Príliš veľa miesta pre politikov
Politika - či sa nám to už páči, alebo nie - patrí k našej každodennosti a ovplyvňuje naše podmienky života aj vtedy, keď na ňu odmietame čo i len myslieť. Medzi tých, ktorí majú uvažovanie o politike priamo v náplni práce, patrí aj docentka Soňa Szomolányi, vedúca Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Politika však pre ňu nie je len "predmetom" uvažovania, od druhej polovice osemdesiatych rokov sa aktívne angažuje v politických diskusiách a na začiatku deväťdesiatych rokov pôsobila vo VPN.
Najzaujímavejšie rozhovory o politike sú obyčajne tie o osobách, ich zámeroch a konfliktoch. Politik však musí priťahovať, musí byť "naším človekom", o jeho politických kvalitách napokon rozhoduje jeho schopnosť "reprezentovať". Do akej miery vieme posúdiť "reprezentatívnosť" dnešnej politickej garnitúry? Našla si už slovenská spoločnosť sebe primeraných politikov?
Otázka o primeranosti je pre mňa špekulatívna. Obzvlášť v spoločnosti tak kultúrne segmentovanej z hľadiska etnickej a urbánno-rurálnej línie. Z akého hľadiska posudzovať primeranosť politikov? Vhodnejšie je uvažovať, aké línie štiepenia spoločnosti sa odrážajú v existujúcom rozložení politických síl, štrúkturovanosti systému politických strán. Kým predchádzajúca vládna koalícia reprezentovala predovšetkým sociálne-konzervatívnejšie prostredie vidieka, dnešná reprezentuje modernizované urbánne prostredie. Výsledky volieb jej prisúdili podstatne vyššiu legitimitu, ako predchádzajúcej. Ani vtedy ani teraz však nemožno hovoriť primárne o reprezentácii socio-ekonomických záujmov, deliace línie odrážajú socio-kultúrne rozdiely. Klasická ľavo-pravá škála nám preto nestačí na vymedzenie profilu strán a ich lídrov. Politika strán sa významnejšie spája s tvárami ich lídrov ako s volebným programom. Podobné javy vidíme aj v západnej Európe, rozdiel je však v type osobností a príčinách. Vo vyspelých krajinách sa postupne ľavý a pravý stred tak priblížili, že ideologické rozdiely sa zmenšili a pri získavaní voličov väčšiu váhu majú osobnosti ako ideológie ich strán.
U nás asi sotva možno hovoriť o zbližovaní ideológií a programov, skôr možno hovoriť o tom, že sú stále neurčitejšie, beztvarejšie ...
Problém, ktorý sa v médiách prezentuje ako rozmazanosť "ľavo-pravej" profilácie v koalícii, nie je niečím neštandardným. Pre Európu a malé štáty sú charakteristické koaličné vlády a v mimoriadnych obdobiach, v Rakúsku už desaťročia, aj "veľké koalície" strán ľavého a pravého stredu, tzv. "prekážkové", ktorých účelom je nepripustiť extrémne sily do vlády. Po pacifikácii extrému by ich však čo najskôr mali vystriedať alternujúce koalície. Súčasný tzv. posun európskej politiky doľava je v skutočnosti posun ľavice doprava, do centra, kam smeruje väčšina voličov v západnej Európe. Súčasní premiéri sociálno-demokratických vlád ako Blair a Schröder sú svojou reálnou politikou "centristi". Chcem tým povedať, že zloženie dnešnej vlády sa nemusí prezentovať iba ako núdzové riešenie, ako nejaký "zlepenec", ale ako príklad odideologizovanej politiky zameranej na pragmatické riešenie problémov. Lenže to by lídri strán našej širokej koalície nesmeli začať okamžite po vstupe do vlády svoju kampaň pre voľby budúce. Predpokladom ich budúceho úspechu nebude zviditeľnenie cez tému "financovania cirkevných škôl" ani cez takzvanú "sociálnosť" na ľavici, ale efektívnosť a stabilita tejto vlády. Dnes je koridor pre alternatívne riešenia sociálno-ekonomických problémov taký úzky, že spor o ideologickú čistotu riešení je luxus, ktorý by si táto vláda v prvom roku vládnutia nemala dopriať.
Na začiatku nových politických strán boli ľudia z VPN, KDH a tí z KSS, ktorí sa rozhodli pokračovať v politike za nových podmienok. Vzťahmi medzi týmito tromi skupinami - a meniacimi sa pomermi síl medzi nimi - sa vymedzil základný pôdorys, na ktorom stavia slovenská politika doteraz. Potom prišlo niekoľko vĺn, ktoré boli schopné prekryť, ale nie rozložiť pôdorys. Prvou vlnou bolo vytvorenie HZDS, poslednou vytvorenie SOP. Takýto frontálny "prielom" láka ľudí, ktorí sa rozhodli žiť "pre politiku a z politiky", oveľa viac ako pomalý vzostup v už etablovaných stranách. Prečo?
Avšak vo všetkých týchto vlnách sa stretávame so známymi tvárami. Aj SOP je príkladom starých tvárí v novej konfigurácii. Je pekným príkladom toho, ako osobnosti, ktoré vypadli z iných politických subjektov, alebo "nové tváre", ktorým už etablované strany neumožnili rýchly vstup do špičkovej politiky, sa zorganizovali okolo spoločného záujmu - vytvoriť si výťah k moci. Tak vznikla SOP.
Platí toto aj pre formovanie HZDS?
Rozdiely sú dané fázami politickej transformácie. Na začiatku 90. rokov bola dôležitejšia "spoločenská objednávka", na ich konci zohrávajú silnejšiu úlohu osobné ambície politikov. Keby niektorá z etablovaných politických strán ponúkla dnešnému predsedovi SOP miesto úmerné jeho ambíciám, SOP by asi nevznikla. Myslím, že každý ďalší pokus ísť touto cestou má menšiu nádej na úspech.
V politike nepochybne hrajú úlohu osobné ambície, musia však byť v zhode so "spoločenskou objednávkou". Skrátka, veľa ľudí sa cíti povolanými na to, aby - ako nami poverení - rozhodovali o nás, málo je však vyvolených, zvolených?
Zrod a presadenie HZDS bolo do istej miery odpoveďou na "spoločenskú objednávku", nakoniec, v menšej miery to platí aj o SOP. Voľných parkiet v politike je však stále menej. Preto si aj myslím, že ak v nasledujúcich mesiacoch dôjde k nejakým presunom v slovenskej politike, budú to presuny medzi existujúcimi subjektmi, respektíve rekombinácia ich odštiepených frakcií. Netýka sa to len účelovo vytvorenej volebnej strany SDK, ale aj ľavej strany politického priestoru, kde možno očakávať veľkú tlačenicu.
Hovorila si o spoločenskej objednávke, ktorá stála za zrodom HZDS. Dala by sa táto objednávka špecifikovať?
Vznik HZDS nemôžeme chápať iba ako výtvor jedného človeka, akokoľvek charizmatického. Samozrejme, pri vzniku každého politického subjektu je iniciátor, jeho družina, sympatizanti. Odštiepenie HZDS od VPN samo osebe nebolo ničím výnimočným. Odlišnosti od susedných krajín sú skôr v charaktere odštiepených subjektov a spôsobe, ako sa to odštartovalo. ODS sa deklarovala ako liberálne - konzervatívna strana, HZDS sa vybralo cestou nacionálneho populizmu. Keď sa V. Mečiarovi nepodarilo ovládnuť VPN, o čo usiloval na topoľčianskom sneme vo februári 1991, rozhodol sa pre puč v rámci hnutia. Tak sme to označovali a stále to považujem za vecne zdôvodnené - ako porušenie dohodnutých pravidiel hry, konkrétne porušenie uznesení najvyššieho orgánu hnutia. Bol to aj začiatok dlhej série opakovaní tohto vzorca správania sa ako riešenia konfliktov. Dnes sú týmto neduhom mečiarizmu nakazení aj koaliční politici, každá zo strán už nejaké pravidlo či dohodu porušila.
Vytvorenie HZDS súviselo s premenou Mečiara z protagonistu radikálnej transformácie - ktorý vyhlasoval, že najprv musí byť horšie, aby potom bolo lepšie - na populistu, ktorý sľuboval bezbolestnú, národnú cestu ekonomickej reformy. Na tejto vlne sa dostal do centra politiky. Nebola to vlna ani nacionalistická a už vôbec nie separatistická, bola to vlna, ktorá ťažila z vysokého stupňa sociálno-ekonomickej neistoty, obáv zo zmeny, čo býva vždy priaznivou pôdou pre nástup autoritárských politikov, a najmä v nerozvinutej občianskej spoločnosti.
Vráťme sa k dnešku: kde vidíš zóny budúcich možných konfliktov?
Riziká pre stabilizáciu povolebného pomeru síl existujú na oboch stranách spektra strán širokej koalície. Permanentný zápas o stúpencov a zachovanie si straníckej identity môže smerovať zo strany neuspokojeného KDH k rozohrávaniu ideologizovaných sporov na dimenzii kultúrneho konfliktu v podobe národne-sociálneho konzervativizmu verz. európsky modernizmus. Teda urbánno-rurálne štiepenie, ktoré nachádzalo svoj odraz na úrovni voličstva dnešnej koalície verzus voličstvo HZDS, SNS by v dôsledku oslabenia HZDS a rekombináciou síl nadobudlo inú podobu a vznik nových spojencov.
Nazdávam sa, že spiatočnícke a staromilské tendencie v KDH by mohla posilniť rivalita o stúpencov, ak by sa SDK etablovala ako samostatná, šiesta strana na čele s bývalými členmi KDH a súčasným vedením SDK. Preto ambícia mať svoju vlastnú stranu SDK a rezignácia na profiláciu kresťanskej demokracie ako nekonfesionálnej, modernej strany, by mohli priniesť ďalší neproduktívny konflikt.
U niektorých politikov SDĽ a SOP vidím zase nebezpečie v nedostatočnej vôli činmi sa vysporiadať s dedičstvom vlády "štátohnutia" HZDS v sférach hospodárstva a vnútornej bezpečnosti. Rizikovým faktorom u nich nie je formálna komunistická minulosť v podobe členstva, ale osvojené vzorce správania, ktoré sa v období mečiarizmu rozšírene reprodukovali a posilnili závislosťou na súčasných klientelistických sieťach. V ostrom svetle to odhalilo rokovanie parlamentu o zbavení imunity poslanca Krajčího.
Pre politické subjekty je veľmi dôležitá mediálna podpora, ich schopnosť "obsadzovať" mediálny priestor. Teoretici by veľmi radi mali neutrálne médiá, politici (a nakoniec aj diváci) však vedia o tom svoje?
Z hľadiska vplyvu médií na politiku sa situácia u nás neodlišuje od situácie inde, napokon termín telekracia sa nevymyslel na Slovensku. Musíme však rozlišovať medzi rôznymi fázami vzťahu médií a politikov. Po fáze monopolu jednej strany vznikli otvorením mediálného priestoru viaceré stranícky orientované denníky. Dnes je takým len bývalý vládny denník Slovenská republika. Ostatné sa stali od strán nezávislé. Neznamená to dosiahnutie stavu ideálnej nezaujatosti tlačených médií, ale je to významný krok k štandardnej situácii. Za menej uspokojivý považujem stav z hľadiska profesionality, ktorá zaostáva.
Spomenula si slovo telekracia, predsa sa mi len zdá, že vzťah politikov a ľudí v médiách má ešte ďaleko k "štandardnosti". Vidíme, že politik je schopný argumentovať v spore s novinárom aj päsťou, na druhej strane existuje až strach politikov pred novinármi. To sú však len dve strany tej istej mince.
Politikom, keďže mali možnosť zažiť, akým silným spojencom (a oponentom) dokážu byť novinári, chýba príslušná dávka suverenity a dajú sa dotlačiť aj k odpovediam na otázky, ktoré by nemuseli rozoberať či komentovať. Novinári "varia" z toho, čo sa im ponúka a idú cestou minimalizácie námahy a maximalizácie atraktívnosti témy. Preto sa radšej venujú personálnym sporom, ako vecnému výkladu zložitých procesov rozhodovania. Je na politikoch, aby dokázali presadiť svoje vecne formulované témy.
Zdá sa, že ešte stále isté zoskupenie novinárov dokáže posunúť pomer síl v jednotlivých stranách.
To je zveličenie reálneho stavu. Nejaký vplyv na presadenie M. Dzurindu do funkcie lídra SDK mala Markíza, podobne ako významne prispela k odštartovaniu SOP. Nemyslím však, že by sa to dalo nazvať diktátom médií. Je však na politikoch, aby si vymedzili pole pôsobnosti. Politik si zrejme nemôže dovoliť pustiť sa do "vojny" s novinármi, ale musí si vedieť brániť svoju doménu a kompetencie, nenechať sa vtiahnuť do novinárskych "hier". Médiá u nás vstupujú do štádií formovania vládnej politiky, ktoré sa v ustálenejších demokraciách odohrávajú v kabinetoch. Lenže zodpovednosť za to nesú politici, ktorí uprednostňujú zviditeľnenie svojej osoby pred vecným riešením sporov.
V politike veľmi dôležitú úlohu hrajú stranícki intelektuáli, experti. Katedra politológie pripravuje ľudí aj na tieto úlohy.
O našich absolventov je veľký záujem, trh ešte nie je nasýtený. Uplatňujú sa v straníckych aparátoch, štátnej administratíve, médiách a v MVO. Za politológa je dnes schopný vyhlásiť sa hocikto. Je to podobná situácia ako so sociológiou v šesťdesiatych rokoch, keď sa po jej likvidácii znovu inštitucionalizovala a pri absencii profesionálne pripravených sociológov sa objavilo veľa samoukov a amatérov. Inflácia značky "politológ", ktorú si uvádzajú autori mnohých publicistických článkov bez osvojenia si elementárných poznatkov politickej vedy, hrozí jej devalváciou. Riešenie vidím v raste kvalitnej konkurencie, keď "ponuka" bude prevyšovať "dopyt" - možnosť uplatnenia.
A ako je to teda s intelektuálnym potenciálom jednotlivých strán?
SDĽ dlho považovala za jednu zo svojich predností, že má k dispozícii najväčší intelektuálny potenciál. Akosi to nebadať, vždy keď prišlo na lámanie chleba, tak sa ukázalo, že na ľavici je pusto. Silný intelektuálny potenciál mali strany utvorené na báze VPN, mám na mysli ODÚ a DS. V dôsledku toho, že DS dvakrát neuspela v parlamentných voľbách, sa mnoho ľudí stiahlo späť do svojich profesií. Predstavujú však mobilizovateľný potenciál. So slabým intelektuálnym potenciálom odštartovalo KDH, pretože ľudia, ktorí sa v minulosti netajili svojím vierovyznaním, nemali možnosť študovať spoločenské vedy. Mnohí politici potrebu intelektuálnej podpory nepociťujú, často dokonca aj v svojich poradcoch vidia rivalov. Istý vzor vzťahu politikov a intelektuálov vniesol V. Mečiar, ktorý neraz vyhlasoval, že on nijakých poradcov nepotrebuje, že si stačí sám. Nakoniec, na začiatku pracoval ako poradca V. Mečiara jeden z našich najlepších ústavných právnikov, prof. Holländer. Keď sa však po troch mesiacoch dostal iba k tomu, aby mu premiér rozvinul svoju predstavu o demokracii, v ktorej by sa zaobišiel bez parlametu, lebo on by sa priamo zodpovedal ľudu, tak rezignovane zo svojho postu odišiel. Toto sa dodnes opakuje, raz v modrom a inokedy v ružovom.
Za akých podmienok je možná férová spolupráca politikov a intelektuálov?
Spolupráca predpokladá vyšší stupeň špecializácie, aký sa u nás doteraz dosiahol. Iná je predsa rola politika a iná rola poradcu, experta, politického analytika. O podceňovaní odbornej pomoci svedčí absolútne neprofesionálne fungujúce oddelenie, ktoré by v parlamente malo plniť analytické funkcie. Počas minulého obdobia sa stalo skôr "sociálnym ústavom" pre časť administratívy a nové vedenie neurobilo žiadne zmeny. Obávam sa, že nielen preto, že je zaneprázdnené hasením akútnych problémov.
S hosťom Slova sa zhováral František Novosád
Čítajte aj: Tranzícia - http://www.noveslovo.sk/c/25527/Tranzicia
