Keď vládol Béla Kun

Počet zobrazení: 10043

Ideologické východiská boli príčinou, ktorá viedla historikov k nekritickému oslavovaniu alebo nekritickému zatracovaniu Maďarskej republiky rád. V nasledujúcom texte sa preto pokúsime o objektívne zhodnotenie jej existencie, ktoré doposiaľ v historických kruhoch chýba.

"DOBRÁ" A "ZLÁ" REVOLÚCIA?

Doba existencie Maďarskej republiky rád - 133 dní - nebola síce výsledkom bezpodmienečnej nevyhnutnosti, ale ani náhodným vykoľajením. Pravdou je, že republika nepokračovala v stáročných tradíciách maďarskej histórie: veď jej víťazstvo bolo výsledkom zániku dovtedajšieho zriadenia starého Uhorska, a ako také bolo negáciou jeho systému hodnôt. Považuje sa za jednu z etáp v období medzi podpísaním belehradského prímeria v novembri 1918 a Trianonským mierom, teda na necelej dvojročnej ceste zúfalého hľadania východiska z národnej kataklizmy. Bola štandardným prejavom maďarských dejín, súčasne aj ich vybočením, intermezzom, podobne ako iné udalosti v tomto období.

Obidve revolúcie - októbrová v roku 1918 a marcová v roku 1919 - tvoria svojou následnosťou logický celok, čo znamená, že dejiny Maďarskej republiky rád nemožno pochopiť umelým rozdvojením týchto udalostí. Práve jednotný charakter revolučného procesu mnohí považovali za diskutabilný. Podľa koncepcií oficiálnej politiky bývalého komunistického režimu museli historici nielen v 50-tych rokoch, ale aj v neskoršom období oddeľovať republiku rád od "buržoáznej", "nacionalistickej" októbrovej revolúcie.

Naozajstné revolúcie (teda nie pučistické prevraty) sa začínajú a pokračujú ako spontánny pohyb ľudových más. Ľud však nie je taký múdry, za aký ho považujú aj vodcovia revolúcie. Najmä keď je nahnevaný, deje sa mnoho nepekného a revolúcie sú predsa plodom ľudového hnevu.

Dejiny revolúcií treba teda skúmať z dvoch aspektov: zo zorného uhla vystúpenia ľudu a psychológie más a z pohľadu taktiky vodcov. Čo sa týka rokov 1918-1919, znamená to: aktívna zložka revolúcie a ľudové masy, ktoré ju uskutočňovali, boli v obidvoch revolúciách totožné. Výnimku tvorila iba významná časť maloroľníkov. Veľmi podobné je aj personálne zloženie vedúcich predstaviteľov. Nezávisle na tom vodcovia obidvoch revolúcií sledovali odlišné ciele, uskutočňovali inú politiku, a v tom sa skutočne odrážala rozpornosť revolučného procesu, ktorý prebiehal v dvoch etapách.

Lenže revolučné masy, ak z nich vylúčime inteligenciu a študentstvo, ktoré podporovali revolučný proces, nechceli niečo úplne iné v marci alebo v máji 1919, než v októbri 1918. Nemali by to strácať zo zreteľa tí, ktorí "dobrú" revolúciu chcú mechanicky oddeľovať od "zlej" revolúcie.

VÔĽA ĽUDU

Ľud si v októbri 1918 želal predovšetkým okamžité ukončenie vojny, potrestanie vinníkov rozpútania vojnovej katastrofy a vojnových zbohatlíkov "ruským spôsobom", a prirodzene chcel uchovanie nezávislosti Maďarska. Všetci sa zhodli v tom, že hlavným vinníkom za rozpútanie vojny je habsburská dynastia a preto sa vyhlásenie republiky prijalo so všeobecným nadšením. Pre ľudové masy však tento akt, ako aj výmena vedúcich činiteľov neznamenali koniec procesu zmeny režimu - chceli uspokojiť vojnových invalidov, vojnové vdovy a navrátilcov z frontu, ktorých čakala nezamestnanosť, na úkor vojnových dodávateľov (čiže veľkopodnikateľov a veľkoobchodníkov) a špekulantov. Roľníctvo očakávalo rozdelenie veľkostatkov. Uskutočnenie vôle ľudí však vyžadovalo, aby ju precízne vyjadrili v hospodársko-politickom zmysle. Ťažko nachádzali zhodu, napokon sa revolučná vláda vo februári 1919 odhodlala kompromisným spôsobom k dosť miernej pozemkovej reforme a k pomerne radikálnemu vyrúbeniu dane z majetku.

V dôsledku uvedených skutočností Mihály Károlyi, resp. ním vymenovaná vláda (11. januára 1919) sa ocitla medzi dvoma mlynskými kameňmi. Nielenže nedokázala uspokojiť ultraľavicovú opozíciu, čiže komunistov, ale aj ľavé krídlo vládnej sociálnodemokratickej strany bolo nespokojné: želalo si socializáciu veľkokapitálu. Avšak väčšina občianskych zložiek a ich politickí predstavitelia považovali radikalizmus vlády za prehnaný a vo voľbách vypísaných na apríl chceli podporovať pravicovú opozíciu. Keďže spoločenská základňa vlády sa zužovala z obidvoch strán, bola potrebná zmena jej kurzu. Károlyi sa rozhodol pre svojráznu kombináciu: vláda uskutočnila ďalšie radikálne kroky (mohutné zvýšenie platov a miezd, radikálne rozšírenie pozemkovej reformy, uskutočnenie odluky štátu od cirkvi, rozpustenie starých župných a mestských samospráv, tolerovanie obsadzovania tovární robotníkmi a schválenie plánov na zoštátnenie najväčších závodov, prepúšťanie generálov a plukovníkov z armády atď.) a súčasne sa pokúsila o rozbitie komunistickej strany zatknutím jej viac ako sto vedúcich činiteľov a aktivistov, čo sa uskutočnilo 21. februára 1919. Kríza v spoločnosti sa napriek tomu prehlbovala, ale keď občianski ministri ponúkli svoje odstúpenie na zasadnutí vlády 17. marca, sociálno-demokratickí kolegovia ich žiadali, aby naďalej ostali vo funkciách. O tri dni neskôr nóta predstaviteľa Dohody Ferdinanda Vyxa (týkajúcej sa demarkačnej línie medzi Maďarskom a štátmi, ktoré vznikli na území bývalého Uhorska), spôsobila zvrat politickej situácie.

PÁD KÁROLYIHO VLÁDY (MAREC 1919)

Na konci svetovej vojny nálady más ovládla túžba po národnej a sociálnej spravodlivosti: tam, kde vec národa zvíťazila, sociálne rozpory sa zatlačili do úzadia, avšak tam, kde tí, ktorí boli pri moci nedokázali zabrániť národnej katastrofe, hnev ľudu sa obracal proti nim dvojnásobnou intenzitou. Ak sme toho názoru, že maďarská národná katastrofa bola najstrašnejšia (popri Ukrajincoch a azda aj Macedóncoch), potom je logické, že tu vývoj smeroval k sociálnej revolúcii.

Rozpad Rakúsko-Uhorska znamenal ťažký úder aj pre Rakúsko, ale rakúske spoločenské rozpory boli miernejšie v dôsledku vyspelejšieho buržoázneho charakteru roľníctva. Ani poľské, ani české robotníctvo nebolo menej zorganizované a socialistické než maďarské, ale tu otupovala spoločenské rozpory národná jednota. Maďarskú sociálnu demokraciu však bezútešné medzinárodné a sociálne pomery prinútili k revolúcii boľševického typu. Jedným z dôsledkov tejto situácie bolo, že maďarská sovietska vláda - v ktorej socialistické smery spolu tvorili vždy väčšinu - viedla oveľa miernejšiu zahraničnú a vnútornú politiku, než jej moskovský vzor.

ČERVENÝ TEROR

Ak pomer síl socialistických smerov skúmame v chronológii oných 133 dní, rysujú sa dve deliace čiary. Do rumunského útoku 16. apríla umiernení socialistickí politici predstavujú väčšinu, červený teror sa prejavuje skôr verbálne, než v praxi. Nie je náhoda, že citáty - kedysi často uvádzané - našich spisovateľov, ktoré vyjadrovali solidaritu s revolúciou, pochádzajú práve z týchto týždňov, napriek chybám v oblasti hospodárskej politiky, akými bolo zastavenie pozemkovej reformy, prehnaná socializácia atď.

Po rumunskom a neskôr po československom útoku dochádzalo k čoraz častejším kontrarevolučným organizačným aktivitám a vystúpeniam, ako aj k následným prejavom červenému teroru, ktorý sprevádzali nezákonné popravy a násilné zadržiavanie rukojemníkov, neodôvodnené žiadnym konkrétnym prečinom obviňovaných "buržujov". Dochádza aj k zákazu buržoázno-demokratickej tlače. V máji a júni padlo za obeť červenému teroru niekoľko sto životov, pričom jeho rozsah neprevyšoval neskoršie "zavádzanie poriadku" v novembri 1918 a na jeseň 1919. Väčšina umelcov a vedcov, ktorí predtým sympatizovali s revolúciou, sa od politiky odvrátila. Spolupráca sociálnych demokratov a komunistov nebola síce bez rušivých prvkov, ale predsa dobrá až do polovice júna. Vojnové akcie pritom podporovala, napriek svojmu konzervatívnemu alebo umiernene sociálne zameranému svetonázoru, veľká väčšina dôstojníckeho zboru.

BEZNÁDEJ V JÚNI 1919

Druhým prelomom je polovica júna. Uviaznutie severného ťaženia (ide o postup maďarskej Červenej armády na Slovensko - pozn. red.), Clemenceauove nóty, neúspech revolučného procesu v Rakúsku, predznačovali obrat v situácii, ktorý vyústil do beznádejného stavu. Nasledoval ústup z pozícií na Slovensku, ďalej "kontrarevolúcia príslušníkov vojenskej akadémie", pasivita značnej časti dôstojníckeho zboru, vystúpenie časti sociálnodemokratických vodcov z vlády a z vedenia strany.

Od druhej polovice júna sa republika rád ocitla v podstate v beznádejnej situácii. "V podstate" preto, lebo vo vojne a v revolúcii nič nie je isté - aj protivník sa môže zmýliť, jeho bojová zostava sa môže narušiť. Tí, ktorí chceli vidieť realitu v druhej polovici júna, ak sa nepostavili proti revolúcii, odvrátili sa od nej. Ostalo vedenie, vtedy pozostávajúce už iba z komunistov a ľavicových sociálnych demokratov, ktoré verilo v zázrak, lebo chcelo v zázrak veriť. Zostali aj tí dôstojníci, ktorí si ešte uchovávali nádeje. Böhm a Garami, tak ako iní sociálni demokrati verili, že víťazné mocnosti ubránia a uznajú bez volieb vládu sociálnych demokratov za demokratickú. Situácia bola podobná tej, keď skúsení nemeckí dôstojníci verili v roku 1944 v Hitlerovu zázračnú zbraň a na ulici sa tomu smiali už aj deti.

Keby Béla Kun neveril vo svetovú revolúciu - čiže v zázrak - na konci júna sa mohol vzdať moci. Čo by sa mohlo vtedy ešte stať? Mohli sa zachrániť životy niekoľkých stoviek červenoarmejcov, ktorí padli v júli. Možno by nebolo vstúpilo do Budapešti rumunské vojsko a pri odchode by nepobralo všetko, čo sa dalo odviezť. Čo sa týka trianonských hraníc, nezmenilo by sa už nič. Nebolo možné odvrátiť ani kontrarevolúciu - jej príčiny boli dané v júni takisto ako o mesiac neskôr. Komunisti, ktorých po páde republiky rád zavraždili, mohli vtedy utiecť, aby sa stali emigrantami bez domoviny, možno by zahynuli hrdinsky počas španielskej občianskej vojny, alebo sa stali kandidátmi na odvlečenie do gulagov pri hľadaní útočiska v Sovietskom zväze.

Autor je popredný maďarský historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984