Kultúra chudoby

Jeseň minulého roku priniesla Rusku bohatú úrodu hlúpostí. Nadostač do jari - z našej ruskej pôdy. Zaujímavé, v myslení, v hodnoteniach, v pocitoch sme oveľa obozretnejší, múdrejší ako v skutkoch. Niečo si zaumienime a robíme inšie. Niekam chceme ísť a vykročíme inam.
Počet zobrazení: 1876

Jeseň minulého roku priniesla Rusku bohatú úrodu hlúpostí. Nadostač do jari - z našej ruskej pôdy. Zaujímavé, v myslení, v hodnoteniach, v pocitoch sme oveľa obozretnejší, múdrejší ako v skutkoch. Niečo si zaumienime a robíme inšie. Niekam chceme ísť a vykročíme inam. Dávame hlasy ľuďom, ktorým neveríme. Tých, ktorých si vážime, spochybňmujeme: svoje omyly síce neúprosne analyzujeme a nepoučíme sa. Ak predsa, tak skutky neskvalitňujeme. Inakší, celkom inakší chceme byť, a nechápeme, čo sa s nami deje. Chceme sa meniť, ale nevieme akí sme. Nohy nesúvisia s hlavou, nohy sú, cesty niet: nohy sa nevedia podriadiť rozumu.

Sedem desaťročí najmúdrejší ľudia Ruska na celom svete usvedčovali a preklínali sovietsku moc, vytvárali vedecké ústavy, rozhlasové stanice, vydavateľstvá na boj proti nej. V stovkách, v tisícoch kostolov veriaci prosili Otca nebeského, aby zachránil Rusko. On vyslyšal modlitby, zmiloval sa nad Ruskom, a keď sme sa odrazu ocitli slobodní, vysvitlo, že za dlhé roky modlenia nevznikol nijaký projekt prechodu od totality k demokracii. Intelektuálna bezradnosť je vari osudová? Ani v Rusku, ani mimo neho nebolo človeka, ktorý by sa zaoberal problematikou návratu do normálneho žitia, keď to bude možné. Prechodom z jedného ekonomického modelu k druhému, úplne inému. Premenou medzinárodných vzťahov.

Keď som začal klásť otázky, prečo je to tak, odpovede boli takmer rovnaké: preto, že nikto nepredpokladal, nepredvídal taký rýchly koniec sovietskeho zriadenia. A tak sa vynára nadväzná otázka: a prečo nikto nepredpokladal, nepredvídal? Vskutku neboli nijaké očakávania nijaké predstavy príčin, ktoré predurčovali vývin?

Zajatci minulosti

V Rusku sa priveľká pozornosť venuje minulosti. Podľa môjho odhadu pripomínaniu a hodnoteniu minulosti venujeme tri razy viac času ako projektovaniu budúcnosti. Do minulosti sa ponárame, opakujeme nedôležité podrobnosti, vychutnávame nepodstatné zdrapy dávnych udalostí, pocitov k tomu, čo bolo, primýšľame to, čo sa nestalo; skrátka, minulosť je pre nás uvoľňovaním, potechou, veľkým pôžitkom, neodcudziteľným bohatstvom, ktoré sme aj v období "zrelého" socializmu plnohodnotne vlastnili súkromne. Budúcnosť nás zaujímala oveľa menej, venovali sme sa jej povrchne, nesystematicky a nesystémovo. Ak sú uvedené tvrdenia opodstatnené, prevahu minulosti nad budúcnosťou v našom vedomí a mnohé skutočnosti nášho života sotva vysvetlíme v primeranom čase. Do hlavného okruhu problémov patria i naše neúspechy v reforme ekonomiky a politického systému.

A ešte ďalšia pozoruhodná vec. Náš nesmierne aktívny záujem o minulosť je málo produktívny, zostáva v podstate povrchne emociálnym, neanalytickým. Nevieme sa dobre poučiť. Do minulosti vchádzame ako do obrazárne k príjemne nezabudnuteľným príbehom. Preto nás postihlo zdanlivo nemožné: oslabenie nášho odporu k stalinizmu, k fašizmu a k orgiám cenzúry. Zlá súčanosti vytláčajú z pamäti oveľa väčšie, vrcholne kruté obdobia. Hlavy nám zaplavuje mohutný prúd pestrých informácií, treba nám už vari pomýšľať na nejaký štátny ústav pripomínania. Neviem kto a ako by ho mal zriadiť. Isté je však jedno: ak sa nevzchopíme, zverská minulosť pomôže vytvoriť zverskejšiu súčasnosť - to už bude nanič akýkoľvek servis.

Všetci proti všetkým

Keď v roku 1992 prišli k moci naši mladí reformátori, dobre si pamätám, začali tvrdiť, že predstavy starých akademikov o trhovej ekonomike sú absolútne nanič. Zaznávaní akademici sa pokúšali niečo navrhovať, radiť kdeže! Po šiestich rokoch vláda zaktivizovala starcov, a tí zaznávajú, znemožňujú mladých reformátorov. Také rozličné generácie! Taký húževnato neskrotný démon nezmieriteľnosti.

Všetci, čo v posledných rokoch vládli, alebo boli na čele opozície, môžu oprávnene tvrdiť, že chceli dobre, ale iní im prekážali. Vláda podrážala opozíciu, prezident oligarchiu, oligarchia prezidenta. Každý niekoho podrážal, každému niekto prekážal. Aj Boh, aj diabol, aj vojny, konštalácia hviezd. Všeobecne sa vie o všetkých, čo sa navzájom podrážali. Treba ich sústrediť do jednej miestnosti, aby sa pozreli do očí jeden druhému.

Veľa povolaných - málo vyvolených

Je veľa dôkazov, že reformátori poznajú trhovú ekonomiku lepšie ako svoj sovietsky objekt reforiem. Podstatne lepšie poznajú nástroje, potrebné pri operácii, ako ťažko chorého pacienta, položeného na operačný stôl bez nevyhnutných diagnóz. V našej chorej ekonomike sa iba zdalo byť všetko jasné a notoricky známe. Lekári si za konzultantov najali odborníkov na cudziu vábivú situáciu, bolo ich však potrebné hľadať v našej strnulej ekonomike, nedostatočne poznanej, ako sa ukazovalo, dokonca značne záhadnej. Mimochodom, nie som prvý, ktorý pochopil, že najťažšie sa hodnotia skutočnosti blízke a samozrejmé ako dýchanie. V samozrejmostiach sa taja najväčšie záhady.

Kultúra kompromisu

Priam bije do očí nedostatok tolerantného správania sa v súčasnom ruskom živote. A to je veľké nešťastie. Na priestoroch bývalého ZSSR za šesť rokov po získaní slobody zahynulo vyše dvestotisíc ľudí. V politickom zmýšľaní často dominujú také hodnoty ako nezmieriteľný odpor, k inému stanovisku, ako zverskosť etnickej nadradenosti. Pravdaže treba spomenúť aj tuposť, ktorá sa významne prejavuje za posledné roky. Teórie kompromisu majú prinajmenšom totožné korene s filozofickým vysvetľovaním bojov. Zatiaľ ich dobre nepoznáme, v dejinách ľudstva kompromisné správanie nebolo takým rozhodujúcim, ako vojny a násilie. Kultúra kompromisu sa však už neodvratne stáva prvoradou.

Najpodstatnejším, hlavným kompromisom je zmier človeka s pominuteľnosťou žitia. Očakávanie nevyhnutnej smrti krotí našu hrdosť, učí viesť náročný rozhovor so sebou, s Najvyšším, nachádzať zmysel v kráse a pokore, v hľadaní súhlasu. Kto sa tejto škole vyhne, stane sa zajatcom kráľovstva hlúposti. Ak sa v ňom ocitne priveľa ľudí, tak všade nastanú hrozivé rozbroje, spory, konflikty, podobné tým, čo v Rusku spôsobili súčasnú krízu. Jej príčiny sa hľadajú v náhodnom omyle neskúseného premiéra, v zámerných zákernostiach svetovej banky, v podstate však ruská kríza nie je finančná ani ekonomická, dokonca ani politická, predovšetkým súvisí s myslením, s duchovnom. Analogickú krízu Mojžiš prekonával štyridsaťročným vedením Židov po púšti. Židia mali šťastie, v dejinách bolo vtedy dosť voľného času?

Protirečenia našej doby

Dvadsiate storočie prevrátilo všetko. Minulá prítomnosť verila v budúcnosť, teraz naopak, budúcnosť pokorne čaká zmilovanie od prítomnosti. Odteraz bude vedomie populácií gniaviť zodpovednosť za pokračovanie dejín.Vznikla úplne nová situácia, jej zvláštne nároky a potreby ešte nepoznáme dobre. Najbližšie konflikty a protirečenia, ktoré budeme musieť riešiť v nadchádzajúcom období, nás zaťažujú nezmieriteľnosťou globálnej podstaty nových nebezpečenstiev s ideologickými a psychologickými nárokmi regiónov a národov. Mnohé dnešné konflikty sú nezmyselné, materiálne straty a tobôž zmárnené životy nemožno ospravedlniť - napríklad na priestoroch bývalého ZSSR, v Juhoslávii, na Blízkom východe. Všetko sa to prieči rozumu aj citu. V Juhoslávii sa leje krv za národ a v inej časti Európy zjednocujúce sa národy obetujú nemálo z odvekých suverenít. Bezprostredné strety absolútne odlišných, nezmieriteľných tendencií predznačuje vrcholne zložitú krízu, do ktorej sa súčasný svet rúti, dožívajúc posledné mesiace druhého tisícročia.

Kultúra chudoby

Kríza, nekríza, život pokračuje. V Rusku chudoba môže byť nešťastím a zároveň kultúrou. Nevedno či si na tom treba zakladať, no u nás vskutku jestvuje kultúra chudoby. Do jej výbavy patria recepty na varenie obedov z ničoho, prevracanie, prešívanie, donášanie šatstva, obnovovanie nábytku, nápadité využívanie obytnej plochy. "Vynikajúcim" ziskom našej chudoby sú komunálne byty so spoločným príslušenstvom. Naša kultúra chudoby nie je iba jednoducho schopnosť prekonávať núdzu, je aj umením radostne žiť, byť šťastným napriek chudobe. Vieme vystrojiť nezabudnuteľné svadby, vychovávať potomstvo, v knižničkách vlastníme unikáty, hrdíme sa vedeckými objavmi, a všetko je to v žalostne zabezpečenom živote.

Jeden postarší spisovateľ, môj bývalý sused sa nedávno dopočul, že bývam v osobnom kontakte s Primakovom, tak ma telefonicky vzrušene oslovil: "Čo myslíš, dá sa na neho spoľahnúť? Ty mu dôveruješ?" Ja som povedal, že podľa mňa je Primakov človek so zdravým rozumom. Môj bývalý sused sa potešil: "To je veľmi dôležité, lebo z biedy nás môžu vytrhnúť len múdri ľudia. Nič iné."

Žiaľ, u nás jestvuje aj hlúposť múdrych ľudí. Dobre sa pamätám, ako som v mladosti narážal na fenomén hlúposti, čo ma veľmi škrelo - takí vzdelanci, a robia neuveriteľné hlúposti. Šokovalo ma to. Už som si zvykol a viem, že hlúposť múdrych ľudí sa vyskytuje často, s tým sa nedá pohnúť. Na to niet lieku. Preto pokladám za veľmi dôležité, aby sa na verejných veciach, na spravovaní štátu a regiónov popri výnimočných ľuďoch zúčastňovali aj obyčajní, zdravo mysliaci občania, muži aj ženy, lebo práve oni sú mnohí schopní vidieť všetko jestvujúce takým, aké je v skutočnosti. Lebo nebýva nič ťažšie a zodpovednejšie ako dobre vidieť to, na čo sa pozeráme.

Autor je divadelný režiér,z ruštiny preložil Ondrej Marušiak

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984