Reklama
Reklama

Broadway za tri groše

Počet zobrazení: 2102

Minulý rok uplynulo sto rokov od narodenia Bertolda Brechta a tak mnohé javiská, televízne a rozhlasové vysielania boli plné programov oslavujúcich muža raz velebeného, inokedy zatracovaného, no predsa najvýznamnejšieho a najslávnejšieho moderného dramatika našich čias. Zo slovenských divadiel si významné výročie nemeckého dramatika pripomenula činohra SND až v tomto roku uvedením Brechtovej vari najznámejšej hry Opery za tri groše. Dramaturg Martin Porubjak vybral pre činoherný súbor SND hru, ktorá odštartovala svetovú slávu Brechta a od svojej premiéry v Berlíne (1928) neschádza zo svetových scén, stala sa jednou z najhrávanejších.

Trojgrošová opera nesie v sebe všetko, čo si divák želá vidieť v divadle. Príbeh z londýnskeho podsvetia, kde mafián je priateľom policajného šéfa, polícia spolupracuje s mafiou, prostitútky so žobrákmi, žobrák s políciou, kde sa tvoria i rúcajú vzťahy priateľské, milostné, bratské i vražedné, kde sa miluje, spieva a tancuje je príbehom pre každého, kto raz sadne do kresla v hľadisku divadla. Zlodej Mackie, hlavný hrdina príbehu, dosiahol už všetko, čo muž v jeho rokoch dosiahnuť môže. Je kráľom podsvetia, všade sa o ňom hovorí, má zaručené priateľstvo strážcov verejného poriadku a je absolútne slobodný. Predstavuje ten typ muža, ktorý na ženy nepôsobí svojou krásou, ale svojim postavením, dobrým situovaním. Ženy sú preň nástrojom na použitie, využitie i zneužitie zároveň. Manželstvo s Polly mu zabezpečuje prosperitu a stabilitu obchodov - jeho zamestnanci sú nespoľahliví, a tak v čase Mackieho neprítomnosti v Londýne kontroluje obchody Polly, teda človek, ktorému Mac verí; priateľstvo s Lucy mu umožňuje slobodne dýchať vo väzení a dáva mu šancu na útek; a napokon tretia osudová žena Jenny je pre Mackieho ostrovom istoty, kam sa vždy navráti, kde si ukojí svoju skutočnú pohlavnú potrebu, ale poskytne mu i príjemnosti domáckeho rázu.

Režisérovi Petrovi Mikulíkovi sa dostala do rúk hra so spevom a tancom a on sa jej opäť zmocnil muzikálovsky - mikulíkovsky. Zabudol však na to, že činohra SND nie je Broadway, on nie je Bednárik a nemá v rukách taký herecký potenciál, ktorý by dokázal zvládnuť slovo, spev i tanec "v jednom". Hlavné úlohy zveril hercom bez schopnosti odosobnenia sa, či žitia v postave a s postavou, hviezdam, ktoré sa ukolísali do snov o vlastnej dokonalosti, no ich výkony sa často rovnajú len štandardným remeselným výkonom a spev či pohyb na javisku nie je integrálnou súčasťou nimi vytváranej postavy. Aj záverečné trojgrošové finále zahrané zo všetkou vážnosťou a dôstojnosťou, pripomína svojou sladkosťou a naivnosťou skôr broadwayský happy-end, než zobrazenie toho malomeštiackeho sveta, zlého svedomia spoločnosti, jej neduhov a problémov, aké nám ponúka Brechotov text. Herecká interpretácia prirodzene mohla dodať hre osobité čaro a vytvoriť zaujímavé a divákmi prijímané predstavenie. Brechtove postavy neponúkajú síce možnosť veľkých hereckých (charakterových) kreácií, ale predsa dráždia, lebo ak sa ich herec zapálene zmocní, umožnia mu ukázať celý jeho umelecký potenciál. Tu nestačí ovládať len techniku hovoreného slova a základy spevu či tanca, tu sa musí spievať, tancovať a hrať tak, aby postava žila svojim vlastným životom, vyjadrila svoje stavy, myšlienky.

Pre Michala Dočolomanského bola rola Mackieho otázkou jeho hereckých možností a kvalít. Už dávno sme ho nevideli vo väčšej úlohe, vynímajúc postavu Jánošíka z hry Na skle maľované, ktorá v istých momentoch silne pripomína interpretáciu Mackieho. Nie náhodou vybrali inscenátori do tejto roly muža so svojskou charizmou, výbornou kondíciou, zamatovým hlasom, muža, čo očarúva naše gazdinky už celé desaťročia. Stvárňuje neodolateľného hrdinu, prototyp ideálneho partnera, ktorý svoje čaro a schopnosti ešte umocňuje pohybom, gestom, spevom. V jeho podaní nevnímame Mackieho ako lupiča, ale vidíme v ňom chlapa, s ktorým by sme si radi zaflirtovali, dokonalého elegána a toto naše vnímanie podporí i ľúbostný song Mackieho a Polly, ktorý končí v baldachýnovej posteli. Rovnocennou partnerkou mu je Ingrid Timková, uplatňujúca všetky možnosti ženy pri získavaní muža a zobrazujúca dokonalú premenu devy v manželku, berúcu do rúk chod domácnosti i obchodu a zápasiacu o svojho manžela. Prílišné exponovanie sa tejto dámy pôsobí však na mnohých miestach rušivo a neumožňuje vyznieť ostatným spoluúčinkujúcim. Výbušná, v živote rozlietaná Lucy v podaní Heleny Krajčiovej, energicky krúžiaca po javisku, vyskakujúca k múrom cely je stelesnením aktívneho zápasu ženy za svoje šťastie. Aj úvodný song v jej podaní je nesporným dôkazom toho, že pre SND rastie herečka nevšedných kvalít. Úlohu prostitútky Jenny primerane zvládla Kamila Magálová, ktorá spomedzi všetkých zamestnankýň verejného domu bola najdynamickejšou a najschopnejšou, čo vlastne predurčovalo jej postavenie "bordelmamy". Ďalšou ženou nenachádzajúcou sa však v poli Mackieho lások je v tejto hre permanentne opitá pani Peachumová, brilantnou komikou stvárnená Božidarou Turzonovovou. Jej manžel, kráľ žobrákov Peachum, v interpretácii Františka Kovára je ozajstným vykorisťovateľom žobrákov, využívajúci zlé svedomie spoločnosti. V jednotlivých výstupoch využil Kovár svoje možnosti dramatického posunku, mimiky a dikcie, čím skvele oživil predvádzané songy. Rolu Tigra Browna zverili inscenátori Dušanovi Jamrichovi, ktorý ale svojou topornosťou len sťažka pripomína tigra ovládajúceho a chrániaceho celý Londýn. V menších úlohách sa vynikajúco predstavili študenti VŠMU v maskách žobrákov i mafiánov a zaujali svojim šarmom, spevom i tancom, čím potvrdili, že sú dôkazom nárastu kvalitného hereckého dorastu. Róbert Roth v role žobráka Filcha podal presvedčivý výkon ostro pripomínajúci pohyb a mimiku Jimma Carreyho, udivujúci rýchlymi premenami výzoru a výrazu tváre.

S textom Žobráckej opery sa pohral dramaturg Martin Porubjak, v slovenskom divadelníctve najznámejší brechtovec, ktorý zmenil poradie niektorých výstupov, škrtal, dopĺňal a celé tretie dejstvo presunul na začiatok hry. Dosiahol tým dynamickosť a plynulosť javiskového tvaru bez toho aby narušil jednotlivé súvislosti dramatickej fabuly. Rýchle striedanie interiéru a exteriéru často sa meniacich výstupov nútilo tvorcov skutočne nekonvenčne riešiť otázky priestoru a využiť to, čo im ponúka javisko SND. Tejto úlohy sa vynikajúco zhostil scénograf Aleš Votava tak, že rozčlenil javisko na niekoľko častí pomocou vysúvajúcich sa konštrukcií (oceľové piliere nesúce drevenú plošinu) predstavujúcich často jediné dekorácie a rekvizity. Úvodná scéna akoby predvádzala technické možnosti divadla, keď sa postupne ukážu všetky javiskové stoly, dym a diskotékové svetlá za zvuku burácajúceho orchestra osvetlia javisko v rôznych farbách. Táto úvodná šou je ukážkou toho, ako sa môže robiť divadlo, divadlo, ktoré nepotrebuje veľké herecké hviezdy, lebo tu hovorí svetlo, hudba, rekvizity.

Scénická výprava, réžia i dramaturgia sa podriadili typu uvádzanej hry, ktorú tvorcovia inscenovali v duchu veľkolepých muzikálov, a to veľkosťou priestoru, využitím svetiel, dymových clon, orchestra i mikroportov a hereckou dynamikou. Inscenátori nám tak ponúkajú na javisku SND Broadway za tri groše, kde sa však idea diela stráca a zostávajú len songy, z ktorých v nás napokon osciluje iba ten o žralokovi Mackiem z úvodu hry. "Žralok zuby, má jak nože, že ich zatne to si píš..." spieva sa v tejto piesni, no my dodávame, keby sa len riadne zaťal a udržal túto "stavbu", aby sa nám nezosypávala ako dom postavený na piesku čo sa ľahko zrúti.

Bertold Brecht, Kurt Weill: Opera za tri groše Preklad: Ľubomír Feldek a Martin Porubjak Réžia: Peter Mikulík Dramaturgia: Martin Porubjak Scéna: Aleš Votava Kostýmy: Marija Havran Premiéra: 6. februára 1999 v DPOH

Autorka študuje divadelnú vedu na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama