KOMINTERNA - sen o červenej planéte
V dňoch 2. - 6. marca 1919 sa v Moskve zišlo 19 delegácií, aby založili novú medzinárodnú socialistickú organizáciu. Na poslednom VII. kongrese roku 1935 sa zišli delegácie z celého sveta, aby reprezentovali silu, ktorá chcela uskutočniť planetárnu revolúciu...
ZLYHANIE DRUHEJ INTERNACIONÁLY
Prvá svetová vojna spôsobila rozpad socialistických strán na tri prúdy. Pravicový prúd tvorili politici, ktorí podporovali vojnové úsilie svojich vlád, stredový prúd predovšetkým odmietal vojnu. Ešte počas vojny sa Lenin pokúša sformovať tretí prúd, ktorý by vojnu medzi štátmi premenil na vojnu medzi triedami ale napokon prerástla do svetovej revolúcie.
Kapitalizmus na začiatku tohto storočia nadobudol nové rysy. Tento nový typ kapitalizmu Róza Luxemburgová nazvala imperializmom. Podľa jej názoru rast ekonomiky závisel od získavania odbytísk v kolóniách a zaostalých krajinách. Boj o sféry vplyvu plodil imperialistickú politiku. Karl Kautský prišiel s názorom, že imperializmus prejde do akéhosi "ultraimperializmu", keď sa nakoniec najvyspelejšie krajiny dohodnú o rozdelení sveta tak, ako si kartely v jednotlivých krajinách podelili vnútorné trhy. Za vojny však Vladimír Lenin vyslovil názor, že imperializmus jednak nevyhnutne plodí vojny, pretože protirečenia medzi hlavnými mocnosťami sú neriešiteľné, a preto je imperializmus posledným vývojovým štádiom kapitalizmu, "predvečerom socialistickej revolúcie", ktorá prebehne ako svetová revolúcia.
ŽELEZNÁ DISCIPLÍNA A ČISTKY
Predvojnová Druhá internacionála sa nazývala Medzinárodným združením socialistických strán. Už názov naznačuje, že išlo o neformálnu organizáciu, ktorá nemala možnosť prikazovať členským stranám. Komunistická internacionála vznikla ako centralizovaná organizácia, kde členské strany boli vlastne iba jej sekciami. Druhý kongres Kominterny určil 21 podmienok členstva. Strany museli vytvárať ilegálny aparát pripravený k "splneniu povinnosti voči revolúcii", mala v nich vládnuť železná disciplína "blízka vojenskej disciplíne",v stranách pôsobiacich legálne sa mali uskutočňovať periodické čistky a programy členských strán musel odsúhlasiť kongres Kominterny.
Komunisti sa najprv domnievali, že sa im v krátkej dobe podarí získať všetkých socialisticky zmýšľajúcich robotníkov pre ideológiu svetovej revolúcie. Čoskoro sa ukázala nereálnosť takýchto plánov a od roku 1921 prichádzajú s heslom jednotného frontu. Išlo o to získať socialistov a sociálnych demokratov pre spoločný postup pri presadzovaní každodenných robotníckych požiadaviek. Za istých podmienok boli dokonca komunisti so sociálnymi demokratmi ochotní utvoriť spoločné vlády. Sociálni demokrati však podmieňovali spoluprácu obnovením legality menševickej a eserskej strany v sovietskom Rusku.
PRELOM V ROKU 1923
Rok 1923 bol pre ďalší vývoj Kominterny osudový z dvoch príčin. Jednak v Nemecku na jeseň okupácia Porúria francúzskymi vojskami spôsobila politickú a hospodársku krízu a boľševici v nej videli šancu pre pokus o rozpútanie revolúcie. V Sasku a Durýnsku vytvorili komunisti spolu so sociálnymi demokratmi krajinské vlády. Sociálni demokrati sa presvedčili, že komunisti spoluprácu s nimi považujú iba za prechodnú etapu k získaniu absolútnej moci.
Kríza v Nemecku bola sprevádzaná aj krízou vo vedení boľševickej strany v Rusku. Medzi Trockým, Stalinom, Zinovievom a Kamenevom sa rozpútal boj o moc. Kým Kominternu viedol Lenin, jej politika bola motivovaná záujmami svetovej revolúcie. V praxi to znamenalo, že sa vecne posudzovalo, či uznesenia KI posilnia alebo oslabia postavenie jednotlivých komunistických strán. Tak ako rástol vplyv Stalina, politika Kominterny sa začala podriaďovať jeho záujmom a predstavám. Stalin presadil názor, že sociálna demokracia bola doslova iba "ľavým krídlom fašizmu". Komunisti mali zamerať svoj nápor predovšetkým proti "sociálfašistom". Proti takýmto názorom bol Bucharin, ktorý chcel presadiť návrat k politike jednotného frontu. Vo vnútornej politike ZSSR bol Bucharin proti Stalinovým plánom násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva. Stalinovo víťazstvo nad Bucharinom znamenalo nielen počiatok tragédie ruského roľníctva, ale aj premenu Kominterny na organizáciu, ktorá realizovala Stalinom určenú nekritizovateľnú líniu.
VII. KONGRES KOMINTERNY
Stalin predsa len od svojej línie dočasne ustúpil. Po nástupe fašizmu na začiatku 30. rokov, po tragických porážkach ľavice v Nemecku a Rakúsku sa začal presadzovať názor o nevyhnutnosti spolupráce ľavicových síl v boji proti spoločnému nepriateľovi. Osobou symbolizujúcou nutnosť obratu v politike Kominterny bol Juraj Dimitrov, ktorému sa na siedmom. a zároveň poslednom kongrese Kominterny podarilo presadiť zmenu línie. Kominterna vyzvala zjednotiť nielen všetky ľavicové, ale aj demokraticky orientované sily do ľudového frontu na obranu demokracie a boj proti fašizmu. Nástup fašizmu sa podarilo zastaviť vo Francúzsku, ale v Španielsku sa stalinistom podarilo robiť takú politiku, ktorá nakoniec umožnila víťazstvo fašistických vzbúrencov. Politiku ľudového frontu nakoniec spochybnili nielen negatívne skúsenosti zo Španielska a ďalších krajín, ale aj krvavé a všetko dovtedy prekonávajúce masové čistky v ZSSR, ktoré komunisti obhajovali, ale sociálni demokrati odsudzovali.
Sovietsko - nemecký pakt o neútočení znamenal vlastne odvolanie línie VII. kongresu a druhú svetovú vojnu na Stalinov pokyn musela Kominterna vyhlásiť za obojstranne imperialistickú. Po nacistickom útoku na Sovietsky zväz mnohé komunistické strany zohrali významnú úlohu v protifašistickom boji. Kominterna samotná bola v roku 1943 rozpustená ako inštitúcia, ktorú prekonal historický vývoj. Svoju hlavnú úlohu, vyvolať a viesť svetovú revolúciu nikdy nedokázala splniť.
