Inštitucionalizácia globálnej nespravodlivosti
Jedným z fetišov modernej doby je slobodný obchod, ktorý politický establishment interpretuje ako prostriedok na dosiahnutie všeobecnej prosperity, stability či dokonca globálnej spravodlivosti. Táto myšlienka sa zrodila v USA po roku 1945 a jej účinok možno porovnať vari iba s náboženskou vierou. Viera v slobodný obchod má však aj prozaickejšie dôvody: Spojené štáty vyšli z vojny ako mocnosť s najsilnejšou a najdynamickejšie sa rozvíjajúcou ekonomikou, preto bolo jasné, že práve ony môžu dosiahnuť z režimu slobodného obchodu najvyššie zisky. Veď povojnová devastácia bola taká dokonalá, že nejaké reči o slobodnom obchode či investičných tokoch sú jednoducho nezmyslom.
Pred 55 rokmi sa z americkej iniciatívy stretli západní spojenci v meste Bretton Woods, aby sa dohodli na povojnovom hospodárskom poriadku. Ten mali zabezpečiť aj novovzniknuté tzv. medzinárodné finančné inštitúcie ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Svetoznámy politológ Zbigniew Brzezinski (ktorého hádam nikto nebude upodozrievať z antiamerikanizmu) však v knihe Veľká šachovnica (1997) otvorene hovorí, že tieto inštitúcie síce majú svetovú klientelu, no ich záujmy rozhodne nemožno stotožňovať s globálnymi. Brzezinski považuje Medzinárodný menový fond a Svetovú banku za súčasť amerického systému: tieto dva kolosy sú silne ovládané Spojenými štátmi a riadia sa striktne podľa amerických pravidiel. Je preto paradoxné, že väčšina štátov sa zapája do tejto v podstate mocenskej hry dobrovoľne až ochotne.
Najväčšie problémy transformujúcich (alebo tranzitívnych - aby som bol presný) štátov východnej Európy pramenia najmä zo skutočnosti, že po roku 1989 si nechali vnútiť zjednodušené opatrenia, ku ktorým ich tlačil Medzinárodný menový fond. Tragické dôsledky tejto stratégie vidíme aj vo východnej Ázii, kde milióny ľudí spadli do hlbokej jamy nezamenstnanosti, a to (na rozdiel od nás) bez akéhokoľvek sociálneho poistenia. Je to tvrdá lekcia, no zdá sa, že nám to ešte nestačilo.
Jedným zo základných cieľov Medzinárodného menového fondu zakotvených v Charte MMF je odstraňovanie základnej nerovnováhy medzi členskými štátmi. V skutočnosti sa táto inštitúcia sústreďuje výlučne na znižovanie deficitov v rozpočtoch jednotlivých štátov. Ak by MMF dôsledne plnil svoje ciele, potom aj krajina s prebytkom ako USA by sa mala podieľať na odstraňovaní nerovnováhy - samozrejme, nepodieľa sa. Rakúsky sociológ Egon Matzner dokonca tvrdí, že pravidlá MMF, ktoré presadili Spojené štáty, obmedzujú dopyt po výrobkoch, a tým znižujú aj zamestnanosť.
UDRŽAŤ MILIARDY CHUDOBNÝCH
A nielen to. Modla MMF musí padnúť. Táto inštitúcia totiž nepomáha k ozdravovaniu svetového hospodárstva a zlepšeniu životných podmienok obyvateľov tejto planéty. Naopak: pomáha udržiavať miliardy ľudí chudobnými, nevzdelanými, chorými a zadĺženými. Väčšina z nás ešte stále verí mýtu, že bohaté národy robia všetko pre to, aby pomohli tretiemu svetu. Súčasná situácia v latinskej Amerike, subsaharskej Afrike či Ázii je však rovnako zlá ako pred 55 rokmi, kedy spojenecké mocnosti založili MMF.
Medzi najväčšie problémy rozvojových krajín patria obrovské dlhy. Keďževšak väčšina z týchto štátov nevládze splácať úroky z úverov, musia si aj naďalej požičiavať peniaze od Medzinárodného menového fondu. Ten sa k ich požiadavke spravidla stavia kladne, má však pritom určité výhrady. Tieto výhrady sa označujú ako "štrukturálne adaptačné programy" (structural adjustment programs). To znamená, že krajina, ktorá si chce požičať, musí prejsť "štrukturálnou adaptáciou" - inak získa povesť problémového štátu neschopného plniť záväzky a medzinárodné spoločenstvo sa mu bude vyhýbať. Čo si treba predstaviť pod záhadným a podstatu veci evidentne zastierajúcim pojmom štrukturálna adaptácia? Bežne zahŕňa privatizáciu priemyselných odvetví, obmedzené financovanie školstva, zdravotníctva a bytového hospodárstva, zvyšuje dane, otvára trhy a zavádza tucet ďalších technicko-ekonomických zmien. Absurdita tohto systému je zjavná. Nevadí, že roľníci v rozvojových krajinách už nikdy nebudú môcť dať svoje deti do škôl. Nevadí, že tak veľa zmien za tak krátky čas obyčajne vedie k politickému chaosu, ako sme toho svedkami v Afrike. Nevadí, že tieto požiadavky vlastne predkladá najsilnejšia mocnosť tohto sveta, Spojené štáty, ktorým ide primárne o vlastný zisk. Nevadí, že demokracia v okolitom svete tak vlastne dostáva na frak, lebo všetky rozhodnutia sa za takýchto okolností uskutočňujú vo Washingtone. Neostáva nám zrejme nič iné ako poradiť Medzinárodnému menovému fondu, že diktátori budú kontrolovať dodržiavanie "štrukturálnej adaptácie" oveľa dôslednejšie...
MMF jednoducho nechce rozumieť tomu, že zdravý, vzdelaný a demokratický rozvojový svet je nielen najlepším riešením obrovskej chudoby týchto krajín, ale aj najvýhodnejšou perspektívou pre najväčšie svetové banky. Kým MMF neprestane obracať hore nohami orientáciu vnútornej ekonomiky rozvojových štátov, tieto krajiny nikdy nebudú schopné splatiť bankové pôžičky. Päťdesiatpäť rokov tejto praxe už naozaj stačilo. Zásadné reformy pôžičkového mechanizmu MMF sú pre zdravie ľudskej civilizácie jednoducho nevyhnutné.
TOK BOHATSTVA: JUH - SEVER
Rovnako neúspešná v napĺňaní svojich základných cieľov je aj Svetová banka. Táto inštitúcia požičiava ročne približne 24 miliárd dolárov. V skutočnosti je to však 50 až 60 miliárd, pretože banka na svoje úvery viaže ešte ďalšie úvery. Celý tento proces nazýva "spolufinancovanie". Povedzme si teraz, čo sa deje s tými miliardami dolárov, ktorými banka ovláda celý svet. Väčšina z nich sa vracia takmer okamžite do bohatých západných krajín. Štáty, ktoré sa zadĺžili, použijú totiž väčšinu peňazí na nákup zahraničnej techniky a na zaplatenie zahraničných poradcov. Svetová banka a MMF o sebe vytvárajú dojem, že poskytujú miliardy dolárov na podporu chudobných krajín. V skutočnosti dávajú peniaze svojim vlastným podnikateľom. Ozajstný prevod peňazí sa teda uskutočňuje len z verejného sektora rozvinutých krajín do súkromného sektora tých istých krajín. Inými slovami: bohatstvo plynie z juhu na sever.
Tu treba ešte dodať, že aj keď sa pri niektorých postupoch Svetovej banky vyžadujú konzultácie s verejnosťou, administratíva banky tieto požiadavky obchádza. Napriek tvrdeniam Svetovej banky o práve verejnosti na prístup k informáciám sa utajuje takmer všetko, čo sa týka úverov. Toto utajovanie, ktoré sprevádza prípravu a uskutočňovanie projektov a programov štrukturálnych zmien, zároveň znemožňuje demokratickú účasť verejnosti, a tým negatívne pôsobí aj na význam a účinnosť samých programov.
USA AKO SVETOVÝ BANKÁR
Na druhej strane nechceme tvrdiť, že zámer brettonwoodskeho systému bol hneď od počiatku chybný, resp. nekalý. Povojnoví lídri skutočne verili, že našli kľúč od kráľovstva na zemi a ich očakávania boli takmer idealistické: vytvoriť spravodlivý svet pre všetkých. Práve vtedy sa zrodila téza, že bez sociálneho mieru nemožno zabezpečiť trvalú prosperitu. Už vtedy sa však našli odborníci, ktorí upozorňovali, že brettonwoodsky systém má trhliny. Švédsky ekonóm Gunnar Myrdal zastával názor, že takto štruktúrovaná svetová ekonomika robí iba bohaté krajiny ešte bohatšími a rozvojové krajiny odsudzuje do úlohy večne zápasiacich s vrodene nepriaznivým obchodným prostredím. Problémy vyvstali už len z toho, že ceny exportných tovarov rozvojových štátov klesali vo vzťahu k cenám dovezených tovarov. Výsledkom bolo, že rozvojové krajiny museli doslova vyrábať a vyvážať viac a viac, kým dovážali menej a menej. Trochu inak povedané: musia vyvážať, aj keby to krajinu malo stáť život.
Ale aj Washington sa dlho správal ako rozvojová krajina - jeho primárnou exportnou komoditou bol dlhé roky dolár. Spojené štáty vlastne nikdy netúžili stať sa naozajstným svetovým policajtom. To, čo naozaj potrebovali, aj dosiahli: stali sa svetovým bankárom. Po čase, keď dolár zaplavil celý medzinárodný systém, však jeho hodnota klesla. Americkí obchodní partneri začali strácať dôveru vo finančnú politiku Washingtonu.
ZAČIATOK GLOBALIZÁCIE
Pätnásteho augusta 1971 brettonwoodsky systém skolaboval. Americký prezident Richard Nixon bez konzultácií so svojimi spojencami zaviedol plávajúci kurz dolára s neodmysliteľnou finančnou nestabilitou, ktorá sa odvtedy stala súčasťou svetovej ekonomiky. V ten deň sa prakticky odštartoval proces, ktorý dnes poznáme ako globalizácia. Charakterizuje ho okrem iného aj dramatický nárast špekulatívneho kapitálu, ktorý vytvoril úplne nové finančné trhy poznačené veľkou nestabilitou. Tento mobilný kapitál sa dokáže vždy vyhnúť zdaňovaniu na národnej úrovni, hoci práve preto by sa svetoví lídri mali usilovať zdaniť ho v rámci multilaterálnych aktivít. Od konca sedemdesiatych rokov pozorujeme vo svete série neutíchajúcich finančných kríz, pričom odborníci varujú, že sa rútime do ekonomickej katastrofy a že globálna finančná kríza nepredstaviteľných rozmerov je nablízku. Ak sa nám tento vývoj nepodarí zastaviť, čaká nás čosi oveľa horšie ako svetová hospodárska kríza na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov.
Niektoré lokálne krízy by mohli uštedriť lekciu aj pre postkomunistické krajiny v Európe. Napríklad varovanie z Mexika, ktoré by nemalo spustiť zo zreteľa ani Slovensko otvárajúce sa zahraničnému kapitálu, znie: Zahraničné investície, hoci znamenajú pozitívne vyslovenie dôvery v budúcnosť krajiny, nemožno použiť na zamaskovanie nedostatku domácich úspor. Najspoľahlivejšou cestou k trvalému hospodárskemu rastu sú totiž domáce úspory a vládne prebytky.
GLOBÁLNA SPRAVODLIVOSŤ
Ekonómovia sa zhodujú v názore, že zlyhanie celého hospodárskeho systému nemohlo prísť v nevhodnejšom momente. Prakticky vo všetkých krajinách sme svedkami ostrých škrtov v sociálnych programoch. Štáty zlyhávajú v jednej zo svojich základných povinností - v uspokojovaní potrieb tých, ktorí sú najzraniteľnejší. Puto medzi globalizáciou a sociálnym štátom sa pretrhlo a Tony Blair s Billom Clintonom tárajú čosi o tretej ceste a s tým spojenej reforme sociálneho štátu, čo je v podstate jeho likvidácia.
Jedno je isté: ak nechceme podvádzať, východisko z hroziaceho kolapsu svetového systému v dnešnom svete nemožno sfalšovať úsilím niekoľkých národných vlád. Takáto cesta nikam nevedie a môže nanajvýš dočasne upokojiť nespokojné masy. Nový ekonomický systém musí byť výsledkom medzinárodnej spolupráce (podobne ako bola konferencia v Bretton Woode), musí byť vskutku globálny a nesmie sa zakladať na hre monopolov, ktorá z účasti vytláča porazených. Naopak, cieľom je zapojiť do procesu všetkých ekonomických hráčov a vytvoriť rozvojovým krajinám primerané výhodné podmienky, ktoré by im umožnili vlastnými silami prekonať zdanlivo osudový hospodársky marazmus. Spravodlivosť je vždy iluzórna, ak nemá globálne rozmery, ak sa úsilie o jej dosiahnutie uzatvára iba do rámca štátnych hraníc. Je zlou výhovorkou, ak ktosi neustále opakuje, že na takýto postup nie sú vytvorené objektívne predpoklady. Jediné, čo nám chýba, je politická vôľa. Nefalšovaný čestný záujem na globálnej politickej a ekonomickej zmene, ktorá zabezpečí tejto planéte toľko sľubovaný pokoj a spravodlivosť. To, čo som sa snažil ukázať v tomto článku, je neveľmi povzbudzujúca skutočnosť, že k takémuto stavu má ľudstvo svojimi politickými, ekonomickými a sociálnymi štruktúrami ešte poriadne ďaleko.
