Politická kultúra - výzva i hlavolam
Termín politická kultúra sa v posledných rokoch u nás používa veľmi často, hovorí sa o nej podobne, ako sa rozpráva napríklad o kultúre prejavu či jazykovej kultúre, o kultúre stolovania alebo správania. Často sa preto stretávame s výrazmi ako "nízka politická kultúra", "neprijateľná politická kultúra", "nedostatočná politická kultúra", alebo aj "politická nekultúrnosť". Naši politici a publicisti občas hovoria aj o "type politickej kultúry", ktorú reprezentujú rôzne politické strany alebo politici.
Pojem politická kultúra pritom nie je nijaký laický alebo úradnícky, či politicko-ideologický termín, ktorý vlastne nič konkrétne neoznačuje (podobne ako kedysi za socializmu u nás hojne používaný termín kultúra cestovania v prostriedkoch hromadnej dopravy). Pojem politická kultúra patrí medzi základné pojmy politológie a sociológie politiky.
Inštitúcie a mentality
Prvky systému kultúry, napríklad kultúrne hodnoty a normy, sú sociológmi a politológmi považované za dôležité faktory vytvárania a udržiavania sociálneho poriadku. Sociológovia politiky preto uznávajú úlohu politických hodnôt, noriem, očakávaní, vzorov správania atď. pri utváraní či ovplyvňovaní politického správania sa občanov i pri utváraní a fungovaní politického systému. V každom politickom systéme teda existuje určitá subjektívna oblasť politiky, ktorá dáva zmysel pôsobeniu jednotlivcov v inštitúciách a sociálnu dôležitosť ich individuálnej činnosti. Politická kultúra je pre jednotlivcov "vodidlom" v ich politickom správaní. Pre spoločnosť ako celok predstavuje zas systém hodnôt a noriem, ktoré pomáhajú zabezpečovať vzťahy, spojitosť a fungovanie jej politických inštitúcií a organizácií.
Zdroje politickej kultúry
Politická kultúra je výslednicou vývoja politického systému i vývoja jeho prvkov, má teda korene vo verejných politických udalostiach i v skúsenostiach jednotlivcov z politického života. V tomto zmysle je vytvorenie pojmu politická kultúra pokusom premostiť medzeru medzi psychologickými interpretáciami politického správania jednotlivcov a makrosociologickou analýzou politického života. Predstavuje teda výraz úsilia o obrat ku komplexnému skúmaniu politického života - k skúmaniu politického systému i politického správania jednotlivcov. Skúmanie politickej kultúry i používanie tohto pojmu samotného je pokusom o vysvetlenie individuálnej psychológie i konania jednotlivcov a ich vzťahu k politickým a sociálnym systémom.
Prototypy politickej kultúry
Na základe empirických zistení výskumu americkí sociológiovia Almond a Verba dospeli k vytvoreniu troch základných typov (prototypov) politickej kultúry. Tieto prototypy nazvali patriarchálna, poddanská a aktivistická politická kultúra.
Patriarchálna politická kultúra existuje v primitívnych, napr. kmeňových a rodových spoločnostiach, čiže spoločnostiach s jednoduchou rolovou a inštitucionálnou diferenciáciou, v ktorých sa ešte nevytvoril, alebo sa ešte len vytvára politický systém. V takýchto spoločnostiach ešte nejestvujú špecializované politické roly, preto politické orientácie jednotlivcov splývajú s ich náboženskými a sociálnymi orientáciami.
Poddanská politická kultúra je charakteristická uvedomovaním si politického systému a jeho výstupov - jednotlivci si uvedomujú napr. autoritu vlády, hodnotia ju a zaujímajú k nej i citový vzťah (pozitívny či negatívny), majú však len veľmi slabé povedomie o možnostiach riešiť svoju nespokojnosť s ňou i s inými politickými inštitúciami a zároveň si slabo uvedomujú i vlastné možnosti politicky pôsobiť v existujúcom politickom systéme. Poddanskú politickú kultúru teda charakterizuje prevažne pasívny vzťah k politickému systému, nepripravenosť občanov k aktívnej účasti na jeho fungovaní a uznávanie existujúcich mocenských autorít, bez ohľadu na to, aký vzťah k nim jednotlivci majú a ako ich hodnotia.
Aktivistická politická kultúra sa vyznačuje jasnou orientáciou jednotlivcov na politický systém, na jeho štruktúry i orientáciou jednotlivcov na vlastnú aktívnu úlohu v politickom systéme, bez ohľadu na to, či majú pozitívny alebo negatívny vzťah k politickému systému a jeho jednotlivým prvkom. Aktívna participácia jednotlivcov - občanov na politickom živote sa prejavuje na výstupoch politického systému.
Kultúra závisí od kvality miešania
Tieto tri prototypy, resp. základné typy politickej kultúry sú ideálnymi typmi a zriedka sa vyskytujú v čistej podobe. V praxi sa možno stretnúť skôr so zmiešanými typmi politickej kultúry, ktoré vznikajú v procese vývoja politického systému spoločnosti. V tomto procese pripisujú autori významnú úlohu procesu adaptácie - so zdokonaľovaním politického systému prebieha adaptácia poddanskej a patriarchálnej politickej kultúry na aktivistickú, pričom táto ich postupne pohlcuje. Tak dochádza k mnohým podobám splývania prvkov rôznych prototypov politickej kultúry - na úrovni jednotlivcov i na úrovni politických kultúr ako celkov. Politická kultúra teda nemusí byť homogénna, môže byť i heterogénna, môže v nej niektorá zložka dominovať. Zároveň môžu v rámci jednej spoločnosti existovať i viaceré politické subkultúry, viac alebo menej oddelené od dominantnej politickej kultúry. Pritom dominantnou politickou kultúrou môže byť tiež subkultúra dominujúcej menšiny spoločnosti.
Almond a Verba venovali najviac pozornosti zmiešanému typu politickej kultúry, ktorý nazvali občianska kultúra (civic culture) a pokladali ju za optimálny typ politickej kultúry. Základom občianskej kultúry je aktivistická politická kultúra, ktorá obsahuje aj zlučiteľné prvky patriarchálnej i poddanskej kultúry. Charakteristickou črtou tejto politickej kultúry je pomerne vysoká politická aktivita jednotlivcov, ktorí participujú na politických štruktúrach pokladaných všeobecne za legitímne. Jednotlivci pritom široko participujú aj na nepolitických, svojou podstatou patriarchálnych štruktúrach, na nepolitických formách združovania sa, ktoré umožňujú rozvíjať sa jednotlivcom i spoločnosti a jej politickému systému. Politické inštitúcie umožňujú jednotlivcom dôverovať a podporovať držiteľov moci, ale aj byť ich opozíciou a využívať pritom rozmanité formy politickej participácie.
Na rozdiel od dovtedy prevažujúceho názoru, že fungovanie a pretrvávanie politickej demokracie závisí predovšetkým od formálnych demokratických politických inštitúcií, ako sú ústavná vláda, občan ako zdroj moci, slobodné voľby, lojálna opozícia atď., vyslovili Almond a Verba na základe poznatkov svojho výskumu názor, že rozvoj stabilnej a efektívnej demokracie závisí viac od orientácií občanov k politickému procesu, teda od politickej kultúry, než od štruktúry vlády a politiky. V prípade, že existujúca politická kultúra nie je schopná podporovať demokratický systém, sú jeho šance na úspech minimálne. Občiansku kultúru považovali za jediný typ politickej kultúry, ktorý umožňuje existenciu a rozvoj demokratických politických systémov.
Otázniky pre nás
Pojem politická kultúra je stále výzvou a hlavolamom pre politológov i sociológov. Naša súčasná (postsocialistická?) politická kultúra je osobitne aktuálnou výzvou a osobitne zaujímavým hlavolamom pre vedcov, publicistov, politikov i radových občanov. Bolo by nepochybne zaujímavé, ale i spoločensky veľmi užitočné túto politickú kultúru vedecky skúmať. Žiaľ, v súčasnosti sa u nás na to zrejme nenájde dosť prostriedkov. Preto sa asi v dohľadnom čase nedočkáme vedeckých poznatkov o našej politickej kultúre a naďalej budeme o nej len počúvať a čítať rôzne, zväčša ničím nepodložené vyjadrenia našich politikov a publicistov. Za úspech by som v tejto situácii považoval už to, keby si tí, ktorí tento termín používajú (a často i zneužívajú) aspoň ujasnili, o čom to vlastne hovoria.
Autor je sociológ, docent Filozofickej fakulty UK
