Červená namierená na Zelených
Mimoriadny snem koaličného partnera SPD v parlamente, tzv. Bündnis90/Die Grünen (Zväz 90/Zelení) zvolali jeho predstavitelia preto, aby na ňom prijali oficiálne stanovisko strany ku kríze v Kosove. Od tohto rozhodnutia záviselo, či Spolková republika Nemecko bude môcť presadzovať svoj doterajší kurz aj naďalej, alebo spor v koalícii vyústi do vládnej krízy a ohrozenia nemeckej pozície na medzinárodnej scéne. Nezávideniahodná bola najmä pozícia nemeckého ministra zahraničných vecí, Joschku Fischera - v otázke útokov NATO posilnený podporou kancelára Schrödera - pretože na základe hlasovania sa jeho stranícki kolegovia mali vyjadriť, či mu budú "kryť chrbát" a teda súhlasiť s jeho politikou, alebo naopak.
Snemy Zelených sa vo všeobecnosti vyznačujú emotívnymi vystúpeniami svojich členov a okamžitými, často prudkými reakciami na ich vyhlásenia. Nielen Zelení, ale aj politická verejnosť správne predpokladala, že priebeh tohto snemu, vzhľadom na napätosť situácie a nejednotnosť v postoji ku kríze, bude viac ako nepokojný. Demonštranti pred halou zabraňovali vstupu delegátov do haly, chaos panoval aj vo vnútri: neprestajný piskot, transparenty a pokriky "vojnoví štváči, vojnoví štváči", boli hádam najjasnejším dôkazom mnohonázorovosti účastníkov. Pomerne prekvapujúci moment zažili, keď jeden z prítomných v Adamovom rúchu vyhľadal podpredsedu vlády Severného Porýnia-Westfálska, Michaela Vespera, a po krátkom rozhovore s ním sa zasa obliekol. Pár minút po pol jedenástej trafilo vrecúško s červenou farbou a zapáchajúcou kyselinou maslovou ministra Fischera, ktorý sa po hodinu a pol trvajúcom lekárskom vyšetrení ušného bubienka postavil za rečnícky pult. Na skandujúcich účastníkov reagoval otázkou, prečo nenavrhnú juhoslovanského predsedu Miloševiča na Nobelovu cenu a sám seba sarkasticky označil za "vojnového štváča". Od svojej strany žiadal, aby mu nehádzala polená pod nohy a dôrazne odmietol jednostranné a časovo neohraničené prerušenie náletov NATO. Zdôraznil, že snem musí vytvoriť politické podmienky na to, aby on mohol zostať ministrom.
Pri odchode spoza rečníckeho pultu bol vypískaný.
Koaličné versus stranícke záujmy
Nasledoval prejav za prejavom, ich obsahy boli rôznorodé: od absolútnej podpory vlády až po požiadavku odstúpenia ministra Fischera a jeho stúpencov. Pomerne konštruktívne sa k rozhodovaniu postavila členka Zelených Annelie Buntenbachová, ktorá sa už dlho zasadzuje za časovo neohraničené a bezpodmienečné ukončenie náletov NATO a prestávku v nich považuje za nedostačujúcu. Uviedla, že koalíciu nechce opustiť, ale zmeniť jej kurz, za čo si síce vyslúžila súhlas prítomných, ale nie tých, ktorí stoja na vrchole rozhodovacieho procesu. Ministerka životného prostredia Severného Porýnia-Westfálska, Bärbel Höhnová, hoci bola za okamžité a konečné prerušenie náletov, oddelila úlohy strany od úloh ministra Fischera. V rozhovore pre Süddeutsche Zeitung neskôr uviedla, že "kto ide do koalície, musí vedieť, že nemôže na sto percent presadzovať stranícke požiadavky. Z toho vyplýva, že strana môže mať iný postoj bez toho, aby oslabila ministra zahraničných vecí." K najradikálnejším patrili poslanec Ströbele, požadujúci "okamžité ukončenie bombardovania" a poukazujúci na to, že "Fischer spojil politiku voči Kosovu s otázkou koalície" a Ulrich Cremer, ktorý bol názoru, že v Bonne sa vytvára "vojnový kabinet" pozostávajúci zo Zelených a SPD.
Záverečné hlasovanie nedalo za pravdu ani jednému z krajných názorov a odsúhlasilo kompromisné stanovisko. Spolu 444 delegátov hlasovalo za "časovo obmedzené zastavenie bombových útokov" proti 318 hlasom podporujúcim bezpodmienečný koniec bombardovania NATO.
Kompromisy nebývajú vždy najvyhovujúcejším riešením.
Len krátky výdych
Nevýhodnosť rozhodnutia napokon potvrdil aj postoj šéfa SPD. Kancelár Schröder sa síce o sneme Zelených a výsledkoch hlasovania vyjadril uspokojivo, pretože podľa neho strana posilnila pozíciu ministra zahraničných vecí, avšak svojho koaličného partnera varoval pred uplatňovaním ďalších požiadaviek. Podľa Gerharda Schrödera, "kto si v súčasnosti myslí, že za akceptovanie reality musí ešte aj dostať odmenu, ten má zvláštne chápanie politiky." V princípe totiž konečné stanovisko Zelených odporuje vládnej línii - tá je apriori proti jednostrannému zastaveniu bombardovania a prikláňa sa k stanovisku USA a NATO, t.j. "bojovať až do víťazného konca".
Snem zabránil rozštiepeniu Zelených a prípadnému založeniu novej frakcie, strana ale zaznamenala úbytky zo svojej 50-tisícovej členskej základne. Niektoré okresné zväzy odhadli, že za posledných sedem týždňov je úbytok ich členov asi jednopätinový, v Bavorsku opustilo od začiatku bombardovania stranu asi 60 ľudí. Už spomenutá Annelie Buntenbachová síce tvrdí, že pre ňu samotnú momentálne vystúpenie zo strany neprichádza do úvahy, ale súčasne na 6. júna ohlásila stretnutie ľavicovo orientovaných Zelených v Dortmunde. Má sa na ňom diskutovať, ako budú ďalej v rámci zväzku pracovať.
Bielefeld teda znamenal skutočne len krátkodobý výdych nemeckej vládnej koalície.
