Reklama
Reklama

Revolta poľských študentov

Počet zobrazení: 1058

Kým v Československu znamenali 60. roky obdobie postupnej liberalizácie režimu a otvárania sa na Západ, vývoj v Poľsku sa začal uberať opačným smerom. W. Gomułka sa ocital v rastúcej izolácii v spoločnosti. Jeho politická dráha pripomína neskorší osud G. Husáka. Obaja sa do politiky vrátili na vlne hnutia za reformu a demokratizáciu komunistického systému a obaja svoju politickú kariéru skončili ako symboly dogmatizmu a skostnatenosti.

Politickú krízu v marci 1968 predznamenali v 60. rokoch konflikty s inteligenciou. Týka sa to najmä Listu 34 spisovateľov a intelektuálov z roku 1964, požadujúcich zmiernenie cenzúry. Časť signatárov postihol zákaz publikovania. V roku 1964 zatkli J. Kurońa a K. Modzelewského za tzv. Otvorený list strane, kde žiadali zavedenie systému viacerých robotníckych politických strán. Za organizovanie diskusných fór a stretnutí s nezávislými intelektuálmi mali z Varšavskej univerzity vylúčiť A. Michnika. Prípad sa skončil v roku 1967 porážkou moci. Michnika zo štúdia vylúčili na jeden rok.

Medzi štátom a katolíckou cirkvou prvý väčší konflikt vypukol pred koncom II. Vatikánskeho koncilu v roku 1965 v súvislosti s posolstvom poľských biskupov ich nemeckým náprotivkom. Jeho autori odsúdili "utrpenie miliónov nemeckých utečencov a presídlencov", ale trvali na uznaní hraníc na Odre a Nise. Posolstvo sa končilo slovami: "Odpúšťame a prosíme o odpustenie". Napriek očakávaniam odpoveď neobsahovala pasáž o nenarušiteľnosti poľských západných hraníc. Poľské úrady rozpútali mohutnú kampaň proti "protištátnej a protinárodnej činnosti" katolíckej cirkvi. Obava z nemeckého teritoriálneho revizionizmu poslúžila ako účinný faktor stabilizácie komunistického režimu. Veľká časť spoločnosti posolstvo poľských biskupov neprijala.

Do slovníka komunistov prenikal nacionalizmus. S nacionalistami komunisti zdieľali sklony k izolacionizmu, ideálu monolitnej spoločnosti, antimodernizmu, odporu voči demokracii a Západu i antisemitizmu. Nacionalistickú skupinu vo vedení PZRS viedol minister vnútra M. Moczar. Dodnes nie je známe jeho pravé meno ani národnosť. V roku 1939 sa zjavil v západnom Bielorusku, obsadenom ZSSR, ako sovietsky agitátor a po vojne verne tlmočil sovietske záujmy. Vďaka antisemitizmu a imidžu odbojára sa stal idolom "partizánov" - mladých straníckych funkcionárov, ktorí v ňom videli nástupcu skostnateného Gomułku, údajne príliš "liberálneho" voči inteligencii. Oslovoval i značnú časť nekomunistov, najmä radových účastníkov odboja. Príležitosťou na rozpútanie antisemitských nálad sa stala izraelsko-arabská vojna v roku 1967. Moczar nepravdivo informoval Gomułku, že Židia v štátnom i straníckom aparáte privítali víťazstvo Izraela. V júni 1967 Gomułka v prejave prenášanom rozhlasom a televíziou označil Poliakov židovského pôvodu za piatu kolónu. Hoci neskôr sa v antisemitskej kampani neangažoval, čistky sa začali. Židovský pôvod sa stal dostatočným dôvodom na vylúčenie z PZRS a na miesta vylúčených nastupovali "partizáni". Pochopiteľne, iniciátori kampane nemohli otvorene vystupovať proti Židom, preto hovorili o "antisionizme".

Zámienkou pre brutálny zákrok voči inteligencii a rozpútanie mocenského boja v PZRS sa stala inscenácia hry A. Mickiewicza Dziady (Tryzna) vo varšavskom Národnom divadle. Vedenie PZRS ju zakázalo a vyhlásilo za protisovietsku. Po poslednom predstavení 16. januára 1968 vypukla študentská demonštrácia, ktorú polícia rozohnala a 35 ľudí zatkla. Dvaja študenti Varšavskej univerzity A. Michnik a H. Szlajfer informovali o udalostiach francúzsku tlač. Petíciu proti zákazu hry a"zriekaniu sa pokrokových tradícií poľského národa" podpísalo vyše 4 tisíc ľudí. Protestovala aj varšavská organizácia zväzu spisovateľov, najmä J. Andrzejewski, L. Kołakowski či A. Słonimski. S. Kisielewski hovoril o diktatúre temna. Minister školstva protizákonne rozhodol o vylúčení A. Michnika z univerzity, proti čomu 8. marca 1968 na nádvorí univerzity protestovalo 3 tisíc študentov, žiadajúcich zastavenie perzekúcií účastníkov januárovej demonštrácie. Nádvorie univerzity obsadili príslušníci tzv. robotníckeho aktívu (t.j. stranícki aparátnici) a zabavovali študentské preukazy. Dvaja dekani fakúlt sa študentov zastali a vybojovali vrátenie preukazov. Mnoho študentov tak zachránili pred prenasledovaním. Rozhodnutím rektorátu však študenti museli priestory univerzity opustiť a na ulici ich brutálne rozohnala polícia. Na druhý deň sa na nádvorí varšavskej Polytechniky uskutočnil míting na podporu kolegov z univerzity pod heslom "Tlač klame! Mítingy sa rozšírili aj mimo Varšavu. Študenti protestovali proti brutálnemu zásahu a provokáciám polície a proti rozdúchavaniu konfliktov medzi robotníkmi a študentmi. Vyjadrovali tiež sympatie k reformnému procesu v Československu. Žiadali zrušenie cenzúry, vytvorenie nezávislých odborov a nezávislosť súdov. Poslanci Sejmu z klubu Znak v interpelácii márne žiadali zastavenie brutálnych akcií polície a nadviazanie dialógu s mládežou. Do 8. apríla 1968 bolo zatknutých 2 730 ľudí, na univerzite rozpustili 6 študijných odborov a dočasne vylúčili 1 616 študentov. Viacero univerzitných profesorov, vrátane L. Kołakowského, prepustili a nahradili ich 500 nehabilitovanými docentmi. Odstúpilo 6 ministrov a ich námestníkov, z politického života sa na protest proti antisemitskej kampani stiahli minister zahraničia A. Rapacki a člen politbyra PZRS E. Ochab. Naopak, tajomníkom ÚV PZRS sa stal Moczar, ale prišiel o post ministra. Gomułka tak opäť na krátky čas získal kontrolu nad situáciou. Moczarovci medzitým rozpútali "antisionistickú" kampaň, robotníci v podnikoch držali transparenty vyrobené v dielňach PZRS, vyzývajúce sionistov na odchod do Izraela a požadujúce potrestanie organizátorov vystúpení. O medzinárodných sionistických kruhoch, ktoré rozpútali proti Poľsku propagandistickú kampaň, hovoril v máji 1968 v odpovedi na interpeláciu poslancov Znaku aj umiernený premiér J. Cyrankiewicz, lebo sa bál o vlastné pozície, keďže bol terčom kritiky moczarovcov. Do kampane sa plne zapojili aj masmédiá, v priebehu marca ovládnuté "partizánmi". Paradoxne iba ideologický týždenník ÚV PZRS Polityka a katolícky Tygodnik Powszechny mlčaním dávali najavo svoj nesúhlas. Poľsko získalo v tom čase vo svete povesť antisemitskej krajiny, Gomułkov režim sa prirovnával k fašistickému. Mnoho intelektuálov volilo exil.

Gomułku zachránil katovický stranícky líder E. Gierek, ktorý mu na straníckom aktíve jednoznačne vyjadril podporu, čím sa stal horúcim kandidátom na "korunného princa". Dokázal komunikovať s masami a bol prijateľnejší pre stranícky aparát ako Moczar, budiaci strach z návratu stalinských represií. Gomułka sa vo funkcii stal závislým od Giereka. Jeho odchod sa stal už iba otázkou času.

Vnútropolitická situácia bola jedným z faktorov, prečo práve Poľsko a NDR jednoznačne presadzovali vojenskú intervenciu v Československu. Poľsko sa obávalo vypadnutia Československa z východného bloku a posunutia vplyvu SRN na východ k poľským hraniciam. Gomułka bol závislý na podpore Moskvy, ktorá ho považovala za vhodného pre zaručenie stability v Poľsku a sám veril v nutnosť spojenectva so ZSSR. Poľská verejnosť prijala okupáciu Československa ľahostajne. Protesty sa obmedzili na rozširovanie letákov proti účasti poľských vojsk na invázii či nápisov na cestách, prirovnávajúcich Brežneva k Hitlerovi. Podporu Československu vyjadrili iba jednotliví intelektuáli.

Koncom 60. rokov zachvátili poľskú ekonomiku prejavy krízy. Poľské vedenie sa rozhodlo prostriedky na modernizáciu výroby získať nepopulárnymi opatreniami obmedzujúcimi životnú úroveň. Potichu rástli ceny tovarov a klesali reálne mzdy. Vedenie PZRS pritom nebolo ochotné reformovať centralizovaný spôsob riadenia ekonomiky. Priaznivý politický moment na uskutočnenie opatrení podľa Gomułku nastal po podpísaní zmluvy o normalizácii vzťahov so SRN 7. decembra 1970, v ktorej vláda W. Branta uznala západné hranice Poľska a hospodárskej dohody výhodnej pre Poľsko.

Päť dní nato Gomułka avizoval prudké zvýšenie cien potravín a priemyselného tovaru. Prejav odznel v sobotu, keď sa v továrňach nepracovalo. Napriek tomu 14. decembra 1970 v Gdanskej lodenici vypukol štrajk. Do Gdanska pricestovalo viac významných činiteľov PZRS, polície i armády, ale nik z nich so štrajkujúcimi nerokoval. Násilie sa stupňovalo na oboch stranách. Demonštranti zapaľovali autá a novinové stánky, polícia začala strieľať. V Gdansku podpálili budovu vojvodského výboru PZRS, padla aj prvá ľudská obeť zo strany demonštrantov. Gomułka za prítomnosti Cyrankiewicza, Jaruzelského, Kaniu a ďalších súhlasil v prípade potreby s použitím strelných zbraní. Štrajky a útoky na komunistické budovy sa šírili do ďalších miest na pobreží. Pravdepodobne časť vedenia PZRS podporovala eskaláciu napätia, pretože boli zatknutí členovia štrajkového výboru v Gdyni. Celkovo si udalosti vyžiadali 44 životov a cca 7 tisíc ranených. Devätnásť verejných budov zhorelo, vrátane vojvodských výborov PZRS v Gdansku a Štetíne. Až keď 17. decembra štrajkovali aj v Štetínskych lodeniciach, v televízii vystúpil premiér Cyrankiewicz. Dovtedy sa o udalostiach verejnosť dozvedala výlučne zo západných rozhlasových staníc. Inteligencia k udalostiam nezaujala stanovisko, revoltu robotníkov vnímala s obavami z eskalácie násilia.

Brežnev sa obával komplikácií v prípade sovietskej intervencie. Obetoval preto doterajšie vedenie PZRS. Nevsadil však na Moczara, ale na Giereka. Členovia vedenia PZRS sa v tajnosti rozhodli odvolať Gomułku a jeho najbližších spolupracovníkov. 19. decembra 1970 Gomułka požiadal zo zdravotných dôvodov Giereka o zastupovanie. Na nasledujúci deň ho ÚV PZRS odvolal. Novými členmi politbyra sa stali technokrati z Gierekovho okolia, napr. P. Jaroszewicz, ale nakrátko aj členovia prosovietskej frakcie vo vedení, napr. Moczar a S. Olszowski. Do politbyra sa vrátili neskôr, v rokoch 1980-81 počas kritického ohrozenia režimu.

Gierek nesľuboval nič konkrétne, ale priateľský tón jeho hlasu vzbudzoval dôveru verejnosti. Vzrástli najnižšie mzdy a dôchodky. Uvedomoval si, že nepokoje môžu prepuknúť každú chvíľu znova. Prikročil k ambicióznemu programu modernizácie Poľska pomocou západných úverov. V januári 1971 vypukli nové štrajky v Štetíne. Gierek nesiahol k násiliu. Poprosil robotníkov, aby mu umožnili pred nimi vystúpiť s emotívne ladeným prejavom. Pokojne odpovedal na všetky ich otázky a sľúbil splnenie niektorých požiadaviek, nie však odvolanie zvýšenia cien. Robotníci boli spokojní, štrajkujúce tkáčky v Lodži ale nie. Vláda musela ustúpiť a zvýšenie cien odvolať.

Gierek verejne odsúdil použitie sily proti štrajkujúcim. Bol jediným lídrom PZRS, ktorý počas svojej vlády nedal do robotníkov strieľať. Jeho opatrenia priniesli krátkodobé zvýšenie životnej úrovne, prejedanie západných úverov však spôsobilo, že chronické nedostatky poľskej ekonomiky sa koncom 70. rokov prejavili znova.

Autor je pracovník Historického ústavu SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama