... o spravodlivosti
Uvedomili ste si už niekedy, že rozprávku o Červenej čiapočke poznajú deti v Kanade a v Latinskej Amerike, v Európe i na Sibíri a vnímajú ju úplne rovnako? Napriek rozdielnemu náboženstvu, národnosti i farby pleti vedia všetky deti úplne neomylne, že Červená čiapočka je dobrá a vlk zlý a keď mu ujo horár rozpáral brucho, konal správne, lebo učinil zadosť spravodlivosti. A vari všade na Zemi (rozhodne v židovsko-kresťanskom svete) prechádza toto pososolstvo z generácie na generáciu, hoci mnoho iných tradícií najmä v súčasnosti zaniká už v priebehu jednej. Niet teda pochýb, že ide o posolstvo mimoriadneho významu, lebo je v ňom ukrytá hodnota, bez ktorej život človeka jednoducho nemá zmysel - spravodlivosť.
Isteže, v jednotlivých prípadoch sa názory ľudí na to, čo je a čo nie je spravodlivé, rozchádzajú. Rozprávka o Červenej čiapočke je však dôkazom, že predsa len existuje akési univerzálne chápanie spravodlivosti a existujú aj všeobecné kritériá pre rozlíšenie dobra a zla. Môžeme si nahovárať čokoľvek, môžeme verejne deklarovať akýkoľvek postoj, v hĺbke duše vždy a všetci vieme, že dobrá a spravodlivá je Červená čiapočka a nie vlk.
Túžba po spravodlivosti je mimoriadne silná: ľudia pre ňu trpeli a umierali, neustále za ňu bojovali. Človek už tisíckrát dokázal, že môže žiť o hlade a bez strechy nad hlavou, ale nemôže žiť bez spravodlivosti, alebo aspoň bez sna o nej. Napokon, čím iným, než túžbou po dobre a spravodlivosti je celá kresťanská (a nielen kresťanská) tradícia. Spravodlivosti sa utláčaný človek dovoláva v prvom rade, nie blahobytu. Na (konenčne už!) spravodlivosť predovšetkým mysleli tie stotisíce, ktoré pred pol rokom odovzdávali svoj hlas vtedajším opozičným stranám.
A politici sú povinní si to uvedomiť. Veľmi rýchlo sa dá pochopiť, že iba veľmi pomaly sa podarí novej vláde postaviť na nohy zdevastované hospodárstvo, že peniaze na školstvo tak skoro nebudú, že si musíme uťahovať opasky. Ale pochopiť sa nedá, že niekto si opasok uťahuje menej a iný viac, a stále si to odskáče ten "obyčajný". Nedá sa pochopiť, že sotva plnoletí fagani sa po Bratislave preháňajú na mercedesoch a iní si nemôžu založiť rodinu, lebo nemajú na byt. Rozhodne sa nemožno zmieriť s tým, že v parlamente sedí (božemôj, vraj za ľavicovú stranu!) človek, o ktorom všetci vedia, že rozkradol 22 miliónov štátnych peňazí. A je vrcholom nespravodlivosti, ak na teplých miestečkach v štátnej správe zostávajú ľudia len preto, lebo včas stihli vymeniť stranícku legitimáciu.
Veru, dnešné vládne strany nám sľúbili aj nápravu nespravodlivostí, ale veľmi sa im nedarí. Napriek tomu, že spravodlivosť si nevyžaduje výdavky zo štátneho rozpočtu, treba sa (iba) pozrieť pravde do očí. A pravda a spravodlivosť do politiky rozhodne patria. Kto tvrdí opak, klame, aby mohol ospravedlniť páchanie neprávostí. Spravodlivosť nie je systém, nedá sa nariadiť. Spravodlivosť je hodnota, podľa ktorej žiť sa musíme usilovať všetci. Je to každodenný boj nás samých so sebou.
Nedajte sa presvedčiť, že spravodlivosť neexistuje. Záleží len na nás. Spravodlivosť môže a musí byť.
