Reklama
Reklama

Rok 1934 - dve dejstvá rakúskej tragédie

Počet zobrazení: 1980

Už nikdy bratovražedný boj, už nikdy barikády v Rakúsku, musíme vedieť k sebe nájsť cestu, tieto myšlienky každoročne opakujú predstavitelia rakúskych sociálnych demokratov, ľudovcov i Slobodnej strany Rakúska, keď spomínajú na udalosti roku 1934. Historici, ktorí buď patria k jednej z týchto strán, alebo sú bez straníckej príslušnosti, snažia sa rovnomerne deliť svetlo i tieň, všetci boli vinní a všetci sa dokázali poučiť. Poučenie pre iné krajiny by sa dalo sformulovať do dvoch konštatovaní, ak je krajina polarizovaná na dva vzájomne sa nenávidiace tábory, k vypuknutiu občianskej vojny môže postačiť aj absurdná zámienka a žiadna tragédia v politike nie je taká veľká, aby ju nemohla nasledovať ešte väčšia.

Dejstvo prvé

Telefóny vedeli už odpočúvať v tridsiatych rokoch, hoci k tomu mali primitívnejšie prostriedky než dnes. V pondelok 12. februára 1934 o druhej hodine ráno zobudil direktora hornorakúskej bezpečnostnej služby Hansa Hammersteina-Equorda telefón. Úradníčka lineckej pošty, ktorá mala za úlohu odpočúvať miestny sekretariát sociálnej demokracie, oznámila, že z viedenského ústredia oznámili hornorakúskemu krajinskému vedeniu, že "Ernst a Otto ochoreli, akciu treba odložiť." Tento telefonát bol naozaj dôležitý. Líder rakúskych sociálnych demokratov Otto Bauer ním zakazoval miestnemu lídrovi Richardovi Bernaschekovi postaviť sa na ozbrojený odpor, ak by polícia hľadala zbrane. Na porade hornorakúskych lídrov sociálnej demokracie Bernaschek povedal: "Musíme sa brániť, inak dopadneme tak, ako naši nemeckí súdruhovia. V žiadnom prípade nesmieme skončiť v Rakúsku neslávne, bez boja."

Keď Bernaschek dostal Bauerov odkaz, neodvolal akciu, no nedal ani príkaz k obrane sídla strany. Väčšina obrancov odišla domov a mali sa vrátiť až o deviatej ráno.

Polícia však zaútočila o 7.00. Bernaschek sa pred zatknutím stačil ešte spojiť s Viedňou a oznámiť útok na stranícky sekretariát. V zadnej časti domu však malá skupina obrancov mala guľomet. Padli prvé výstrely občianskej vojny. Policajti museli zavolať na pomoc vojsko a odpor obrancov sa podarilo zlomiť až delostreľbou.

Boj predurčený k porážke

Friedrich Engels v texte z roku 1895, ktorý býva niekedy označovaný za jeho politický závet, upozornil, že nádej ozbrojených robotníkov na víťazstvo v pouličnom boji je nepatrná, pokiaľ sa nepodarí nejakým spôsobom posilniť bojovú morálku vojakov, "potom sa na strane vojska...uplatní prevaha lepšej výzbroje a výcviku, jednotného velenia, plánovitého využívania bojových síl a disciplíny". V týchto vetách starý revolucionár vystihol príčiny porážky ozbrojeného vystúpenia rakúskych socialistov.

O udalostiach v Linzi sa síce za krátky čas dozvedeli viedenskí robotníci, ale vláda už bola pripravená. Ráno 12. februára sa vedenie sociálnej demokracie rozhodlo vyhlásiť v krajine generálny štrajk a mobilizáciu svojich ozbrojených oddielov Schutzbundu, lenže tie dostali prísny rozkaz, že sa smú iba brániť.

K svojmu rozhodnutiu bolo vedenie vlastne donútené tým, že štrajk spontánne začali elektrárenskí robotníci. Vypnutie prúdu bolo dohodnutým signálom pre Schutzbund. Pravda, kvôli vypnutiu prúdu nemohli sociálni demokrati ani vytlačiť letáky s výzvou ku generálnemu štrajku a ozbrojenej obrane proti fašistickej vláde.

Vláda mala plány na potlačenie prípadného povstania pripravené už od roku 1932. Hoci ju vypuknutie povstania na krátky čas prekvapilo, kancelár Dolfuss dal pokyn použiť proti povstalcom ťažké zbrane. Okolo poludnia bolo mestské centrum zabezpečené vojenskými jednotkami.

Schutzbund by bol mal teoretickú možnosť vyhrať vtedy, ak by bol obsadil mestské centrum. Lenže boje sa odohrávali na robotníckych predmestiach. Sociálnodemokratický magistrát postavil v predmestiach nový typ robotníckych bytov, pri ktorých boli práčovne, škôlky, zariadenia pre mládež, záhrady a veľké dvory. Práve v moderných sídliskách Karl-Marx-Hof a Goethehof sa potom odohrávali najťažšie boje.

Bilancia bojov

Symbolom odporu sa stalo viedenské sídlisko Karl-Marx-Hof, kde schutzbundleri dokázali klásť odpor štyri dni. Rozhodlo však ťažké delostrelectvo. Použitie ťažkých zbraní proti obytným štvrtiam vyvolalo ostrú negatívnu reakciu svetovej verejnej mienky. Odpoveď vlády bola naozaj svojrázna: ťažké zbrane sa museli použiť preto, lebo úbohému Rakúsku porazenému v prvej svetovej vojne víťazné mocnosti zakázali vyrábať otravné plyny.

Prvé výstrely padli 12. februára 1934, posledné 18. februára. Jedným z prvých opatrení vlády bol zákaz sociálnodemokratickej strany a rozpustenie 1500 ďalších ľavicových organizácií. Súčasne vláda rozpustila viedenskú mestskú radu a dosadila štátneho komisára. Po skončení bojov stovky sociálnych demokratov boli potrestané smrťou. Podľa ľavicových zdrojov v bojoch padlo okolo 1500 schutzbundlerov, vláda po skončení bojov oznámila, že padlo 118 vojakov a policajtov.

Niektoré príčiny porážky už uviedol v roku 1895 Engels, navyše vláda mala pod kontrolou rozhlas a tlač, takže hneď od vypuknutia bojov mohla doslova verejnosť bombardovať správami o úspechoch vládnych vojsk a povstalcov zastrašovať hrozbami. Navyše sociálnymi demokratmi vyhlásený generálny štrajk nebol generálnym ani len vo Viedni.

Predohra prvého dejstva

Dôsledky prehranej svetovej vojny boli oveľa ťaživejšie pre Rakúsko, ako pre vtedajšie Nemecko. Monarchia, ktorá bola svetovou veľmocou, sa rozpadla. Zvyškový štát sa zdal byť životaneschopný. Navyše tu bol problém identity. Rakúšania stáli pred rozhodnutím, či sa majú považovať za osobitný národ alebo za súčasť Nemcov. Sociálni demokrati po vojne žiadali zjednotenie s Nemeckom, "anšlus", čo mierové zmluvy zakázali.

Hovorili sme o polarizácii Rakúska, vo Viedni a v priemyselných centrách mala prevahu sociálna demokracie. Pod jej vplyvom bolo okolo 90 % robotníkov. Na vidieku, najmä medzi roľníkmi dominovali kresťanskí sociáli. Bola to konzervatívna strana, kde mala silný vplyv tá časť rímskokatolíckych kňazov, ktorá sa chcela angažovať v politike.

Spomínali sme sociálnodemokratickú ozbrojenú organizáciu Schutzbund. Tá vznikla v roku 1923 ako protiváha krajne pravicovej a neskôr fašistickej organizácie Heimwehr. Jeden z organizátorov Heimwehru bol Waldemar Pabst, organizátor zavraždenia Rózy Luxemburgovej a Karla Liebknechta.

V roku 1920 bola prijatá ústava, podľa ktorej bolo Rakúsko demokratickou spolkovou krajinou. V roku 1929 bola novelizovaná, spolkový prezident mal možnosť vládnuť v prípade núdzového stavu pomocou dekrétov. Pre Heimwehr boli ústavné zmeny nedostatočné a začal sa transformovať na fašistické politické hnutie, ktoré však ideologicky bolo bližšie k talianskemu fašizmu. V Rakúsku sa na konci dvadsiatych rokov začínajú formovať aj nacionálni socialisti, ktorí boli vlastne rakúskou pobočkou Hitlerovej strany, tak ako narastal vplyv nacistov v Nemecku, začínajú sa prejavovať aj v Rakúsku.

Dňa 20. mája 1932 sa rakúskym kancelárom stal Engelbert Dolfuss. Podporovali ho okrem kresťanských sociálov aj poslanci Heimwehru. Kancelárom sa stal vďaka väčšine jednoho hlasu. Chcel presadiť autoritatívny režim, hoci mu nebolo jasné, akými prostriedkami.

Na začiatku roku 1933 rakúska vláda presadila také úsporné opatrenia na železniciach, voči ktorým 1. marca železničiari vyhlásili dvojhodinový protestný štrajk. Vláda nechala budovy železničných staníc obsadiť vojskom a pozatýkala odborových predákov. Nižšie postavení štrajkujúci boli potrestaní znížením mzdy, vyššie postavení boli okamžite prepustení.

Tieto drastické opatrenia vyvolali 4. marca 1933 protesty v parlamente. Sociálni demokrati navrhli vysloviť vláde nedôveru a váhali aj niektorí kresťanskosociálni poslanci.

Po hlasovaní o nedôvere vláde však vyšlo najavo, že jeden sociálnodemokratický poslanec odovzdal dva hlasy. Ako prejav "pokánia" sociálnodemokratický predseda parlamentu i podpredsedovia podali demisiu. Vznikla situácia, ktorú nepredvídal rokovací poriadok, Národná rada bola bez vedenia. Za normálnych okolností by situáciu vyriešila dohoda parlamentných strán. Lenže kancelár Dolfuss sa rozhodol využiť situáciu. Rakúšanom oznámil, že parlament sa sám odstavil od moci, že ostáva jediná ústavná inštitúcia - vláda. Parlamentná kríza nesmie byť krízou štátu. Podmienkou nových volieb bude zmena ústavy a rokovacieho poriadku Národnej rady. Dovtedy bude vláda vládnuť prostredníctvom prezidentských dekrétov. Vláda vládla tak, že nakoniec vyprovokovala povstanie sociálnych demokratov.

Druhé dejstvo tragédie

Občianska vojna v Rakúsku sa neskončila vo februári. Dopoludnia 24. júla 1934 dostali rakúski nacisti pokyn, aby sa dostavili na určené miesta, tam dostali zbrane a pokyny. O 11.00 sa minister vnútra Fey dozvedel, že nacisti čosi pripravujú. Dal preto príslušné rozkazy. Okrem iného mala prísť vojenská jednotka ochraňovať budovu kancelárstva. O 12.50 sa táto jednotka dostavila, lenže policajti pustil na dvor kancelárstva aj niekoľko nákladných áut, pretože si mysleli, že ide o vojenské posily. Boli to však nacisti. Pučisti prenikli do budovy. Hoci sa Dolfuss pokúšal ujsť tajným východom, dostihli ho a zastrelili. Zvyšní členovia vlády stihli ujsť.

Pučistom sa podarilo aj obsadiť rozhlas. O 13.00 sa po krátkej odmlke ozvala z rádia správa, že kancelár Dolfuss odstúpil a že zostavením novej vlády bol so súhlasom prezidenta poverený minister Rintelen. Náhle však vysielačka zmĺkla. Pučisti totiž netušili, že existuje záložná rozhlasová centrála, z ktorej sa dal vypnúť vysielač. Vojsko zatiaľ obkľúčilo budovu rozhlasu a po krátkom odpore sa nacisti vzdali.

Vojsko a polícia za neuveriteľne krátky čas potlačili nacisický pokus o puč. Nacisti ostali iba v budove kancelárstva. Nik nevedel o Dolfussovom osude. Vtedy sa odhalili organizátori puču, nemecký vyslanec sprostredkoval rokovanie medzi pučistami a vládou. Pučisti sa mali vzdať a mal im byť umožnený odchod do Nemecka. Keď vyšlo najavo, že bol kancelár zavraždený, vláda dohodu zrušila. Aj Hiler sa od celej záležitosti dištancoval...

Rakúsko existovalo ako štát do roku 1938 predovšetkým vďaka podpore Mussoliniho. Samotní Rakúšania, pokiaľ si mohli vybrať, dali prednosť austrofašimu pred nacizmom...

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama