Reklama
Reklama

Aký typ kapitalizmu?

Najväčšou vyriešenou otázkou nášho storočia je víťazstvo kapitalizmu, tvrdí francúzsky autor Michel Albert v knihe Kapitalizmus proti kapitalizmu (slovenský preklad Bratislava, 1994). Kapitalizmus (teda voľná tvorba cien na trhu a slobodné vlastníctvo výrobných prostriedkov) sa totiž rozpadom politických režimov vo východoeurópskych krajinách zbavil svojho komunistického oponenta, s ktorým bol celé storočie konfrontovaný.
Počet zobrazení: 938

Najväčšou vyriešenou otázkou nášho storočia je víťazstvo kapitalizmu, tvrdí francúzsky autor Michel Albert v knihe Kapitalizmus proti kapitalizmu (slovenský preklad Bratislava, 1994). Kapitalizmus (teda voľná tvorba cien na trhu a slobodné vlastníctvo výrobných prostriedkov) sa totiž rozpadom politických režimov vo východoeurópskych krajinách zbavil svojho komunistického oponenta, s ktorým bol celé storočie konfrontovaný.

NEJDE O NOSTALGIU

Kapitalizmus ako víťaz - toto holé konštatovanie môže mať pre generácie, ktoré najplodnejšiu časť svojho života prežili v podmienkach socializmu, trpkú príchuť. Socialistická realita mala síce ďaleko od najlepšieho z možných svetov. No idea sociálne spravodlivej spoločnosti si pre mnohých ľudí po dlhú dobu uchovávala svoju inšpiratívnu silu. Pomery, v ktorých sa dnes ocitli, akoby razom popreli všetko to, v čo verili, pre čo pracovali a žili, v mene čoho vychovávali svojich potomkov.

Všimnime si však, že pochybnosti a kritika vzťahujúca sa k prítomnosti a nostalgia za minulými časmi sa netýkajú toho, čo sa zmenilo k lepšiemu. Veď nikto dnes neprotestuje proti zmene, ak si v obchodoch konečne možno kúpiť všetko bez podpultových konexií a ak dvere pre legálne založenie živnosti sú každému otvorené. Považujeme za samozrejmé, že noviny už nepíšu v jednej tónine, že profesijná kariéra sa neviaže na členstvo v politickej strane, že štát v reštitučnom konaní vracia majetok, o ktorý v minulosti ľudí neoprávnene pripravil...

Protest, kritiku a odpor jednotlivcov i celých sociálnych skupín podnecujú javy, ktoré sa pred Novembrom mohli zdať len ako zlý sen. Krachujúce fabriky, v ktorých sa nedarí reštrukturalizácii. Absencia starostlivosti o stabilnú pracovnú silu - hoci práve tá je v trhovej ekonomike určujúcim faktorom konkurencieschopnosti. Vzrast nezamestnanosti, dnes už v priemere nad 17%. Vzostup kriminality s importovanými metódami mafiánstva. Prehlbujúce sa rozdiely a majetkové nerovnosti medzi úzkou vrstvou novozbohatlíkov na jednom póle a väčšinovým zvyškom spoločnosti, ktorý sa hromadí na druhom póle ako nová chudoba. Silnejúce sociálne napätie, ktoré rodiaca sa občianska spoločnosť len obtiažne tlmí.

NÁŠ KAPITALIZMUS AKO HRA BEZ PRAVIDIEL?

Časť voličov kriticky príjma fakt, že prechod k spoločnosti založenej na ekonomike voľného trhu u nás nesie v sebe rysy uponáhľaného a legislatívne nezvládnutého experimentu, s podcenením ekonomických a sociálnych dopadov. Videli sme, že dereglementácia hospodárskeho života napr. v oblasti privatizácie, kedy sa všetky kompetencie preniesli na Fond národného majetku bez priamej zodpovednosti vlády, priniesla korupciu a rozdávanie majetku na základe netransparentných a nekontrolovateľných pravidiel. Následkom toho bolo zdeformovanie konkurenčného prostredia, vytvorenie nerovnoprávnych podmienok pre konkurujúce si ekonomické subjekty, tunelovanie podnikov, ba i nekontrolovaný únik kapitálu do cudziny. K tomu treba prirátať diskrimináciu zahraničného investičného kapitálu, ktorý teraz v hospodárskej sfére chýba.

V úvode spomínaný M. Albert upozorňuje na úskalie, na ktoré narážajú východoeurópske krajiny v súvislosti s experimentom príliš rýchleho prechodu k liberálnej ekonomike. Zatiaľ čo za Atlantikom fungujú v rámci trhu brzdiace či nápravné mechanizmy a protiváhy, ktoré sú schopné korigovať krajnosti "zákona džungle", pri exporte do východoeurópskych krajín tento kapitalizmus produkuje zvrátené účinky. Nemá totiž vo svojej batožine pribalené vlastné protilieky, akými sú úzkostlivé a prísne dodržiavanie zákonov, zmysel pre nábožensky chápanú mravnosť (ktorej obmedzenia a prikázania neboli len formálne), občiansku uvedomelosť atď. Kto z projektantov československej a neskôr slovenskej verzie ekonomickej transformácie sa však zamýšľal nad podobnými problémami?

ROVNÍ A ROVNEJŠÍ: KTO STRÁCA A KTO ZÍSKAVA

Spôsob, akým sa ekonomická a sociálna transformácia uskutočňuje, ako aj dôsledky tohto procesu, oprávnene vyvolávajú neistotu a otázniky. Kam smerujeme, o aký typ kapitalizmu, presnejšie, o aký typ trhovej spoločnosti usilujeme? Veď spomínané fenomény i ďalšie signály budia dojem, že tým, čo dominuje a usmerňuje naše životy, je najtvrdšia podoba kapitalizmu s prvkami "zákona džungle": v ňom silnejší víťazí a slabý sa stáva zbytočným, naviac poznačený stigmou viny za svoje položenie. Vidina rýchleho zisku v krátkom čase, aj na úkor budúcnosti, akoby vytláčala všetky iné ciele a hodnoty. Hodnoty sociálnej spravodlivosti a solidarity sa z tohto zorného uhla považujú za podozrivé, ak nie bezvýznamné.

Historický neúspech socializmu však tieto hodnoty nepochoval a v reálnom živote nestratili svoju aktuálnosť. Väčšinu ľudí, najmä tých, ktorých mzdy sú jediným zdrojom príjmov, bytostne zaujíma, aká bude ich životná úroveň, ako budú zaopatrení v prípade choroby a staroby, ako budú chránení v období nezamestnanosti a nepredvídateľných životných situáciách, akú hodnotu budú mať ich úspory o rok, o dva, akú časť z ich príjmov si ukrojí štát v podobe daní, koľko budú musieť vynaložiť na vzdelanie svojich detí, atď.

DVA MODELY KAPITALIZMU

Odpoveď na tieto otázky súvisí s tým, akú cestu a akú stratégiu rozvoja uprednostní naša transformujúca sa spoločnosť. M. Albert nás presviedča, že ani po zániku komunizmu nejde o jednoduchú priamočiaru voľbu. Podľa neho totiž neexistuje jeden nedeliteľný kapitalizmus. Existujú dva modely kapitalizmu, neoamerický a rýnsky (resp. rýnsko-japonský) model, ktoré sa líšia tak z hľadiska ekonomickej efektívnosti, ako aj z hľadiska uplatnenia sociálnych a etických hodnôt. V neoamerickom modeli sa podniky, mzdy, byty, mestská doprava, médiá a v značnej miere školstvo a zdravotníctvo radia medzi trhové statky. V rýnskom modeli sa pokladajú za zmiešané statky, sčasti podriadené trhu a sčasti verejným iniciatívam. Kým v neoamerickom modeli sa starosť o chudobných prenecháva obciam, resp. individuálnej a súkromnej dobročinnosti, v rýnskom modeli sa boj s chudobou organizuje na celonárodnej úrovni prostredníctvom štátom poverených inštitúcií.

Pri úvahách o tom, akému typu trhovej spoločnosti dáme prednosť, je zrejme kľúčovou otázkou, ako skĺbiť ekonomickú efektívnosť s relatívnymi sociálnymi istotami. Jedným z riešení je spoločnosť organizovaná na princípe sociálne trhového hospodárstva. Tento typ hospodárstva spočíva na dvoch východiskách: na jednej strane na uznaní faktu, že dynamika hospodárstva závisí od trhu, ktorému treba zaistiť voľnosť vo fungovaní (predovšetkým cez voľnú tvorbu cien a miezd). Na druhej strane na uvedomení si toho, že trh nemôže usmerňovať celý sociálny život, že isté hodnoty nemožno jednoducho kúpiť alebo predať.

V tejto súvislosti sa vynára tiež otázka, kedy má štát právo zasahovať do hospodárskeho a sociálneho života. Obhajcovia tohto typu hospodárstva vidia pre to dva dôvody: po prvé, aby štát zaručil rovnoprávne podmienky pre konkurujúce si hospodárske subjekty tak pri výrobe, ako aj pri umiestňovaní produkcie na trhu. A po druhé, aby sa staral o sociálny vývoj a o územné plánovanie, o školstvo, zdravotníctvo a bezpečnosť občanov. A dodajme, aj o obranu cností a hodnôt, ktoré pri všetkej názorovej diferenciácii spoločnosť stmeľujú.

Pravda, sociálne trhové hospodárstvo sa orientuje na dlhodobé ciele, pracuje v prospech budúcnosti. Tento trend však nepraje politikom, ktorí chcú vyhrať voľby. Ľudia totiž po rokoch odriekania očakávajú naštartovanie prosperity v krátkom čase. Poradí si ľavica s touto dilemou?

Autorka je samostatnou vedeckou pracovníčkou Filozofického ústavu SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama