Obrana afropesimizmu
Už je tomu takmer 40 rokov, odkedy sa začala skutočná dekolonizácia subsaharskej Afriky a viac ako 30 odvtedy, čo sa v širokom rozsahu dosiahla nezávislosť kontinentu. Ale to, čo dalo vzniknúť tejto nádeji - heslo prvého prezidenta Ghany a jedného zo zakladateľov panafrikanizmu Kwameho Nkrumaha, že nezávislá Afrika bude "rajom" - bolo súčasne aj základom pre udržujúci sa pesimizmus v otázke budúcnosti Afriky.
Pochmúrnosť čoskoro začala prenikať nielen medzi Afričanov samotných, ale aj medzi tých, ktorí Afrike priali a obhajovali ju v zahraničí. Ku koncu 80. rokov prišlo to, čo sa nazývalo afropesimizmom. Zatiaľčo snaha splniť sľub Afriky bola neodškriepiteľná - dôkazom je energia ľudí a otvorenie obrovských zdrojov, ležiacich pod bohatou zemou, od ropy a minerálov až po 40 percent svetových zásob hydroelektrickej energie - kontinent sa považoval za časť sveta, pre ktorú budúcnosť bude pravdepodobne oveľa horšia ako minulosť.
V reálnom obraze postkoloniálnej Afriky bol afropesimizmus zakorenený až príliš. Životný štandard rástol počas prvej dekády po dosiahnutí nezávislosti, avšak klesať začal už začiatkom 70. rokov, v čase, keď väčšina chudobného sveta začala robiť reálne pokroky smerom k udržateľnému vývoju. Osobitne kontrast s východnou Áziou, kde indikátory sociálneho a ekonomického pokroku boli zhruba na rovnakej úrovni ako v Afrike začiatkom 60. rokov, nemohol byť zreteľnejší a horší. Väčšina afrických krajín sa rozvíjala pomalšie, a väčšina Afričanov sa dnes cíti horšie ako v časoch nezávislosti. Niektoré demografické ukazovatele, ako pokroky vo výchove a dĺžka života začali stagnovať. Potravinové zabezpečenie sa stalo v Afrike problémom, odkedy sa schopnosť kontinentu zabezpečiť potraviny stala krízovým bodom v mnohých oblastiach v 80. rokoch. Zisky, ktoré sa dosiahli v poľnohospodárskej produkcii, boli len vyrovnaním enormného vzrastu populácie, takže v roku 1998 pripadalo na hlavu menej potravín ako v roku 1968.
Povedané jazykom makroekonómov, jediná dôležitá úloha Afriky vo svetovej ekonómii je produkcia komodít - najmä ropy, minerálov a strategických kovov. A pokles cien ropy, zlata a takých komodít ako palmový olej v 80. rokoch bol pre Afriku ešte bolestnejším.
Ďalšia stratená dekáda
V ére, kde objem svetového obchodu neprestajne rastie a kapitál je mobilný ako nikdy predtým, nie je prekvapujúce, že niektoré investičné toky sú na smerované na kontinent. Avšak africký podiel na svetovom obchode klesal aj napriek krátkemu vzostupu v 1995 a 1996. Čo sa týka kontinentálneho dlhu, subsaharská Afrika má dlh vyšší ako 227 biliónov USD, t.j. 379 USD na obyvateľa. Len jeho splácanie tvorí 25 percent celkových exportných príjmov subsaharskej Afriky.
Všetko, čo sme spomínali, poukazuje na enormnú závislosť Afriky na oficiálnej rozvojovej a humanitárnej pomoci, ktorá sa zvyšovala od 70. do skorých 90. rokov. V 90. rokoch darcovia postupne stratili vieru v efektívnosť ekonomických modelov, striedajúcich sa od 60. rokov, pretože podstatné zlepšenie situácie u bežných Afričanov nezaznamenali. Podľa väčšiny kritérií, Afrika dostala viac pomoci ako ktorýkoľvek iný región sveta.
Na otázku, prečo sa veci v postkoloniálnej Afrike nepodarili existuje zrejme toľko vysvetlení, koľko je expertov. Niektorí za jadro problému považujú roztrúsenosť koloniálneho územia, iní pripisujú vinu personifikovaniu politiky v štáte a kleptokratickým zvykom predstaviteľov štátu. V brzdení politického vývinu zohrala nepochybne svoju úlohu aj umelosť afrických hraníc. Popri týchto vysvetleniach je argument najvážnejší, podľa ktorého Afrika vstúpila do svetovej ekonomiky v momente, kedy ani lacná pracovná sila, ani minerálne bohatstvo neboli tými, ktoré ju mohli priviesť k priaznivému ekonomickému vývinu. Africkí intelektuáli tvrdia, že západný model, ktorý zahŕňal západných darcov a bankárov a africké elity, bol pre Afriku celkom neprijateľný.
Celá diskusia o rozdelenej zodpovednosti sveta voči Afrike padá v týchto dňoch na neúrodnú pôdu. V ére "plačlivých" politikov, akými sú Bill Clinton a Tony Blair, demonštrujúcich, ako hlboko cítia bolesť každého človeka, vidíme a počujeme súcitné konštatovania namiesto konkrétnej pomoci. Väčšina darcovských krajín je však toho názoru, že sú to v prvom rade Afričania, ktorí sa majú usilovať o zlepšenie svojho života.
Globalizácia je katastrofou
Afrooptimisti už tradične konštatujú, že ak by Afrika dokázala zabezpečiť podstatný objem investícií, kontinent by sa vyvíjal podobne ako Ázia. Predpokladom toho je, že africké štáty budú exportovať aj napriek ťažkostiam, ktoré sú na kontinente prítomné. Bez zvýšených kapitálových tokov, idúcich za rámec tradičných investícií v ťažobných a energetických odvetviach, rovnako ako bez liberalizácie prístupu afrických výrobkov na svetové trhy, môže byť žehnanie globalizácii katastrofou pre kontinent. Afrooptimisti rovnako ako afropesimisti zhodne konštatujú, že Afriku nezachytili výhody z prvej vlny globalizácie, hoci sa nevyhla nákladom na ňu. Otázkou je, či je reálne dúfať vo výhody z druhej vlny. Ak nie, Afrika sa dostane pod kontrolu trhov. Robert Hormats, viceprezident firmy Goldman Sachs hovorí, že "najkrajšou vecou na globalizácii je fakt, že ju nikto nekontroluje." Konštatovanie môže byť uspokojivé pre víťazov, ale celkom iste je katastrofálne pre porazených. So vzrastajúcou istotou môžeme povedať, že vo svete ovládanom trhom bude Afrika ťažko porazeným účastníkom. Stredná trieda je príliš malá, infraštruktúra príliš zastaraná a miera gramotnosti medzi robotníkmi príliš nízka. Ale nielen finančné problémy sú akútne: epidémia AIDS a takmer apokalyptické dôsledky z nej vyplývajúce budú v nasledujúcej dekáde alarmujúce a nádeje na zlepšenie situácie sú minimálne. Riešenia takýchto trápení nám neposkytne trh. Pochopenie ľudských potrieb a morálnej povinnosti, zmysel pre to, že nepomôcť Afrike je morálnym škandálom a nie ekonomickou kategóriou sú tými opornými bodmi, ktoré by mohli pomôcť zabezpečiť renesanciu v Afrike.
Autor je zástupcom šéfredaktora World Policy Journal
