitou jednoznačne nestačí na riešenie problémov, ktoré sa otvárajú v súvislosti s usporiadaním bývalej Juhoslávie. Tu sa v skutočnosti hľadala iba dohoda o utlmení konfliktu. Ak chceme čeliť výzvam na sklonku 20. storočia, musíme nájsť komplexnejšie východisko. Takýto cieľ sa však dá dosiahnuť skôr diplomatickou konferenciou ako klasickými negociáciami. Človeku nevdojak zíde na um, prečo politici neprezradia na rovinu svoje skutočné zámery. Keby Washington alebo Brusel uviedli celkom jasne dôvody, prečo je malá vojna s "rozumným" počtom mŕtvych "výbornou" politikou, mohli by si z etického hľadiska (aj keď sa tu o etike, samozrejme, nebavíme) ušetriť kilometre farizejských fráz. Takáto jasnosť je však politikom cudzia, minimálne preto, že hovoriť otvorene by pre nich znamenalo hovoriť otvorene predovšetkým so sebou. A tak je výhodnejšie dôkladne premasírovať verejnú mienku. Práve preto budú jednotky Severoatlantickej aliancie vykresľované ako anjeli mieru. Práve preto boli v čase irackej krízy vypúšťané do éteru rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN ako liturgický chorál.

Návrat k imperiálnej politike

Nepochybujeme o tom, že Slobodan Milošević je človek s diktátorskými sklonmi. Pamätáme si ešte na jeho cynický výrok, že hranice diktujú silnejší, nie slabší. No to postup západných spojencov neospravedlňuje. Z logiky vecí vyplýva niekoľko otázok. Prečo je "medzinárodné spoločenstvo" pripravené zaútočiť iba na srbské ciele, keď rovnakú neústupčivosť pri rokovaniach preukazujú aj Albánci? Prečo považuje Madeleine Albrightová politickú dohodu bez vojenskej prítomnosti NATO za zdrap papiera? Čo je tu teda prioritné? Vyriešenie sporu? Alebo iba dostať vojská Severoatlantickej aliancie do ďalšej východoeurópskej krajiny? A vôbec: prečo Spojené štáty uprednostňujú jednotky NATO pred modrými prilbami OSN, ktoré by podobné úlohy mohli plniť rovnocenne, dokonca sú na tieto ciele určené a dokonca by boli prijateľné aj pre Srbov? Je jasné, že v pozadí týchto rozhodnutí je čosi viac ako snaha o vyriešenie kosovského problému. Ožíva tu totiž úsilie o klasické imperiálne pôsobenie v rámci medzinárodných vzťahov. Ak totiž treba identifikovať pod stanoviskom Ruska dodržiavať Chartu OSN imperiálne videnie problému charakterizované predstavou o tradičných sférach vplyvu, potom rovnako treba rozpoznať snahu o návrat k imperiálnym metódam riešenia konfliktov v rozhodnutí USA ignorovať ustanovenia Charty OSN.

Verejnosť má však skreslený pohľad na vec už len v tom, že pod vplyvom tlaku masmédií má pocit, že kosovský problém je najvážnejší problém súčasného sveta. Takzvanému medzinárodnému spoločenstvu by bolo potrebné položiť otázku, prečo sa s rovnakou intenzitou nezaujíma napríklad o konflikty v Afrike, ktoré sú nepomerne krvavejšie a komplikovanejšie ako ten v juhosrbskej provincii. Všimnime si vojnu medzi Eritreou a Etiópiou, dvadsaťročný spor o polostrov Bakasi medzi Nigériou a Kamerunom, konflikt medzi marockou vládou a obyvateľstvom Západnej Sahary, občianske vojny v Angole, Kongu, Sudáne.

Veľmoci naďalej pristupujú k riešeniu problémov súčasného sveta z úzkoprsého hľadiska národných záujmov. V tomto ohľade sa nič nezmenilo. Iba verejnosť je väčšmi manipulovaná. Tadeto však cesta do 21. storočia nevedie. Obávam sa však, že kým na to prídu mocní tohto sveta, bude už neskoro. Obávam sa, že v čase, keď čítate tieto riadky, v jednom kúte sveta opäť prehovorili zbrane. Ako rád by som sa mýlil?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984