Tvoríme tradície
"... skutočné je normatívnej povahy, že tomu tak má byť, ako tomu je". Tieto storočné slová veľkého nemeckého štátovedca G. Jellinka pripomínajú, že pre fungovanie štátu i v celom verejnom živote má veľký význam ako sa niečo spraví prvý krát, lebo spravidla pokiaľ nie je veľmi silný dôvod pre zmenu robí sa to znovu a znovu rovnako a tak vzniká tradícia, možno najsilnejšie z pravidiel verejného života.
V bývalom Československu hrali od jeho vzniku významnú úlohu mimoústavné porady predsedov koaličných politických strán (tzv. trojky či päťky). Ich pôsobenie sa obnovilo i po roku 1989. Zvyk, v tomto prípade politická a možno i ústavná tradícia je železná košeľa.
Slovensko sa nachádza ešte stále v období zakladania tradícií fungovania vlastného štátu, kedy preberá, mení i láme zdedené a formuje nové tradície fungovania štátu. Základné dedičstvo ústavných i politických tradícií Slovenska je československé. V Uhorsku boli Slováci viac objektom ako subjektom štátnych aktivít a vojnový fašistický štát bol koniec koncov skôr prekážkou ako zdrojom rozvoja slovenskej štátnosti. Prospeje pripomenúť, že súčasná Slovenská republika vznikla právne 1. januára 1969 v rámci Československa a 1. januára 1993 sa osamostatnila.
Bývalé politické formácie
Odkaz ústavných tradícií bývalého Československa je rozporuplný. Patria do neho korektné demokratické voľby, ktoré sa obnovili hneď po roku 1989 aj nerealizovanie niektorých ustanovení ústavy. Za prvej republiky nebol Ústavný súd okrem prvého funkčného obdobia personálne obsadený a autonómia Podkarpatskej Rusi sa naplnila až v hodine zániku štátu. Ústavný súd predpokladaný Ústavným zákonom č.143/1968 Zb. o Československej federácii nikdy nevznikol. Na Slovensku ešte stále niet zákona upravujúceho používanie jazykov národnostných menšín hoci Ústava s ním počíta.
Vo výpočte dobrých i zlých tradícií, ktoré Slovenská republika zdedila po Československu by bolo možné pokračovať. Ostávajú ešte tradície obdobia tzv. reálneho socializmu, z ktorých niektoré bez problémov prežívajú v ústavnom systéme a nespôsobujú problémy, ktoré by bolo potrebné osobitne spomínať. Azda najviditeľnejšou je existencia viacerých podpredsedov vlády zodpovedných za koordináciu časti činnosti vlády a za niektoré "prierezové" aktivity. Mimo krajín bývalého "východného bloku" nie sú takéto funkcie podpredsedov vlád bežné.
Tradície a úloha médií
Dnes ešte ťažko odhadnúť čo z fungovania ústavného systému Slovenskej republiky v prvých rokoch po jej osamostatnení zakladá dlhodobé tradície a možno i ústavné obyčaje a čo ostane ojedinelým faktom. Pre politikov i novinárov je jedinečnou výzvou, čiže príležitosťou i zodpovednosťou, šanca tvoriť tradície fungovania ústavného systému i verejného života. Možno sa novinári urazia a mnohí iní udivia prečo sú novinári výslovne uvedení medzi tvorcami ústavných i ostatných politických tradícií, ale už doposiaľ sa na vzniku zárodkov možných budúcich tradícií podieľali.
Problematickou tradíciou slovenskej politiky po roku 1989 je, že zmena straníckej príslušnosti sa vypláca. Jej korene siahajú do týždňov či mesiacov tzv. Nežnej revolúcie. Po novembri 1989 sa aj v radoch profesionálnych politikov prevalila vlna vracania straníckych legitimácií motivovaná sčasti snahou ostať v politike za každú cenu a sčasti túžbou zbaviť sa z nutnosti prijatého puta. Mnohí ktorí vďaka vystúpeniu z bývalej KSS ostali vo verejnom živote prevažne pozitívne ovplyvnili politiku i fungovanie štátu, kde boli a kde sú cenné ich znalosti, schopnosti i postoje. Prispeli ku zmierneniu napätia a zachovania relatívne kvalifikovaného spravovania vecí verejných, zabezpečili svoju politickú budúcnosť a pričinili sa o zrod tradície. Politický život Slovenskej republiky je plný príkladov zmien straníckej príslušnosti ústavných činiteľov, ktorí však naďalej ostali v centre verejného diania a ich "kariére" spravidla prechod z jednej strany do inej prospel. Mnohé zo zmien členstva v strane boli zjavne prejavmi občianskej statočnosti i demokratického postoja, ale založili nedobrú tradíciu, ktorá je rubom neobľúbenosti politických strán u občanov, a tak je vždy odchod zo strany pokladaný za dobrý čin. Demokracia však bez politických strán neexistuje.
Bez pozitívneho hodnotenia časti a spravidla i väčšiny masmédií by zmena straníckej príslušnosti znamenala pre politika väčšinou profesionálnu samovraždu a verejný život by nekrivila morálne pochybná tradícia. Dobrou a zabúdanou, čiže už pevne zakorenenou tradíciou slovenského parlamentarizmu je, že v každom parlamentnom výbore majú zastúpenie všetky parlamentné strany. Vylúčenie predstaviteľov opozície z parlamentných orgánov na kontrolu spravodajských služieb v rokoch 1994-98 bolo masmédiami neustále kritizované aj preto, lebo porušovalo jednu z tradícií fungovania parlamentu.
Nedobrou tradíciou je že funkcie obsadzované politickými stranami sa medzi ne rozdeľujú na neverejných rokovaniach a každá obsadzuje svoju "kvótu" svojimi ľuďmi. Potom už záleží na strane akou zmesou straníckej lojality, odbornosti, osobných (ne)priateľstiev a lobbistického tlaku sa v ktorom prípade riadi. Žiaľ iba výnimočne sa verejne hľadajú kompromisní kandidáti vyhovujúci všetkým alebo aspoň väčšine. Negatívny dopad tejto tradície znásobuje obrovský a presne nevymedzený rozsah stranícky obsadzovaných funkcií. Na Slovensku je samozrejmosťou pokojné a nenásilné striedanie vlád podľa vývoja pomeru síl v parlamente, ktorý odráža buď výsledky volieb alebo zmeny straníckej príslušnosti časti poslancov, či vznik novej koalície. Význam tejto tradície nemožno preceniť.
Tajní a politická verejnosť
Azda najnebezpečnejšou tradíciou je zasahovanie spravodajských služieb a možno i polície do vnútornej politiky, ktoré nadväzovalo na odkaz ŠTB z rokoch päťdesiatych i na neslávne lustrácie. Jeho pravdepodobne neprekonaný vrchol predstavuje únos Michala Kováča ml., ale diskrétnejšie formy (napr. previerky niektorých funkcionárov zo strany SIS) pretrvávajú. Tu ťažko nájsť hranicu medzi nevyhnutnými a zákonom určenými bezpečnostnými opatreniami a odstavovaním časti politických súperov na základe nepotvrditeľných a nevyvrátiteľných indícií, ktoré možno nájsť na väčšinu verejne činných osôb.
Veľmi smutnou tradíciou verejného života je, že akty násilia, ktoré čo i len zaváňajú politikou ostávajú nevyšetrené. Už sa zabudlo na nálož po autom J. Slotu, granát hodený na dom V. Bugára i na zbitie F. Miklošku. Možno sa podarí túto nebezpečnú tradíciu zlomiť vyšetrovaním únosu M. Kováča mladšieho.
Počas predchádzajúcich rokov sa udiali a žiaľ i naďalej sa dejú niektoré veci, ktoré ak založia tradície verejného života Slovenska, tak vylúčia krajinu z kruhu civilizovaných demokratických štátov. Nezákonné aktivity spravodajských služieb sa nevyskytujú len na Slovensku a v pochybných diktaúrach, ale ich príklady sa nájdu i v krajinách, ktoré samy seba pokladajú za vzory demokracie a panstva práva. Aféra Irán-Contras sa udiala v USA a loď Greenpeace vyhodili do vzduchu francúzske spravodajské služby. Je však asi slovenskou kuriozitou, že spravodajská služba pôsobila proti hlave štátu a jeho príbuzným.
Snaha odhaliť protiprávne konanie vlastného spravodajstva a potrestať jeho vinníkov zaraďuje Slovensko zdanlivo medzi právne štáty, ale najprv sa museli vymeniť vlády a až potom začalo vyšetrovanie. Jeden z mojich priateľov nazval štát, kde sú bývalý minister vnútra a riaditeľ spravodajskej služby trestne stíhaní zbojníckym. Mal pravdu, lebo činy za ktoré sa zodpovedajú, sa v slušnej krajine nedejú a cesta ku ich trestnému stíhaniu bola kľukatejšia ako paragraf. Hranica medzi trestným stíhaním politika bez ohľadu na jeho stranícku príslušnosť a minulosť i súčasné funkcie a politickým procesom, kde je politik stíhaný aj s ohľadom na stranícku príslušnosť je vždy nejasná, lebo trestné stíhanie politika má skoro vždy aj politické dôsledky: Poškodí strane, ktorú reprezentuje, alebo z neho spraví martýra. Zníži vážnosť štátu alebo mu naopak dodá punc neochvejnej vlády práva. Alebo - a výpočet možných politických dôsledkov trestného stíhania politika je ešte dlhý. Je však vecou základov právneho štátu, aby nebolo motivované strannícko-politickým zápasom.
V tejto chvíli ešte ťažko odhadnúť či a keď tak akú tradíciu založia trestné stíhania bývalého ministra vnútra, riaditeľa a ďalších vysokých funkcionárov SIS. Znamená nebezpečné priblíženie uplatňovania trestného práva k politike i signál , že vysoká štátna funkcia nechráni pred trestno-právnou zodpovednosťou.
Veľkú pozornosť verejnosti vzbudil proces udeľovania súhlasu s trestným stíhaním a dokonca i väzbou niektorých poslancov, v ktorom sa prelomila dlhodobá tradícia, že parlament nevydá svojich súčasných ani bývalých členov na trestné stíhanie. Tento postup sa stretol s pozitívnym ohlasom, lebo zodpovedal citu pre spravodlivosť, ale zároveň aj kariéru na ceste k budúcim prípadným politicky motivovaným stíhaniam a väzbám poslancov.
Verejný život počas predchádzajúcich rokov poznačili udalosti, ktoré dlhodobo i keď iba čiastočne predvídateľným spôsobom vplývajú na ústavné a politické tradície Slovenska. Dôsledky protiústavného zbavenia poslanca Gaulidera mandátu, zmarenia referenda, problematickej amnestie udelenej V. Mečiarom i jej právne nemenej problematickej "úpravy" čiže faktického zrušenia M. Dzurindom ukáže až čas. Aj dnes však už možno odhadnúť prinajmenej dva z ich vplyvov na ústavné a politické tradície. Prvým je oslabenie tradícií ako takých, lebo každý zo spomínaných krokov lámal politické tabu a vzbudzoval pocit, že v politike je možné všetko na čo je dosť moci. Druhým a pozitívnym je posilnenie kriteriálnej funkcie ústavy, ktorá sa hlavne vďaka Ústavnému súdu SR osvedčila ako miera (ne)dovoleného v politike a v štátnom živote zvlášť. Nebolo možné zároveň formálne dodržiavať ústavu a porušovať ľudské práva a väčšinou ani základné pravidlá demokratickej politiky. Ústava sa tak pravdepodobne stala aj základným prostriedkom odlíšenia dovoleného a zakázaného v politike. Možno zarazí, že medzi udalosťami, ktoré otriasli ústavnými a politickými tradíciami je i "úprava" čiže zrušenie amnestie, ktorú udelil V. Mečiar vykonávajúci niektoré právomoci hlavy štátu jeho zástupcom. I tento právne bezprecedentný krok, ktorý mal odstrániť zjavné zneužitie inštitútu amnestie však svojou neobvyklosťou a ústavnou problematickosťou oslabil právnu istotu v záujme uvoľnenia cesty spravodlivosti, a tak ťažko povedať či viac otriasol tradíciami alebo založil tradíciu, že pred spravodlivosťou sa ťažko ujde.
Nepodceňovať silu tradícií
K základným pravdám politických vied patrí, že politická i právna kultúra a v ich rámci i politické a právne tradície sa menia iba veľmi pomaly, spravidla až so striedaním generácií a to tiež len ťažko predvídateľným smerom. Formujú ich oveľa viac skúsenosti z politického a ústavného diania ako výchova a presviedčanie. Verejne činní občania si väčšinou neuvedomujú, že svojim (ne)konaním nielen tvoria okamžitý politický a ústavný život, ale zároveň tvoria, menia a hlavne zachovávajú tradície. Moment tvorby a menenia politických a ústavných tradícií je zvlášť silný v časoch veľkých prevratov a krátko po nich, čiže i dnes na Slovensku.
Mechanizmy politickej zodpovednosti i politické tradície nútia politika myslieť a konať s ohľadom na okamžitý efekt a demokracia svojou logikou stanovuje základnú časovú jednotku politiky - volebné obdobie. Len málo politikov dokáže prekročiť jej horizont a myslieť aj na to aké tradície môžu vzniknúť ich konaním. Väčšina tradícií totiž obmedzuje politický a ústavný život a vedie k tomu, že sú veci, ktoré sa nerobia ani v politike.
Autor je riaditeľom Ústavu štátu a práva SAV
