Ako sa žije pod Poľanou
V piatok minulý týždeň sa Banskobystrický kraj doslova otriasal pod nájazdmi predstaviteľov SDĽ. Ministri, štátni tajomníci, poslanci - všetci sa rozbehli do miest, mestečiek a dedín, do fabrík, na družstvá a do škôl: akoby bolo pred voľbami. Ľudia boli prekvapení a niektorým sa to aj nevidelo - aby niekto prišiel iba tak; počúvať, čo si ľudia myslia.
A podaktorí boli zrejme aj prekvapení. Pospolitý ľud totiž nezaujíma kauza Lexa, nezaujímajú ich koaličné trenice, ba dokonca ani privatizačné škandály. Občanov, zdá sa, najviac trápi to, z čoho majú vyžiť. Obyvatelia Revúcej, Detvy, či Brezna vedia svoje a chceli by to aj povedať - o ich názory však zväčša nikto ani len nezakopne. Politici sa najradšej ukazujú v masmédiách, kde svoje často na hlavu postavené konštrukcie a kroky zdôvodňujú mandátom od voličov. Pričom tých sa niektorí opýtajú, čo si myslia, až vtedy, keď od nich budú chcieť svoje hlasy.
Kraj pod Poľanou patril do roku 1989 k ekonomicky najsilnejším regiónom Slovenska. Okolie Detvy, v ktorom sa v minulosti pásli iba ovce, vyrástlo za niekoľko desaťročí na modernú oblasť, najmä zásluhou rozvinutého strojárskeho priemyslu. Dnes tento okres ekonomicky i sociálne upadá. Najväčší podnik regiónu, Podpolianske strojárne Detva, už prepustil asi 3500 zamestnancov a hrozí ďalšie prepúšťanie. Okres má len jednu strednú školu a jedno učilište, čo je najmenej v rámci všetkých okresov Slovenska. Upadá aj kultúra, nepremietajú sa filmy, nefungujú knižnice a tých pár, čo ostalo, nemá na nákup nových kníh. A pritom niet kam uniknúť. Väčšie mestá, v ktorých ako-tak pulzuje život, sú ďaleko. Veľmi, veľmi chudobný kraj.
Tunajší ľudkovia, akoby vystrihnutí z Radičovych Stredoslovákov, už strácajú trpezlivosť. A ani sa im nečudujem. Aj preto absolvovali poslanci Marián Antecký a Štefan Rusnák návštevu u manažmentu PPS Detva, ktorá rozhodne nebola zdvorilostná a generálny riaditeľ podniku si musel vypočuť aj stanoviská, ktoré určite neboli príjemné. Zo stretnutí so zamestnancami totiž vyplynulo, že ľudia manažmentu neveria a boja sa o svoju budúcnosť.
Stretnutia s občanmi zároveň ukázali, že vojna v Juhoslávii nezaujíma len politických analytikov, ale aj jednoduchých ľudí, ktorých celkom prirodzene trápi trúbenie do boja, ktorých zlostí, že ich hlasy vláda neberie na vedomie. Tieto veľmi užitočné výjazdy by mali byť signálom pre celú vládnu koalíciu, že okrem strategických a taktických plánov je tu ešte niekto, koho treba brať na vedomie - jeho majestát občan. Ukazuje sa, že ľuďom sa nedostatočne vysvetľujú jednotlivé politické kroky, že vláda zanedbáva túto stránku svojej práce, že na opatrenia, ku ktorým chce pristúpiť, nepotrebuje len odvahu, ale aj pochopenie svojich voličov. Ak totiž príde vysvetľovať svoju politiku až pred voľbami, narazí na celkom prirodzený odpor obyvateľstva. Ľudia nezabúdajú. A na tie dvojnásobné platy určite nie.
