Gordický uzol v Čečensku

V Čečensku to opäť vrie. Prednedávnom došlo k ďalšiemu únosu, tentoraz ruského generála G. Šmiguna, ktorý nenechal ľahostajnou ruskú elitu. Tá vo vzťahu k Čečensku znova znervóznela. Je alebo nie je Čečensko súčasťou Ruska? Zadržuje na svojich bedrách Rusko expanziu islamu smerom do Európy?
Počet zobrazení: 2596

V Čečensku to opäť vrie. Prednedávnom došlo k ďalšiemu únosu, tentoraz ruského generála G. Šmiguna, ktorý nenechal ľahostajnou ruskú elitu. Tá vo vzťahu k Čečensku znova znervóznela. Je alebo nie je Čečensko súčasťou Ruska? Zadržuje na svojich bedrách Rusko expanziu islamu smerom do Európy? Ruský politik Ivan Rybkin, splnomocnenec prezidenta Jeľcina v krajinách Spoločenstva nezávislých štátov je presvedčený, že za všetkým je potrebné hľadať "extrémistické moslimské sily". Za únosmi ľudí, za nedávnym atentátom na prezidenta Čečenska A. Maschadova, alebo za bombovým útokom na trhovisku vo Vladikaukaze, pri ktorom zahynulo viac ako 60 ľudí. Akcie by mohol riadiť známy islamský radikál Usama ben Ladín, ktorý je zodpovedný aj za vlaňajšie krvavé bombové atentáty proti veľvyslanectvám USA v dvoch afrických krajinách.

Je zatiaľ isté, že tam (na severnom Kaukaze a v Čečensku špeciálne) funguje výnosný obchod - únosy ľudí s cieľom získať výkupné. Ekonomická situácia je totiž viac ako zlá. Daný stav sa ako bumerang vracia aj v podobe únosov. Presný počet unesených a zadržiavaných v Čečensku, resp. v niektorej zo susedných republík, nie je známy. Podľa údajov OBSE bolo v rokoch 1994 - 1998 v Čečensku zadržiavaných cca 800 - 850 ľudí, vrátane vojnových zajatcov a nezvestných vojakov z ruskej vojenskej avantúry. Podľa odhadov je predpoklad, že v súčasnosti sa celkový počet zadržiavaných ustálil na hladine 190 - 200 ľudí. Len v roku 1998 bolo podľa medializovaných údajov čečenských bezpečnostných štruktúr unesených a zadržiavaných 93 ľudí, z toho 73 bolo vyslobodených, resp. vykúpených.

Spomenie si ešte niekto na unesených slovenských občanov? V priebehu júla 1996 - decembra 1997 došlo k trom prípadom. Prvým bol únos Štefana Hajdinu z 29. 7. 1996, ktorý pracoval v hlavnom meste Čečenska, Groznom. Únos bol motivovaný snahou o získanie výkupného vo výške 150 000 USD. Desiateho októbra 1996 došlo k únosu Ota Gyepesa, Ondreja Riga a Jaroslava Lenčeša. Bolo potrebné za nich zaplatiť takmer 300 000 USD spolu so štyrmi ojazdenými automobilmi. Dušana Kováča uniesli dňa 9. 7. 1997 neznámi páchatelia v ingušskom hlavnom meste Nazraň. Koncom roka ho ingušské orgány vymenili za bližšie neurčeného Čečenca, ktorý bol vo väzení v Ingušsku.

Za generála G. Šmiguna zatiaľ únoscovia žiadajú rekordných 15 miliónov dolárov. Doteraz bola maximálna hranica 5 miliónov vyplatená za W. Koschtela. Podľa neoficiálnych informácií sa takáto suma tiež vyplatila za predstaviteľa prezidenta Jeľcina v Čečensku, V. Vlasova. Dva milióny dolárov zaplatila mediálna skupina MOST za skupinu žurnalistov súkromnej stanice NTV. Vo výpočtoch možno pokračovať. Asi 20 ozbrojených skupín v Čečensku sa špecializuje na únosy ľudí. Ďalej existujú skupiny sprostredkovateľov, vyjednávačov... "Špecialisti" unesú človeka, ktorý fakticky neopustí územie Ruska. Vyjednávanie sa vedie z Čečenska, kam sa nakoniec dostane aj požadovaná finančná čiastka. Poľný veliteľ Husejn Esmabajev takto obchodoval pomocou mobilného telefónu, pričom unesený bol v Jaroslavi a celú akciu koordinoval predstaviteľ Čečenska v Moskve Baludi Tekilov...

JE ČEČENSKO HLAVNÝM DEMONTÁŽNIKOM?

Odborníci na vývoj v Ruskej federácii (RF) sa opatrne, ale predsa zhodujú na možnosti, že udalosti v Čečensku, resp. formovanie vzťahu Moskva - Groznyj nie sú ničím iným, ako začiatkom demontáže RF, ktorej základné kontúry vznikali imperiálnymi metódami.

Ak Moskva tvrdí, že Čečensko je súčasťou federácie, je namieste otázka, prečo došlo z jej strany k jeho absolútnej ekonomickej izolácii. Moskva zo svojho federálneho rozpočtu v roku 1998 vyčlenila pre Čečensko cca. 1 mld. rubľov. Podľa informácie Ministerstva financií RF v tom roku fakticky dostalo len 181,51 mil. rubľov. Z toho 55,1 mil. rubľov na mzdy do rozpočtovej sféry, 30 mil. na poľnohospodárske úvery, 77,86 mil. za tranzit ropy v Čečensku a 7,47 mil. na rekonštrukciu cementárne v Čiri-Jurostove, ktorá bola zničená počas vojny. Podľa Čečencov, Moskva dlhuje Groznému za rok 1998 tým, že si neplnila svoje rozpočtové transferové povinnosti, až 400 mil. rubľov.

KDE JE ROPA, IDE O VEĽA (AK NIE O VŠETKO)

Komunikácia medzi Moskvou a Grozným z rôznych príčin viazne. Jediným príkladom, kde ekonomická spolupráca ako-tak funguje, je podpis a realizácia dohody o podmienkach transportu ropy z Azerbajdžanu cez Čečensko do strategického čiernomorského prístavu Novorossijsk. Do podpisu tohto dokumentu v júli 1997 Azerbajdžan pracoval s dvoma variantmi prepravy ropy, cez Gruzínsko a cez Rusko. Vtedajší vicepremiér a minister B. Nemcov dosiahol, aby sa ropa prepravovala cez Rusko, čo znamenalo aj ekonomický prínos za jej tranzit. Najvýhodnejším variantom bolo využitie ropovodu cez Čečensko. O podmienkach tranzitu ropy sa Moskva a Groznyj dohodli už 9. septembra 1997. Podstatou dohody bolo, že bojovné a nestabilné Čečensko bude garantovať pokojný tok ropy, za čo bude dostávať tranzitné poplatky. Faktom je, že s "rúrou" neboli spojené žiadne ťažkosti a bojové incidenty. Len za rok 1998 Čečensko získalo za tranzit 2,3 mil. ton ropy 4,7 mil. amerických dolárov. Či bola väčšia časť využitá na nákup zbraní, alebo na organizovanie protiruských operácií, nie je jasné.

Samozrejme, Rusko môže zavrieť ventil smerom na Čečensko. To však predpokladá postavenie 284 km dlhej ropovodnej obchádzky, plán existuje od roku 1997. Predpokladané investície: 200 - 300 mil. USD. Projekt je momentálne zmrazený, kto by investoval do priestoru (t.j. do Dagestanu), ktorý je v zásade rovnako výbušný ako Čečensko? Je ale jasné, že Čečensko nemá ekonomický záujem narušovať plynulosť prepravy ropy. Naviac, má svoju (kvalitnú) ropu, ktorej zásoby boli v roku 1994 ohodnotené na cca 50 mil. ton a exportuje ju tiež pomocou spomínaného ropovodu.

Čečensko do vojny ťažilo ročne cca 4 mil. ton ropy. Momentálne je to cca 1 mil. ton, pričom rafinéria v Groznom (ktorej sa počas vojny "vyhýbali" delostrelecké a letecké bomby) spracováva len 0,5 mil. tony ropy, takže v konečnom dôsledku, čo sa týka ropných produktov, je momentálne závislé na ruskom importe. To je len jeden z možných nátlakových smerov Moskvy na Groznyj. Ropa je vždy spojená s "politikou" a priestor severného Kaukazu, mimo nábožensko-etnickej dimenzie, práve prostredníctvom ropy získal i nový geopolitický rozmer so zvláštnou príťažlivosťou pre skrytý totalitarizmus transnacionálnych ropných korporácií. To, čo sa deje v Kosove, je len zastierací manéver, snaha o odpútanie pozornosti a skúška štruktúry, ktorá sa pripravuje na zásah tam, kde je ropa. Druhým je hrozba zastavenia dodávok plynu a elektrickej energie. Federálna Moskva si neplní svoje rozpočtové povinnosti. Groznyj však dlhuje za dodávky plynu štátnej a.s. Gazprom cca 995,8 mil. rubľov a druhému monopolistovi, Jednotné energetické systémy Ruska a.s., 542 mil. rubľov. Čečensko si je vedomé, že technicky zložitejšie bude zastaviť dodávky plynu. Cez tento subjekt ide tranzitný plynovod, ktorým sa zásobuje Dagestan. Ak bude v tomto smere Moskva aktívna, musí rátať aj s tranzitnými poplatkami za prepravu plynu po území Čečenska. Groznyj o tom zatiaľ taktne mlčí. Čo sa týka elektriny, je možné odpojiť Čečensko, ale tento krok by sa výlučne dotkol len obyvateľov a akceleroval by ďalšie protiruské nálady a samozrejme tlak na subjekty, zatiaľ verbálne lojálne voči Moskve - Severné Osetsko, Ingušsko a najmä na ťažko skúšaný Stavropoľský kraj. Spotreba elektrickej energie sa v porovnaní s predvojnovým obdobím znížila o 70%, čo dokazuje, že priemysel prakticky neexistuje. Možno aj preto všetci chlapci a muži v Čečensku nosia zbrane. Možno aj preto je v tomto horskom subjekte najväčšia koncentrácia ručných zbraní na hlavu. Čečensko, napriek tomu, že sa prakticky nestráca zo svetových denných televíznych spravodajstiev, má len 500 000 obyvateľov, z ktorých cca. 60 000 sú Rusi a cca 15 000 mužov je v zbrani, v tzv. nezákonných ozbrojených bandách. V týchto zoskupeniach zostali od vojny s Ruskom, pretože okrem bojovania nič iné nevedia a prakticky ani nemôžu robiť. Aby si zarobili, uchyľujú sa k únosom...

PREČO A AKÁ BOLA VOJNA

Konflikty na celom postsovietskom priestore sú priamo spojené s procesom bezprecedentne chaotického prerozdeľovania moci. Schéma sa prejavila aj v Čečensku. Ex - sovietsky letecký generál a miláčik žien D. Dudajev sa začiatkom septembra 1991 dostal na čelo separatistického hnutia v Čečensku. Najskôr odmietol augustový moskovský puč, za čo si vyslúžil podporu a pochopenie "demokratických" síl v Moskve na čele s Jeľcinom. Recipročne si s tichým súhlasom Moskvy zorganizoval predčasné prezidentské voľby a 27. 10. 1991 sa stal prezidentom Čečenska, aby v novembri 1991 vyhlásil jeho nezávislosť. Moskva znervóznela a Jeľcin vyhlásil v tejto revoltujúcej republike o 6 dní neskôr výnimočný stav.

Začiatkom apríla 1993 Dudajev dokonal proces autokratizácie spoločnosti. Rozpustil parlament a v júni 1993 pomocou tankov zlikvidoval pokus o referendum v Čečensku. Niekoľko dní po tejto akcii sa začali boje medzi stúpencami generála a proruskými silami v republike.Vývoj sa vymkol Moskve z rúk. Jeľcin prijal rozhodnutie o použití vojenskej sily v Čečensku. V decembri 1994 ruské vojenské jednotky prekročili hranice a začali vojenskú akciu, počas ktorej mali "obnoviť ústavný poriadok." Začala sa vojna. Predtým si Dudajev získal jednoznačnú podporu Kongresu kaukazských národov, ktorý ho splnomocnil prijať opatrenia na zabezpečenie nezávislosti Čečenska a to až do vyhlásenia tzv. gazavatu, svätej vojny proti Rusku. Podobné kongresy sa v histórii konali len štyrikrát, a to v 18. a 19. storočí.

V januári 1995 sa neobratné a demoralizované ruské vojská pokúsili obsadiť hlavné mesto Groznyj. Vo februári bol na Dudajeva vydaný zatykač. Moskva začínala mať vojenskú prevahu a v rámci letnej ofenzívy začala vytláčať čečenských bojovníkov do hôr. Pod velením poľného veliteľa Š. Basajeva došlo v júni k obsadeniu nemocnice v ruskom meste Buďonovsk v Stavropoľskom kraji, kde zadržiavali niekoľko tisíc občanov. V dôsledku tejto Basajevovej akcie (predtým telefonicky hovoril s vtedajším premiérom V. Černomyrdinom) bol 18. 6. 1995 vydaný rozkaz na okamžité zastavenie bojov na území Čečenskej republiky. Na druhý deň sa konali rusko-čečenské mierové rokovania, ktoré pokračovali do atentátu na generála A. Romanova v októbri 1995 v Groznom. Prerušené rokovania znamenali, že v novembri znova vypukli ťažké boje v Groznom.

Prelomovou udalosťou roka 1996 bola Dudajevova smrť. Zrejme zahynul pri raketovom útoku federálnych vojenských síl na osadu Gechi-Ču, miesto jeho posledného odpočinku sa dodnes tají. Začiatkom augusta vzplanuli nové boje o Groznyj a na niekoľko dní federálne vojská stratili kontrolu nad mestom. Novozvolený Jeľcin urýchlene poveril A. Lebeďa, ako tajomníka Bezpečnostnej rady RF, aby obnovil v Groznom ústavný poriadok. Lebeď rokovaním dosiahol prekvapujúco pozitívne výsledky a v auguste 1996 došlo v Chasavjurte k podpisu dokumentu "Princípy určenia základov vzájomných vzťahov medzi RF a Čečenskom", ktorý predpokladá rokovania o budúcom štatúte Čečenska až o päť rokov, t.j. v roku 2001.

V rámci tohto dokumentu opustila koncom roka 1996 Čečensko posledná vojenská jednotka ozbrojených síl RF. Čečenci vyčíslili vojnové škody v republike na 130 mld. USD. V auguste 1997 túto sumu upravili a odvtedy požadujú od Moskvy kompenzáciu vo výške 260 mld. USD. V máji 1997 podpísali B. Jeľcin a nový prezident Čečenska Maschadov zmluvu o mieri, ktorú ale niektorí poľní velitelia odmietajú uznať.

Špirála politického boja už vo vnútri Čečenska (Moskva de iure tvrdí, že Čečensko je súčasťou RF, ale de facto do jeho vývoja už nezasahuje, pretože po vojenskom fiasku nie je schopná) sa dostala do novej paradigmy. Maschadov nie je schopný zastaviť kriminalizáciu spoločnosti a jednotliví poľní velitelia majú na tempo získavania samostatnosti, ako aj na svoje kompetencie, svoj názor. Aby si tento názor mohli presadzovať, potrebujú finančné prostriedky, ktoré už dlhšiu dobu získavajú práve únosmi a tvrdé pravidlá šariátu. Čečensko sa tak historicky stalo a chvíľu ešte ostane akumulátorom všetkých antiruských nálad na severnom Kaukaze. Ako centrum týchto nálad bude neustálym vzorom pre okolité republiky a najmä nožom na krku federálnej Moskve.

Tam však nikto nevie, ako rozpliesť tento uzol. Jeľcin aj v tejto skúške fatálne zlyhal.

Autor je diplomat

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984