Reklama
Reklama

Zmysel sociálnej kritiky

UDRŽAŤ ROZDIELY MEDZI SFÉRAMI MOCI Príliš veľa starých ľavičiarov urobilo z rovnosti nepriateľa slobody, a tento nepriateľský vzťah sa stal štandardnou zásadou liberálnej politickej filozofie. Táto zásada je sčasti, ale len sčasti pravdivá: existuje prirodzená tendencia k nerovnosti vo všetkých sférach produkcie a distribúcie.
Počet zobrazení: 697

UDRŽAŤ ROZDIELY MEDZI SFÉRAMI MOCI

Príliš veľa starých ľavičiarov urobilo z rovnosti nepriateľa slobody, a tento nepriateľský vzťah sa stal štandardnou zásadou liberálnej politickej filozofie. Táto zásada je sčasti, ale len sčasti pravdivá: existuje prirodzená tendencia k nerovnosti vo všetkých sférach produkcie a distribúcie. A existuje aj ďalšia tendencia, oveľa nebezpečnejšia, že indivíduá, ktoré získali superioritu v jednej sfére, používajú túto superioritu na to, aby ju presadili vo všetkých sférach. Povedzme, že používajú svoje bohatstvo na to, aby si kúpili politický úrad alebo vplyv, alebo umiestnili svoje deti na elitné univerzity, alebo získali lepšiu zdravotnú starostlivosť, ako je prístupná ostatným, alebo používajú svoju politickú moc na to, aby vymámili peniaze od ľudí, ktorí potrebujú ich pomoc, alebo aby organizovali pre seba osobitné služby, alebo aby podporili kariéru svojich detí. Takéto snahy by mali narážať na prekážky, tento druh slobody by mal byť obmedzený. Ale tieto obmedzenia by nemali slúžiť jedine rovnosti. Ide o to, že konverzia jedného sociálneho statku na iné statky, s ktorými nemá nijakú vnútornú spojitosť, je sama osebe tyranským aktom. Teda politické zásahy, ktoré zabraňujú alebo zakazujú takéto konverzie a bránia autonómiu rozličných sfér, tiež predstavujú obranu slobody. Obmedzenie niektorých je nevyhnutné pre slobodu mnohých.

STRÁŽIŤ HRANICE MOCI

Intervencie tohto druhu, v ktorých ide o obmedzenie politickej moci alebo o obmedzenie moci bohatstva (tak, aby nie všetky sociálne statky boli na predaj) umožňujú pre rozličné indivíduá s rozdielnym nadaním, s rozdielnymi záujmami a ambíciami, aby sa usilovali o rozličné statky, a pritom si mohli byť istí, že tieto statky sú k dispozícii a možno ich získať zo "správnych dôvodov" - či už preto, že ich potrebujeme, alebo že máme talent, alebo že o istý výkon máme záujem. Keďže tieto statky možno dosiahnuť rozličným spôsobom, výsledné rozdelenie nebude určené štandardnou formou dominovania alebo uzurpácie. Distribúcia potom vyústi do "komplexnej rovnosti", ktorá vlastne znamená radikálne rozptýlenú a rozdelenú nerovnosť. Rozliční ľudia si budú nerovní rozličným spôsobom, ale tieto nerovnosti nebudú zovšeobecnené na všetky sféry: nebude to tak, že všetky sociálne statky budú prichádzať k tým istým ľuďom v jednom balíku. V ideálnom prípade toto by malo umožniť vytvoriť spoločnosť, ktorá by bola oslobodená od sociálnej tyranie, teda spoločnosť, kde ľudia môžu byť dole alebo hore vzhľadom na určitú hodnotu, nikto však nebude dole alebo hore všade. Nikto nebude ponížený, nikto nebude mať privilegované postavenie. Arogancia na jednej strane a strach a zastrašovanie prestanú byť normálnymi formami sociálnych vzťahov.

IDEÁLY A KOMPLEXNÁ ROVNOSŤ

Toto sa dá dosiahnuť len veľmi ťažko; doteraz taká spoločnosť neexistuje. Ostatne, množia sa príznaky, že po období smerovania ku komplexnej rovnosti sa teraz pohybujeme smerom od nej. Alebo skôr, liberálno-demokratické a sociálno-demokratické spoločnosti Západu fakticky dosiahli niečo ako komplexnú rovnosť (jej slabú verziu) pre isté časti populácie, pre vrchné dve tretiny, i keď treba povedať, že postavenie mnohých z nich je veľmi vratké. Avšak iná časť, spodná tretina, si stále viac zakúša radikálne vylúčenie zo všetkých výrobných a rozdeľovacích sfér - vo forme nezamestnanosti (v Európe) alebo vo forme čiastočnej zamestnanosti, alebo zamestnanosti v "druhej" ekonomike, kde sa sotva uplatňujú vládne regulácie a kde kolektívna obrana je fakticky nemožná (americký vzor). Medzi hornými dvomi tretinami nerovnosti inštitucionálnej moci, bohatstva, možnosti vzdelávať sa, prestíže a voľného času, sú, aspoň relatívne, rozptýlené - v porovnaní povedzme so staršími sociálnymi formáciami. Tu sa ľudia dostanú bližšie ako ich starí alebo prastarí rodičia k zdravotnej starostlivosti, ktorú potrebujú, k práci, pre ktorú majú kvalifikáciu, k vzdelaniu, ktoré chcú dosiahnuť, alebo ktoré zvládnu. Toto je (ohraničený) príbeh úspechu ľavicovej politiky. Avšak v nižšej tretine populácie vylúčenie zo všetkých týchto statkov vytvára intenzívnu nerovnosť, z ktorej, ako sa zdá, niet nijakého úniku.

MOC AKO NÁSTROJ SPRAVODLIVOSTI

Príklady sociálnej tyranie môžeme nájsť v skoro všetkých skupinách, ktoré vytvárajú občiansku spoločnosť. Jednou z hlavných úloh sociálneho kriticizmu je dať im pravé meno, povedať, že toto je tyrania - nech už náboženské alebo kultúrne spoločenstvá pokračujú v starých utlačovateľských praktikách (napr. obmedzovania prístupu k vzdelaniu ženám), alebo keď skupina ľudí, ktorí kontrolujú trh alebo štát ovládajú aj všetky ostatné sféry rozdeľovania, alebo keď všetky skupiny, (najsilnejšie z nich) si osvoja politiku vylučovania a odmietajú každodenné príležitosti imigrantom, černochom alebo židom príp. inej skupine, ktorá je stereotypne a ponižujúco charakterizovaná ako "iná".

Vo všetkých týchto prípadoch, štátna moc je nevyhnutným nástrojom spravodlivosti. Je však potrebné uvádzať ho do hry veľmi opatrne, pretože je oveľa silnejší a preto aj nebezpečnejší, než ktorákoľvek skupina v občianskej spoločnosti. Má byť používaná len ako odpoveď na požiadavky utláčaných a na obranu požiadaviek spravodlivosti, ktoré prichádzajú do spoločnosti, a len v spojení a ako podpora sebaobranného úsilia utlačovaných. Musí byť však použitý, veď na to tu štát je. A keď má slúžiť svojmu účelu, tak štát musí byť inkluzívnejší a demokratickejší ako akákoľvek iná skupina, ktorej aktivity reguluje. Jeho občania musia byť občanmi v najplnšom zmysle: politicky vzdelaní, kompetentní a informovaní; musí im patriť kompletná množina občianskych práv a slobôd; a čo je najdôležitejšie, musia byť organizovaní v najširšom rozsahu strán, odborových združení, hnutí, krúžkov, škôl, zoskupení a tak ďalej.

Štát reguluje občiansku spoločnosť, avšak sám je konštituovaný ako demokratický štát občianskou spoločnosťou, ktorú reguluje. Jedinečná, univerzálna politická komunita si vyžaduje partikularistický život združení; združenia si vyžadujú politický rámec štátnej moci. Jeden závisí na mnohých, mnohí na jednom. Toto nie je bludný kruh; je to hlboká štruktúra demokratickej politiky samotnej.

ČO JE POTREBNÉ ZACHOVAŤ

Nie je ľahké povedať, čo má štát práve teraz robiť, aby zachoval tieto štruktúry v kontexte rýchlo sa globalizujúcej ekonómie, ktorej protagonisti už vyhlasujú, že štátna moc je anachronizmom. Rád by som upozornil len na niekoľko bodov, ktoré sa mi zdajú kľúčové pre každú ľavicovú obranu pluralizmu. Všetky skupiny, ktoré som opísal a na ktorých závisí naša individuálna sloboda, komplexná rovnosť a sociálna kooperácia sú dnes ohrozované hegemóniou trhu:

(1) Spoločenstvá kultúry, dejín, viery a politických väzieb, ktoré zabezpečujúpre jednotlivcov obsah ich života a dávajú im prvú skúsenosť solidarity, sú inštitucionálne slabšie ako kedykoľvek predtým. Kariéra, ktorá sa ponúka miestnemu kňazovi, odborárskemu funkcionárovi alebo vydavateľovi straníckych novín, vyhovuje požiadavkám morálneho idealizmu, nie však ekonomickým ambíciám. Oddanosť, ktorú si vyžadujú, sa nedá spojiť so súčasnými formami sociálnej mobility. Príbehy, ktoré rozprávajú títo ľudia, sú menej vzrušujúce ako tie, ktoré ponúka masová kultúra. A v radikálne individualistickej spoločnosti, ktorú ovládajú trhové sily, dominujú ekonomické ambície, sociálna mobilita a masová kultúra.

(2) Vo všetkých sférach distribúcie, skupiny, ktoré bránia svoj vnútorný štandard - zdravotnú starostlivosť pre chorých, bývanie pre bezdomovcov, vzdelanie pre všetky deti, ktoré sú schopné učiťsa - sa nachádzajú stále viac v praxi a aj v teórii (spôsobu, ako sú spojené, môže ľavica len závidieť), stále viac rozhoduje trhová cena a zisková marža. Trh však nie je schopný pomôcť rastúcemu množstvu vyradených mužov a žien, nezabezpečí im prácu a nebude podporovať autonómiu netrhových sfér aktivity.

(3) Sociálna starostlivosť, ktorú umožňuje občianska spoločnosť, druhy vzájomnej pomoci podporovanej cirkvami, odbormi, výpomocnými spoločenstvami, sa tiež ocitli v ťažkostiach: už dávnejšie závisia ako na štátnych podporách, tak aj na dobrovoľných daroch a na čase venovanom dobrovoľníkmi. V Spojených štátoch viac ako 50% peňazí, ktoré spotrebujú náboženské organizácie na podporné aktivity, pochádzajú z verejných fondov. Dokonca i štátni úradníci sa nachádzajú pod stále väčším tlakom, aby sociálne zabezpečenie realizovali súkromné, na zisk orientované spoločnosti. Tieto sa však starajú o ľudí, ktorí sa tak či tak už vedia o seba postarať a mimo ich pozornosti sú muži a ženy, ktoré sú fakticky zbavené všetkých, okrem minimálnych služieb, ktoré zabezpečujú zle platení alebo vyčerpaní dobrovoľníci s nedostatočnými zdrojmi.

Autor je americkým filozofom, autorom knihy Sféry spravodlivosti, pôsobí na Princeton University

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama