Reklama
Reklama

Augustínovo pohanstvo

Desiateho mája 1999 uplynulo 10 rokov od smrti slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, jedného z mála, ktorý si zachoval vlastnú tvár do posledného dychu. Jeho cestu životom môžeme azda najpriliehavejšie nazvať Augustínovým pohanstvom.
Počet zobrazení: 708

Desiateho mája 1999 uplynulo 10 rokov od smrti slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, jedného z mála, ktorý si zachoval vlastnú tvár do posledného dychu. Jeho cestu životom môžeme azda najpriliehavejšie nazvať Augustínovým pohanstvom. Tak totiž nazval Romano Guardini, jeden z otcov II. vatikánskeho koncilu, životnú cestu sv. Augustína, vyjadrujúc tak jeho hriešnu mladosť, konverziu i zavŕšenie v svätosti. Iste, o svätosti sa u Tatarku hovoriť nedá, o hľadaní cesty z "tragického pocitu života" a "úzkostiach hľadania" určite. Tatarka ju našiel na sklonku svojho života v návrate do katolíckej cirkvi.

Dominik Tatarka sa narodil v Plevníku (dnes Plevník - Drieňové, okr. Považská Bystrica) ako v poradí predposledné siedme dieťa rodičov Žofie a Jozefa Tatarkovcom na Veľký piatok 14. marca 1913. Základné vzdelanie získal na meštianke vo Veľkej Bytči, na čs. štátnom reálnom gymnáziu v Nitre (1926-30) a Trenčíne (1930-34). Od svojej matky, ktorá mu bola absolútnym vzorom a archetypom aj pre jeho neskoršie vzťahy k druhému pohlaviu, dostal kresťanskú výchovu.

Hlboký Tatarkov intelektuálny duch ho však čoskoro núti hľadať si vlastnú cestu. Čoskoro sa odkláňa od kresťanskej výchovy a prikláňa k myšlienkam vtedy silnejúceho robotníckeho hnutia a komunistickej strany.

V rokoch 1934-38 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. Už počas svojho vysokoškolského štúdia sa stal členom Komunistickej študentskej frakcie (KOSTUFRA). Aktívne sa zapojil do SNP (r.1939-45 spracoval v rozporne prijímanom diele Farská republika) a v súlade so svojím presvedčením v r.1949 vystúpil z katolíckej cirkvi a vstúpil do komunistickej strany. Dôkazom jeho viery v jej ideológiu sú romány Prvý a druhý úder, Družné letá a Radostník. Nekritickým však nezostal ani k strane a r. 1956, už vtedy "sám proti noci", napísal "fantastický traktát z konca stalinskej epochy" Démon súhlasu. Novela predznamenala jeho postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, keď bratislavskými ulicami viedol protestujúcich. Roky normalizácie mu priniesli zákaz publikovania a krutá izolácia sa ešte prehĺbila po podpísaní Charty 77. Na Slovensku mu zostala verná len hŕstka intelektuálov, o to viac mu úzkosti pomáhali prekonávať českí priatelia.

V pražskom prostredí si našiel aj svoju poslednú priateľku - profesorku češtiny Evu Štolbovú. Práve ona sa stala svedkom Tatarkovej konverzie. Výrečne o tom svedčí druhá polovica knihy Navrávačky, ktorá vznikla ako rozhovor D. Tatarku s E. Štolbovou.

"Keď som vystúpil z Cirkvi, stále vo mne zostávalo: Mama moja, čo som to urobil! To som nemal robiť. To nebola otázka negovania Boha, Krista. To asi zostávalo vo mne. Boli vo mne či vedome, či podvedome božské bytosti, s ktorými som udržiaval niekedy chvíľami, inokedy súvislejšie, rozhovor. A teraz by som mal niečo urobiť. Verejne som hrešil, verejne mal by som sa aj vyznať zo svojich hriechov. Hoci práve teraz ma nikto nepočúva." ( s. 109)

Priamo toto obdobie opisuje aj jeden záznam v knihe E. Štolbovej Lamento.

"Dominik byl v té době silne zaujat osobností Apoštola. Byl to neznámy muž, lékař, hluboce věřící, člen vzácné obce lidí, kteří se dovědeli o Dominikově bídě a nabýdli mu svou pomoc. (...)

Apoštol rozebíral s Dominikem jeho život, otázky jeho víry, plány do budoucna, přinášel mu knihy o křesťanství, o současném snažení církve. Dominik se na jeho návštevy tešil, nosil jejich dátumy neomylně v hlavě. Apoštol měl na Dominika velký vliv." (Lamento, s. 108)

Zmieneným apoštolom, ktorý v tom čase pôsobil na Tatarku, bol MUDr. Silvester Krčméry, bývalý člen Kolakovičovej rodiny. (Prof. Tomislav Kolakovič-Poglajen bol významnou až legendárnou kňazskou osobnosťou na Slovensku v r. 1943-46. Mnoho jeho prívržencov bolo po r.1948 nespravodlivo odsúdených na dlhoročné väzenia v komunistických táboroch a väzeniach. MUDr. S. Krčméry strávil vo väzeniach 15 rokov. Výrečné svedectvo o tom podáva v knihe To nás zachránilo.)

Dokumentmi o duchovnom rozpoložení Dominika Tatarku v 2. polovici 80. rokov sú jeho listy MUDr. S. Krčmérymu a dnešnému kardinálovi J. Ch. Korcovi. Časť listov tu vyberám. (Plné znenie listov publikoval J. Ch. Korec vo svojej knihe Od barbarskej noci. Na slobode.)

V stredu 9. júla 1986

Drahý Silvo, (...)

Nastrojil si ma na správnu cestu, posledný úsek. Mám o čom rozmýšľať, čo čítať a čo písať. Pokiaľ ide o mňa, splnil si svoje apoštolské poslanie. Z celej obce bol si to práve Ty, s kým sa mi dobre hovorilo, s kým som bol skutočne. Nech Ťa Boh za to vyznačí. Vrúcne Ti ďakujem za všetko, za každú chvíľu, keď bol (si) so mnou alebo si si na mňa pomyslel. Pokúsim sa napísať všetko, čo si myslím, počúvajúc, vidiac pred sebou Otca svätého, ktorého z duše uznávam, ďakujúc Bohu, že dovolí, aby z môjho národa vyrástol Jeho Eminencia biskup Korec, ktorému chcem vyjadriť poklonu. Zo slepej pýchy alebo velikášstva spáchal (som) hriech odpadlíctva: vystúpil som z obce svätých. Prosím ho kajúcne, nech mi moju pýchu odpustí a dovolí, aby ma do posvätenej zeme pochovali ako kresťana.(...)

Dýchajúc, modlím sa za Vás, nech Vás Boh požehná. Vieš, Silvo, ja už veľa času pred sebou nemám, ale pociťujem sa ako karpatský pastier, muž, ktorý zažil, vie a cíti, zažíva, čo je to božie požehnanie. Boh požehnal tento národ a ľudstvo týmito mužmi (ktorých v srdci uctievam a som nekonečne rád, že sa tu pre mňa, pre moju dušu vyskytli). Povedz aspoň jednému z nich, že ich absolútne ako orol - vták milujem. Silvo, priznávam sa Ti, že neviem byť dostatočne kajúcny. Som stále karpatský pastier, ktorý... nezaslúži si božie požehnanie, ALE SVITNE NÁM A SVITÁ JEŽIŠ KRISTUS VÝSLNIE ĽUDSKEJ DUŠE.

Silvo

zdraví Ťa Tvoj brat Dominik

Otec biskup,

Ďakujem Vám a zjavne i božej milosti, ktorá sa nám Vami dostáva. V hlbokosti srdca svojho uznávam, že všetky vrchnosti, ktoré sa rúhali zjaveniu božstva, nás pokorili. Som šťastný, že hovoríte a pôsobíte na svet i v mene môjho malého, zaznávaného národa. Dúfam, že aj Vašou apoštolskou aktivitou na konci svojho života prídem k zmyslu života - milosti. Dúfam, že sa mi dostane trochu síl, aby som vyslovil tragickú skúsenosť svojho života. Ale chcel by som jedným dychom vysloviť aj nádej - úfnosť, že nielen mne, ale aj Vašim poblúdeným súčasníkom dostane sa osvietenia ducha, aby uznali, že božské stvorenie sveta napriek všetkým útokom pokračuje.

PROSÍM, Otče, nech ma pochovajú do Svätej zeme. Dominik Tatarka

Augustínovo pohanstvo Dominika Tatarku sa zavŕšilo v druhej polovici 80. rokov, keď biskupovi J. Ch. Korcovi zaslal list nasledujúceho znenia: "Otcovia cirkvi, spáchal som omyl, vystúpil z Cirkvi. Prosím, prijmite ma medzi seba. Posväťte zem, kde ma uložíte. Po latinsky nado mnou zaspievajte Circum dederunt me."

Deviateho mája 1989 bol dr. František Mikloško, jeden z mála, ktorý sa v tom čase so spisovateľom stretával, od priateľa - lekára informovaný, že Dominikovi Tatarkovi plynú azda jeho posledné hodiny života a jeho želaním je prijať sviatosť zmierenia. Jeho posledné želania kňaz splnil. Dominik Tatarka splynul s večnosťou 10. mája 1989.

Autor je poslucháč PF UK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama